Od zabuchnutia dverí na aute k nášmu rodinnému hrobovému miestu je to poriadne prevýšenie. Postupne dávam jednu nohu pred druhú a užívam si šušťanie lístia na kamennom chodníku. Kalvária v Prešove má pre mňa mnoho významov. Jedným z nich je aj to, že tu chodievame čistiť rodinný hrob a porozprávať sa s tými, ktorý nás už nepočujú.
V januári minulého roka k nim pribudol aj náš otec. Odvtedy chodievame často, vymieňame kvety, modlíme sa a rozprávame.
Aj dnes som zastala pred starým hrobom prikrytým kôrou stromov a farebným lístím. V doline podo mnou som zbadala muža v šedej bunde, stál pred pomníkom celkom na okraji. Kým som vymenila sviečky, stál ten muž akosi bližšie. Pomyslela som si, že je to jesenná fatamorgána. Do vázy som vložila čerstvé kvety a sivá bunda bola znovu na inom mieste. Pustila som sa do vopred prehraného boja s lístím a očkom som sledovala, ako neznámy postáva pred pomníkmi, ako keby niekoho hľadal.
Prešlo pár minút a muž v sivom zmizol z môjho zorného poľa. Ešte posledný pohľad na známe mená a dátumy a tlmený plameň sviečky. Cestou dolu sa zvyknem zastaviť pri hrobe, kde odpočíva aj teta Betka. Prešla som iba pár metrov a predo mnou odrazu stál neznámy muž. Usmial sa na mňa, no mne aj tak srdce skočilo do hrdla. Tých pár sekúnd, kým prehovoril, som tuším ani nedýchala. Priznávam, že som uvažovala, ako rýchlo by som vedela bežať v plochých topánkach po šmykľavých listoch. Vetu, ktorú vyslovil, som si v hlave musela prehrať niekoľkokrát, kým som si bola istá, že som jej porozumela.
- No čo? Dáme jednu? Len tak?
Zdvihol ruku a prstami sa dotkol čela.
- V mene Otca...
Známy rytmus slov ma vytrhol zo šoku a tichým hlasom som nasledovala jeho modlitbu. Vecným tónom povedal, že by sme sa mali pristaviť aj pri tých hroboch, kde sviečky svietia, lebo človek nikdy nevie. Zišli sme teda ešte k dvom opusteným kôpkam, nad ktorými sa týčili kríže už s nečitateľnými menami.
Cestou domov som si uvedomila, že vedľa nášho hrobu je miesto, ktoré nie je označené. Susedka, čo tento rok odišla na večnosť, tam posadila chryzantémy. Bolo jej ľúto, že ktosi neznámy nemá nikoho, kto by prišiel aspoň raz do roka. Minulý rok tam ktosi položil drobnú čajovú sviečku. Tohto roku ju prinesiem ja.
