Léta už tajím svoji příslušnost,k zemi co vyměnila hrubost za slušnost,bo se mi nelíbí morální předlohy,čili papaláši hrající si na Bohy. ...Upřímně řečeno trochu teskno mi je,že nám stačí DEMO-Demokracie.ˇ(c) Tomáš Klus Zoznam autorových rubrík: Menej štátu, Túlavé zápisky, Úvahy, Financie, Finančná poradňa, Zábavná logika, Nebuď ovca, Súkromné, Nezaradené
Blížiace sa prezidentské voľby spustili ponukové konanie, cielené na potenciálnych voličov. Kým u červenej ponuky si myslím, že rozumiem ponuke a rozumiem aj strane dopytu, u modrej (alebo nečervenej?) strany nechápem, som výrazne zmätený. Istotne viem, že červená nie je pre mňa. Ale dlhú dobu som si myslel, že som aspoň okrajová časť cieľovej skupiny pre ponuku modrú. Ponúkam teda pohľad z tejto strany dopytu.
Drvivá väčšina mojich spoluobčanov verí, že štát je možné riadiť ku prospechu jeho občanov. Neodradí ich ani to, že hľadanie politikov, ktorí by to dokázali, prebieha dlhé desaťročia a napriek tomu sa stále nenašli. Zaujali ma dve argumentácie, ktoré pri riadení štátu použili vysokopostavení úradníci v oblasti financií.
Už dávnejšie som sa rozhodol, že už viac nebudem voliť menšie zlo. Voliť dobro, t.j. voliť dobrého výpalníka, to je jasný oxymoron. A predsa si myslím, že existuje dôvod v konkrétnych voľbách podporiť konkrétneho kandidáta. Môj hlas vo voľbách do BSK bude protestný hlas pre Oskara Dobrovodského.
Je to zvláštny pocit, keď sa váš názorový oponent otvorene prizná k tomu, z čoho sa ho vy neodvážite otvorene obviniť. Bez irónie, trojica mladých konvertovaných pravičiarov (Rado Baťo, Peter Švík a Pavol Hardoš), ktorí sa k svojmu sociálno-demokratickému presvedčeniu verejne priznali, má môj rešpekt. Tento článok však bude o úskaliach opačnej konverzie. O tom, čím by si musel prejsť sympatizant dnešnej "pravice", ak by sa rozhodol podporovať a prezentovať skutočne pravicové názory.
Žijem v Bratislave a desím sa toho, že by v celej krajine vyhralo tzv. menšie zlo, ktoré za svoj ideál považuje značná časť mojich spoluobčanov. O modro-červených dohodách v Bratislave si normálne v médiách neprečítate, pretože tie sú nástrojom jednej, či druhej skupinky. A v Bratislave tie skupinky spolupracujú skutočne "ukážkovo".
Zástancovia duševného „vlastníctva" sú ľudia, ktorí presadzujú vynucovanie verejného záujmu aj v prípadoch, kde na jeho vynútenie treba ísť hlavou proti múru, presnejšie hrubým násilím proti novo vzniknutej realite, proti technologickému pokroku, proti prírodným zákonom. Títo ľudia si svoju subjektívnu túžbu a iracionálu vieru v to, že ich násilné konanie je vo verejnom záujme racionalizujú tým, že vybudovali sofistikovaný, ale reálne v základoch sporný koncept duševného „vlastníctva". Ponúkam ďalší príklad, na ktorom budem demonštrovať rozpory medzi želaniami a realitou.
Iniciatíva za presadenie nepodmieneného základného príjmu sa konečne dostala k definovaniu mesačnej sumy, ktorú by mal dostávať každý občan EÚ. V pomeroch Českej republiky je to vraj 400 eur mesačne. Nechajme však teraz otázku konkrétnej sumy bokom. Podobne otázku, či základný príjem v Nemecku a na Slovensku má byť rovnaká suma. Rozoberme si dôsledky samotného ideového zámeru a odôvodnenia požiadavky na základný príjem.
Politická súťaž je v dnešnej dobe čisto ideologický súboj, vedený mediálnymi zbraňami hromadného oblbovania. Hlas voliča, ktorý by sa chcel rozhodovať na základe kritického posúdenia faktov má oveľa nižšiu váhu, ako by zodpovedalo matematickému vyjadreniu podľa počtu zúčastných voličov. Aktuálny súboj o plyn je výbornou príležitosťou vysvetliť vám, ako to vidí informovaný a čoraz silnejšie rozhodnutý nevolič.
Mnoho slovenských voličov samých seba označuje za pravicových. Podobne politické strany, ktoré títo voliči volia, sa označujú za pravicové. Pokúsim sa vám vysvetliť, prečo pravičiar takéto strany voliť nebude. Ani ako menšie zlo.
V diskusiách medzi zástancami a odporcami držby strelných zbraní sa šermuje zväčša štastikami, ktoré si každá strana intepretuje po svojom. Prípady, kde prišlo k nešťastiu preto, že nejaký grázel strelnú zbraň mal bez problémov citovo vyhrávajú nad neznámymi prípadmi, kde k nešťastiu prišlo preto, že slušný človek zbraň nemal.
Na slovenskom internetovom mediálnom priestore ma fascinuje prelínanie sa profesionálnej žurnalistiky s tou "občianskou." Ak má čitateľ skutočný záujem, môže nájsť hodnotné pohľady z rôznych strán a môže si vytvoriť vlastný názor. V našom internetovom mediálnom priestore sa skutočne diskutuje aj o veciach, ktoré sú podľa mňa podstatné.
Zástancovia konceptu duševného vlastníctva sa pri jeho obhajobe často snažia argumentovať prirovnaniami ku skutočnému vlastníctvu, napríklad osobného auta. Vraj, či by mi nevadilo, keby používali moje auto v dobe, keď ho ja používať nepotrebujem. Na príklade osobného auta sa skutočne dá ilustrovať problematika veľmi presne a hlavne s mnohými súvislosťami, ktoré sú podstatou celého sporu.
Dnes si zrejme väčšina ľudí pod pojmom "sociálna sieť" vybaví hlavne facebook. Paradoxne, toto je jediná z tých, čo poznám a zatiaľ sa mi nepodarilo pochopiť jej význam. Sociálne siete sú tu však od nepamäti. Ponúkam vám osobnú exkurziu ich svetom od komunizmu až po dnešnú virtuálnu realitu.
Je zaujímavé, ako bez problémov prežíva, a to veľmi úspešne, metóda, o ktorej sa všeobecne vie, ako funguje a ako podľa učebnice skončí. Našu slobodu okliešťujú pekne kúsok po kúsku. Stačí postrašiť vonkajším, či vnútorným nepriateľom a už ste na strane „menšieho" zla, už nemáte námietky proti ďalšiemu obmedzeniu slobody. Pretože „tí druhí" by boli ešte horší.
Zdá sa, že problémy s tajnými prepukli na viacerých miestach naraz. Tí slovenskí sa špehujú, udávajú a zatvárajú navzájom. Českí špehujú a zatvárajú dokonca aj politikov. Zatiaľ len z jednej konkrétnej politickej strany, asi odmietli ponuku, ktorá sa neodmieta. No a Američanom ušiel jeden mladý, naivný, ale zato s administrátorskými právami do systému. Požiadal som preto svojich kamarátov, Pata a Mata, aby sa do problému demokratickej kontroly tajných služieb zavŕtali s dôkladnosťou sebe vlastnou. Čo znamená, že predmetom bude len demontáž.
Aktuálne dianie v Čechách otvorilo zaujímavú otázku: sú politické nominácie na výnosné miesta, takzvané „trafiky", legitímnou politickou dohodou, alebo sa jedná o korupciu? Ponúkam, ako inak než provokatívny, pohľad na rôzne prípady.
Keďže politickú situáciu a úlohu polície v politike u našich západných susedov sledujem dlhodobo, včerajšia policajná akcia u mňa nadšenie nespôsobila. Dnes sa žiaľ potvrdili moje pesimistické predpoklady.
Frustrácia časti intelektuálov opäť raz zažíva erupcie. Taký skvelý spôsob správy spoločnosti a nedáva tie výsledky, ktoré sú jediné správne. Taký krásny a prešpekulovaný spôsob ovládania našich spoluobčanov sme si vytvorili a oni nám ho zobrali.
Strašia nás hrozbou deflačnej katastrofy, cieľujú (zámerne vytvárajú) infláciu, a to samozrejme všetko len preto, že chcú naše dobro. Nenechajme si ho vziať. Keď už nič iné, aspoň sa pokúsme pochopiť, ako to vlastne v skutočnosti funguje. Ponúkam vám jeden provokatívny pohľad. Nie, patent na pravdu nemám. Nechcem vám ho vnútiť. Chcem vás podnietiť k zamysleniu.
Po príliš zamatovej revolúcii sa nám otvorili hranice. Politici strihali ostnaté drôty, postupom času boli obmedzené, či až zrušené hraničné kontroly. Dnes aj na Slovensku platíme peniazmi, ktoré sú zmeniteľné vo veľkej časti sveta. Avšak človek, ktorý svoju osobnú slobodu kladie v rebríčku hodnôt na poprednú priečku si nemohol nevšimnúť postupný, ale o to výraznejší posun politickej situácie doľava. Smerom k neslobode.
