Strih. Chladný aprílový deň, slnko už zapadlo a dvaja mladí cestovatelia sedia v aute smerom z Černivci na východ krajiny. Povedali sme si, že skúsime ešte pocestovať, kým je slnko na obzore a po ceste určite nájdeme nejaké zariadenie, kde prespíme. Nuž, podcenili sme ukrajinské reálie. Áno, po ceste vždy sú nejaké tie ubytovacie zariadenia, len škoda, že väčšinou poskytujú okrem ubytovania na izbu aj nejakú tú dévušku. A tak sme šli ďalej, až kým slnko úplne nezapadlo. Po tme sú ukrajinské cesty veľmi zaujímavé, vrele odporúčam. Tma ako v rohu, jediným zdrojom osvetlenia bude vaše auto. A vzhľadom k tomu, že sa jedná o mimoriadne rozľahlú krajinu a nás to práve nadhadzovalo po ceste časti s obzvlášť riedkym osídlením, žiadne rozžaté okienka chyžiek sme počas jazdy nevideli. Okolo iba les a len sme sa modlili, aby sme nespadli do žiadnej diery, ktoré sa tu po cestách vyskytovali v štedrom rozptyle...
A tak sa nás ubiehajúcimi kilometrami a časom na hodinách začal zhosťovať taký mierny nepokoj. Uprostred ničoho sme videli jeden či dva osamelé hotely rozlohy malého zámočka, no ale ja to poznám... Tam vo Frankensteinovom dome svieti svetlo? Aj keď si myslím, že stretnúť postavičky podobné tým z Rocky Horror Picture Show je ešte to najmenej, čo by sa nám tam mohlo prihodiť... Rozhodli sme sa teda počkať, kým dorazíme do najbližšieho mesta. A tým bol práve onen Chotyň, aspoň podľa mapy relatívne veľké mesto. Ale aj to nás dokázalo prekvapiť. Hneď po príchode doň vás vítajú dve benzínové pumpy po dvoch stranách cesty, ktorá sa rozdvojuje. Nuž a vyberaj, pútnik. My sme najprv zabočili smerom doprava, kde bola asi najmä obytná časť a cintorín. Ani pouličné lampy v nej nesvietili a okrem svetiel nášho auta nám cestu ukazovalo zopár osamelých vysvietených okien.
V tomto momente ma už zachvátila panika. Tu nič nie je! Okrem tmy tmúcej teda, čo budeme robiť? Nuž, ešteže môjho muža v tom momente napadlo otočiť volant a skúsiť to z tej druhej strany. Bingo, tentokrát sme už narazili na osvetlenejšiu a dokonca aj živšiu časť mesta. Hotel sme síce nenašli, obavili sme však tel - čítajúc tie písmenká názvu, ktoré ešte stále svietili. Môj muž to tam bol skontrolovať a po chvíli (kedy som tŕpla, či odtiaľ vôbec vylezie) sa vrátil s radostnou správou - máme kde prespať. Zaparkovali sme teda auto a vybrali sa za prísnou pani recepčnou, ktorá si od nás vypýtala pasy a prekvapene dvihla obočie, keď sme jej vysvetlili, že chceme izbu na celú noc. Asi nám malo napovedať umiestnenie hotela pri pizzérii a diskotéke, no my sme sa nedali. A tak si nás zapísala do zošita s precízne narysovanými linkami stĺpčekov.
A potom sme vošli do izby, ktorá bola skutočne zaujímavá. V celej budove boli predtým asi kancelárie, súdiac podľa vysokých stropov, plastových okien a linolea. Uprostred tejto chladnej a neosobnej miestnosti bez akýchkoľvek dekorácií stála posteľ, ktorej bielizeň mala leopardí vzor, naznačujúc účel, na ktorý sa Tel Chotyň štandardne využíval. Kúriť sa nekúrilo, asi sa spoliehali na kúrenie ľudským teplom a rovnako teplá voda sa spustila až ráno tesne pred naším odchodom. A vôbec, kúpelňa celkovo nebola mienená na nejaké dlhočizné hygienické procedúry... Ale tak čo už, tečúca voda bola, strecha nad hlavou tiež a nejestvujúce kúrenie sme vyriešili návštevou potravín hneď vedľa hotela. Ešte že výber vodiek bol viac než uspokojivý...
Po poháriku či dvoch Chlebného daru, ktorý sme po náročnom dni a kurióznom večere potrebovali, sme zaspali spánkom spravodlivých, pripravení spoznávať krásy mesta, ktoré nás nakoniec tak ochotne prichýlilo...
