Vlak v Kemi zastavuje okolo šiestej ráno, vďaka dlhým dňom je slniečko už dávno vysoko na oblohe. Triásťtisícové mesto je zastávkou na železničnej trati vedúcej z Murmanska do Petrozavodska a rozprestiera sa na brehoch Bieleho mora. Prehliadka mesta spočíva vo výstupe zo železničnej stanice a zastavení prvého taxíka na krátku pätnásťminutovú cestu do desať kilometrov vzdialeného Rabočeostrovska - malej rybárskej usadlosti s prístavom a turistickou bázou pri nej, ktorá v lete obsluhuje prekvapujúco veľké skupiny turistov.
V lete, keď sa búrlivé vlny Bieleho mora aspoň trochu upokoja a nádej na pekné počasie je o čosi vyššia než obyčajne, sa odtiaľto vyberajú ruskí aj zahraniční turisti na Solovecké ostrovy: miesto s rôznorodou históriou, vydané prírode na pospas.
Solovecké ostrovy, súostrovie ležiace v Bielom mori (v oblasti nazývanej Pomorie) sú síce bližšie k ruskej Karélii, no administratívne už spadajú pod Archangeľskú oblasť. Našinec pozná toto nechvalne známe miesto najmä ako miesto najznámejšieho gulagu, aj keď Rusom sa s nimi spájajú najmä miesta ako Magadan či Vorkuta. (Miestny čierny vtip vraví: keď zlodej prišiel vykradnúť byt a na chladničke našiel len dve magnetky - z Magadanu a z Vorkuty - nakŕmil kocúra, umyl riad a odišiel.) Faktom však ostáva, že pracovný tábor na Soloveckých ostrovoch, Solženicynom nazvaný „matkou všetkých gulagov“, slúžil ako miesto odsúdenia na nútené práce už počas cárskeho Ruska a socialistický režim ho využíval ako model, v ktorom NKVD testovala životné podmienky väzňov, rôzne druhy prác a formy represie. Kláštor, ktorý tu bol od pätnásteho storočia a ktorý zohrával významnú úlohu v obrane Ruska počas obdobia smuty, Krymskej vojny a ruskej občianskej vojny sa z neho za Lenina stal SLON – Solovecký tábor špeciálneho určenia (Соловецкий лагер особого назначения). V roku 1926 z neho už bola väznica, z ktorej sa nedalo len tak jednoducho ujsť, vzhľadom na mimoriadne nehostinné a nepríjemné podmienky, ktoré na ostrove panujú celoročne, nielen počas leta. Ľudia tu umierali až do začiatku druhej svetovej vojny, kedy Rusi láger uzatvorili a premenili na vojenskú námornú bázu. V roku 1992 bola obnovená činnosť pravoslávneho kláštora vo svojich pôvodných priestoroch a prekvapujúco práve to je dôvod, prečo sem v lete plynú potoky turistov.
Rada vopred, ak vás Solovecké ostrovy zaujímajú najmä pre ich históriu spojenú s gulagom, nechoďte na prehliadku kláštora s ruskou skupinovou exkurziou, ktorá sa orientuje najmä na náboženské aspekty tohto priestoru – dozviete sa všetko o každej chodbičke, komôrke, krypte či ikone. Odporúčam vybrať sa na Solovky po svojom, na mieste si podľa počasia vybrať niektorú z exkurzií na okolité ostrovy a v prvom rade sa veľa prechádzať a vdychovať ich pračudesnú atmosféru. Bez ohľadu na to, v ktorom ročnom počasí sa na ostrovy chystáte, nezabudnite sa teplo obliecť!
Solovecké ostrovy pozostávaju zo šiestich veľkých ostrovov: Veľký Solovecký, Anzer, Veľká Muksalma, Malá Muksalma, Veľký zajačí a Malý zajačí ostrov. Kláštor, ktorý leží na Veľkom soloveckom ostrovej sú spolu s Kirillo-belozerským kláštorom jediné dva kláštory-pevnosti nachádzajúce sa v Rusku. Navštívila som oba, ten solovecký má hrubšie steny a je celkovo kompaktnejší, dokonale uspôsobený na miestne nehostinné pomery.
Podnebie ovplyvňuje svojská poloha ostrovov: o čo teplejšie sú v porovnaní s okolím miestne zimy, o to chladnejšie a veternejšie sú ich slnečné letá. A ako bonus k tomu povestné ruské komáre (veľké pol metra, v nestrážených chvíľach unášajú deti). Na ostrovoch žijú ľudia a nemajú to ľahké, mnohí sa vysporadúvajú s nehostinnými prírodnými podmienkami až pričastým pohľadom na dno pohára. Cesty sú poväčšinou prašné, ľudia sa prevážajú po ostrovoch motorkami, bicyklami či terénnymi autami.
Steny Spaso-pereobraženského kláštora (Kláštora premenenia Pána) sú postavené z balvanov a tehál, sú vysoké 8 až 11 metrov a široké 4 až 6 metrov. Vedie doň sedem brán a spoza opevnenia vykúka osem veží. Leží na násype medzi Svätým jazerom a Zálivom blahoslavenia, čo mu počas krásneho slnečného počasia dodáva na šarme: modrá voda sa ligoce a v jej odrazoch vidíte kremle hneď dva. Hlavným kostolom je kostol nesúci meno kláštora, Spaso-pereobraženský (1558-1556) s bielymi stenami a šesťúrovňovým ikonostasom. Susedí s ním Uspenskaja cerkov (Kostol nanebovzatia Pána) z rokov 1552 – 1557, v ktorej je dnes skromná expozícia venovaná histórii kláštora a momentu vrátenia relikvií zakladateľov kláštora v roku 1992.
Kláštor začal svoju históriu písať v roku 1436, po tom, čo sem prišli mnísi Savvatij, German a Zosima, ktorí založili kláštor na základe charty z Novgorodu, ktorú potvrdil cár Ivan III.. V 15. a 16. storočí kláštor rozšíril rozsah svojej činnosti až sa z neho stalo ekonomické a politické centrum regiónu okolo Bieleho mora. V 17. storočí tu žilo 350 mníchov, 700 poddaných, sluhov a remeselníkov. Hrubé múry ochránili kláštor od švédskych nájazdníkov, no nepomohli im pred vlastnými problémami: v roku 1668 kláštor ako baštu pravoslávnych starovercov obliehali pre jeho odmietnutie poddať sa reformám patriarchu Nikona. Od roku 1676 podliehal priamo synode a akosi sa naň zabudlo. Teda, takmer, kláštor navštívil cár Peter I., ktorý si naň následne vždy spomenul, keď bolo treba niekam odpratať nepohodlných ľudí. K popularite kláštora pomohla náhoda: v roku 1854, v rámci Krymskej vojny si sem akosi odskočili dve britské lode, ktoré začali kláštor bombardovať z vody. Steny kláštora to prežili bez najmenšej ujmy, dokonca sa obrancom podarilo poškodiť jednu z fregát a tieto správy sa dostali až k bežnému ruskému ľudu, ktorý odrazu začal do kláštora posielať nádejných mladých mníchov. Až do roku 1920 sa kláštoru darilo. A potom prišlo jeho zrušenie a neslávne obdobie gulagu.
Ako som už spomínala pri cárovi Petrovi Veľkom, väzenie nebolo nápad sovietskej NKVD, tá len nadviazala a rozvinula tradíciu, ktorá sa na Solovkách pestovala už od čias Ivana Hrozného: väzni sa zamurovali do ciel a cez škáry v nich dostávali jedlo a pitie. Odhaduje sa, že do roku 1883, kedy kláštor navštívila špeciálna komisia a jeho väzenský oddiel na chvíľu zrušili, ním prešlo 500 až 550 väzňov.
Spočiatku boli pracovné podmienky ešte celkom znesiteľné, väzni – „nepriatelia ľudu“ sa starali o kláštorné botanické záhrady či knižnicu. No neskôr sa situácia zmenila k horšiemu: väzni ťažili drevo, v nehostinných podmienkach, s nedostatočnými nástrojmi i ošatením. Maxim Gorkij, ktorý navštívil láger v roku 1929, opisoval kultúrne podmienky, tvrdil, že väzni nepracovali viac, než osem hodín denne, kto pracoval ťažšie, mal aj väčšie porcie jedla, bral sa ohľad na starších ľudí a podobne. V skutočnosti to však bolo divadlo v štýle farbíme trávu na zeleno a situácia bola omnoho horšia. Gorkij videl len to, čo mu dovolili vidieť.
Kto chcel utiecť, musel tak spraviť vo väčšej skupine, iba tá dávala mizivú šancu na prežitie. Komu sa podarilo dostať sa na vodu, nemal vyhrané, pretože ho čakala navigácia obchádzajúca ruské osídlia, spasenie prichádzalo až v podobe Fínska. A tak nečudo, že za celú históriu gulagu uspeli iba tri pokusy o útek. Spomedzi tristopäťdesiat tisíc ľudí, ktorí sa lágrom za jeho krátku históriu premlelo (a dvadsať tisíc z nich v ňom umrelo), je to málo. V roku 1933 bol láger zrušený a jeho majetok sa presunul pod Bielomorsko-baltský láger. Smutnej histórii gulagov v Rusku však týmto neodzvonilo, ako je možné vidieť na mape, až do konca päťdesiatych rokov ich bolo na území bývalého ZSSR mnoho.
Ak je pekné počasie, dá sa prejsť do neďalekej botanickej záhrady, kde kedysi mnísi pestovali dyne a melóny či vyliezť na 99 metrov vysokú Sekírnu horu. Blízko kláštora sa nachádza relatívne nové morské múzeum, otvorené v roku 2007, spojené s lodenicou. Medzi známe miestne výrobky patria rôzne kozmetické prípravky z morských rias, laminárií, ktoré sa predávajú v niekoľkých obchodoch roztrúsených po Veľkom soloveckom ostrove. Sama som si kúpila pár z nich, krém bol super, no pri pleťovej maske som vďaka jej špecifickému pachu mala po nanesení pocit, že sa topím niekde v močiari.
Druhý deň nášho pobytu sme mali na pláne navštíviť Veľký zajačí ostrov a jeho labyrinty z 1. až 2. storočia pred naším letopočtom. Sú škandinávskeho pôvodu, údajne ich stavali predkovia Sámov a tridsať labyrintov Soloveckých ostrovov predstavuje tretinu ich výskytu na svete, ďalšie by ste našli v Švédsku či Fínsku. Kamenné štruktúry, ktoré mnísi nazývali Babylonmi, sú kladené v čiarach, ktoré sa točia smerom von zo svojho stredu. Vedcom nie je známy ich účel, ani to, ako sa zachovali napriek tomu, že kamene nie su žiadnym spôsobom upevnené k zemi a záhadou je tiež to, prečo v úzkych cestičkách labyrintu, kam sa vojde sotva jedna noha, dodnes nerastie tráva.
Toľko teória. V praxi nás ale zachytilo mimoriadne zlé počasie, vietor fúkal, more silno narážalo na brehy a tak sme výlet loďou oželeli. Celý deň sme tak strávili ponevierajúc sa medzi reštauráciou našej ubytovne a susedným stravovacím zariadením v hoteli Solovki. (Čiže v rámci Soloveckých ostrovov medzi "Solo" a "Solovki", obe ležiace na Veľkom soloveckom ostrove. A teraz to zopakujte rýchlo päťkrát po sebe.)
Boli sme veľmi radi, keď sa popoludní konečne podarilo priplávať ranným lodiam, ktoré následne vzali veľké skupiny turistov čakajúcich na móle. Do Rabočeostrovska sme sa vrátili v naplánovanom čase, aj keď len tak-tak. Plavba to bola zaujímavá, osadenstvo v podpalubí spalo, to na palube zasa intenzívne kŕmilo ryby. More bolo naozaj nepokojné.
V Rabočeostrovske nás čakala útulná a čistá izba v turistickej báze a teplá večera. Ak by ste sa na Solovky chceli vybrať počas sezóny, určite odporúčam skontaktovať sa s niektorou z lokálnych ruských turistických agentúr, ktorá vám zabezpečí lístky na loď aj ubytovanie: záujemcov je veľa a miest málo, kto sa vyberie na vlastnú päsť, môže byť odkázaný na služby súkromníkov na malých lodičkách.
Ráno sme nasadli na vlak. Po dvadsiatich siedmich hodinách v pohodlnom kupé sme sa ocitli v Moskve a ja som sa mohla vybrať rovno do práce, keďže ju mám neďaleko.
