a spojiť to so zážitkami z cesty, ktorú sme absolvovali v auguste roku 2012. Ak čítate môj blog pravidelne, tak sa chytáte za hlavu: Martina, v lete, počas sezóny do Grécka? K moru? Na Mykonos, či Santorini? Veru áno. A veľmi rada vám ukážem, koľko krásnych miest sa dá v týchto končinách vidieť. Grécko vyhralo výberové konanie zo zoznamu destinácií kam lieta Austrian a ktoré mal vo svojej akcii na míle. Pre mňa mala v tom čase cesta do Grécka symbolický význam: v rámci svojej pracovnej náplne som sa vtedy venovala gréckym záchranným balíčkom a eurovalom, tak reku podporíme grécku ekonomiku aj osobne a pár stoviek našich ťažko zarobených eur minieme tam, kde by to mohlo pomôcť...
A tak sme sa vybrali, ako takí dvaja Odyseovia, dúfajúc, že domov sa nám podarí vrátiť sa o deväť dní a nie o sedem rokov. Prvá zastávka: Atény, jedno z najstarších miest na svete s viac než päťtisícročnou históriou.
Ako prvé nás privítali obrovské aténske horúčavy, ktoré trochu zmierňovalo klimatizované metro. Po nekonečnej ceste z letiska sme sa dopravili na to "naše" námestie v Plake, ako Gréci volajú aténske Staré mesto. Ubytovali sme sa a prešli sa k miestnemu archeologickému múzeu, v ktorom okrem iného nájdete Agamemnónovu zlatú masku, či sochu Poseidóna. Múzeum nás, na naše veľké prekvapenie, privítalo zatvorené. Milý turista v hlavnej sezóne, máš smolu, sme otvorení len do štvrtej, lebo bohvie prečo. A potom sa krajina čuduje, že krachuje...
Keď sme pri tej kríze, Plaka ju očividne nejako výraznejšie nepociťovala, ale jej dielo skazy sme videli práve cestou do múzea – celé ulice boli lemované pozatváranými obchodmi v chátrajúcich budovách. Bol to smutný pohľad.
Vrátili sme sa späť k námestiu Monastiraki, z ktorého vedie obľúbená turistická ulica Adrianou plná obchodov a reštaurácií a zvolili si relaxačný večerný program. Tak povediac turistický: najprv sme navštívili spa s názvom Dr. Fish, kde používajú rybičky garra rufa ktoré človeku obhlodávajú zrohovatenú kožu na tele. Za tridsať minút vo vaničke s rybkami sme mali nôžky príjemne hladké. Fish spa je podľa Tripadvisoru jedna z top 10 atrakcií Atén čo pre Atény neznamená nič dobré. (Nekameňujte ma, pred štyrmi rokmi som niečo také videla po prvýkrát v živote, dnes sú už tieto rybacie spa omnoho rozšírenejšie.)
Obaja ohlodaní sme sa vybrali hýčkať naše telo tento krát zvnútra. Z mnohých reštaurácií sme si náhodným výberom vybrali jednu z miestnych odporúčaných souvlakární. Volala sa Thanassis Souvlaki. Tzatziki, pitu a grécky šalát nám na stôl priniesli expresne rýchlo a veľmi sme si pochutili, najmä na šaláte s obrovskými kúskami fety na kope šťavnatej chutnej zeleniny. Po štyroch rokoch sme pri prechádzke ulicou Adrianou okolo nej prechádzali opäť stále vyzerala rovnako sympaticky.
A čo tie pamiatky? Ale áno, na druhý deň sme na nich skočili frontálnym útokom. Bolo osem hodín, keď sme netrpezlivo preskakovali z nohy na nohu pred bránou k ceste na Akropolis. Ten totiž otvárajú ráno presne o ôsmej a to je ten najneskorší čas, kedy tam chce ktorýkoľvek uvedomelý turista byť. Po prvé, v Aténach je v lete už o deviatej ráno nepríjemne horúco a po druhé, večné antické ruiny prichádzajú o svoje čaro v tom istom momente v akom sa na nich vrhne stádo turistov.
Ak sa vyberiete naozaj zavčas rána, stihnete nástup čestnej stráže, ktorá si to z vŕšku mieri smerom dole. Spolu s vychádzajúcim slnkom je to krásny pohľad.
Akropolis. Srdce Atén, miesto, kam zamieri noha každého turistu. Je to najkrajší a najúplnejší komplex monumentov z obdobia starovekého Grécka, ktorý sa zachoval. Akropolis znamená miesto na vrchu a má ho viacero gréckych miest, ale ten aténsky je Akropolisom bez prívlastku, podobne ako keď si pri slove "kremeľ" automaticky predstavíte ten moskovský. Vyše tritisíc rokov ho obklopovali hrubé múry, pričom prvé opevnenia pochádzajú z trinásteho storočia pred naším letopočtom. O päť storočí neskôr sa z Akropolisu stalo náboženské centrum, v ktorom sa uctieval kult Atény, patrónky mesta. V piatom až šiestom storočí Atény po mnohých vojenských úspechoch začali na Akropolist stavat ďalšie monumenty ako Partenón, Erechtheion, Propylaju a chrám Atény Niké. Na svedomí ich majú tí najlepší doboví architekti (Iktinos, Kalikrates, Mnesikles) a sochári (Feidias, Alkamenes, Agorakritos).
Najznámejšou budovou komplexu je Partenón zasvätený bohyni Aténe, postavený v rokoch 447 až 432 pred naším letopočtom. Je najvýznamnejšou budovou z obdobia klasického Grécka a považuje sa za vrcholné dielo dórskeho slohu. Dodnes sa považuje za jeden z hlavných symbolov Grécka, Atén, aténskej demokracie a vývoja západnej civilizácie. V šiestom storočí nášho letopočtu sa z neho stal kostol zasvätený Panne Márii, od polovice 15. storočia slúžil ako mešita. Obdobie nadvlády Osmanskej ríšee Partenónu neprinieslo nič dobré: pri bojoch s Benátskou republikou tu vybuchol sklad streliva, ktorý značne narušil chrám aj jeho sochy a na začiatku 19. storočia A aby toho nebolo dosť, 7. vojvoda z Elginu vzal niekoľko sôch, údajne s povolením Osmanskej ríše, ktoré potom predal Britskému múzeu, kde sa nachádzajú dodnes. Grécko sa od druhej polovice 20. storočia snaží o ich prinavrátenie tam, kam patria, zatiaľ bohužiaľ bezúspešne. Partenón sa už niekoľko rokov poctivo reštauruje.
Ďalšou známou budovou je Erechtheion, najposvätnejšie miesto celého Akropolisu, domovom mnohých božstiev - uctievali sa tu matka zem Gaia, Hefaistos, Aténa a Poseidon. Erechtheion je známy vďaka svojej Sieni panien s verandou so šiestimi sochami žien namiesto stĺpov - karyatídami, čo v preklade znamená ženy z Karyai, na počesť slávností v rovnomennom starovekom gréckom meste, počas ktorého ženy tancovali s košíkmi na hlave. Vyzerajú identicky, ale dajú sa na nich nájsť drobné rozdiely. Všetkým však rozpustené vlasy zakrývajú krk, čím sochár posilnil ich najslabšie miesto, keďže mali slúžiť ako oporné stĺpy. Dnes stoja na verande Erechtheionu ich kópie, originály nájdete v Akropolskom múzeu a jedna milá karyatída stále dovolenkuje v Londýne.
Fotografia vyššie zachytáva stav na Akropole okolo pol desiatej hodiny ráno. Vtedy sa treba rýchlo zbaliť a vybrať sa na vrch Philopappos, alebo Vrch múz, z ktorého je pekný výhľad na Akropolis. Rýchla zastávka na grécke pivo Mythos a ideme ďalej.
Smer Národné archeologické múzeum, ktoré sme deň predtým už nestihli. A ako sa chodí do Louvru na Monu Lisu a do Britského múze na aztécku obetnú dýku a Rosetskú dosku, do tohto múzea sa chodí obzerať okrem mnohých iných významných exponátov aj Agamemnónova pohrebná maska, celá zo zlata. A okrem nej mnoho bronzových mečov, šperky, keramika a samozrejme prekrásne sochy. Človeku ostáva rozum stáť nad tým, aké dokonalé sochy vedela vytvoriť civilizácia dva a pol tisíc rokov pred nami. Nádherné a dokonale prepracované, mramor je dodnes snehobiely a zobrazované črty sú verné skutočnej ľudskej anatómii, čo som brala ako samozrejmosť dokiaľ som sa nebola pozrieť na výstavu treťotriednych holandských majstrov z obdobia rannej renesancie v Slovenskej národnej galérii (a na tomto mieste pozdravujem svojho kamaráta Róberta, ktorý má na tú výstavu "skvelé" spomienky).
Socha Poseidóna alebo Dia, názory historikov sa rôznia.
Dočasná expozícia múzea bola venovaná vraku antickej lode, ktorý objavili a mnohým pokladom, ktoré ukrýval. Najzaujímavejšie boli napoly skorodované sochy, ktorým sa zachovali iba tie časti, ktoré boli bezpečne zahrabané v piesku na dne mora. A veľmi nás prekvapila aj úroveň gréckeho sklárstva.
Výhľad na nočný Akropolis je z terasy hostela Pella Inn, v ktorom sme nocovali posledný deň pred odletom, kedy sme sa do Atén vrátili.
Nuž a do Atén sme sa opäť vrátili pred mesiacom. Pár hodín pred odletom sme sa odviezli do centra mesta a konečne navštívili Akropolské múzeum, ktoré konečne stihli otvoriť. Z architektonického hľadiska je zaujímavé, ale obsah trochu zaostáva za formou a vaše prvé kroky v Aténach by mali smerovať do archeologického múzea. Sem sa chodí na rande s originálom karytíd. Čaute baby!
A ešte jeden výhľad z kaviarne múzea. Nabudúce sa vydáme do preslávenej Delfskej veštiarne.
