Naposledy som skončila na veľkom trajekte spoločnosti Hellenic Seaways smerom na Mykonos. Po Tinose a Syrose je tento ostrov Kyklád poslednou zastávkou linky z aténskeho Piraeusu. Mykonos nie je veľký, rozlohou má niečo cez sto kilometrov štvorcových a ak nerátame turistov, asi desaťtisíc obyvateľov. Väčšinu z nich živí cestovný ruch a nečudo, Mykonos je obľúbeným miestom najmä medzi mladými, zábavychtivými ľuďmi a LGBT komunitou. Úroveň služieb sa pohybuje na celej cenovej škále, ako ubytovanie tak jedlo sa dajú nájsť od najlacnejšieho až po najluxusnejšie. My sme si vybrali ubytovanie na briežku nad mestom Mykonos u pani Constantiny Zorz Xydakis, ktorá turistom prenajímala niekoľko izbieb. Veselá Constantina po nás prišla do prístavu na červenej dodávke, ktorú obratne šoférovala a ešte obratnejšie zacúvala strmou a úzkou uličkou k sebe do dvora.
Prvým bodom programu bola, ja viem, neuveriteľné, návšteva pláže. Tie sú ďalej na ostrove a delia sa na párty pláže a rodinné pláže. Našim výberom bola pláž Paradise a to z pragmatického dôvodu, autobusové spoje na ňu chodili najčastejšie, napriek tomu v každom zo spojov stáli ľudia aj v chodbičke. A na to sa prevádzkovatelia pláže aj spoliehajú, nech žije komercia. Po stranách príjazdovej cesty kopa reštaurácií a na najjemnejšom štrku pred krásnym modrým morom sú lehátka rozložené hlava na hlave, nikde sa nedá len tak rozložiť uterák. Turista, plať. A tak sme si prenajali jedno lehátko a po prvej eufórii z toho, že sa po dlhej dobe kúpeme v mori, prišlo vytriezvenie a uvedomenie si toho, prečo k moru len kvôli moru proste nechodíme. Chcete aj odpoveď? Lebo je tam horúco a po tom, ako sa človek okúpe, ohreje na slniečku, prečíta pol knihy a vypije jeden drink tam zrazu nemá čo robiť.
Z pláže sme sa vybrali len tak sa túlať uličkami Mykonos Townu, alebo Chory (chora po grécky znamená mesto), ako ho volajú miestni. Pozreli sme si veterné mlyny so slamenými strieškami a tiež časť zvanú Malé Benátky, ktorú tvoria bary a reštaurácie, ktoré sú postavené priamo na útese. Výhľad na more je fantastický, akurát človeka občas trochu ošpliecha príboj....
Uličky Mykonosú sú všetkým tým gýčom, ktorý si predstavíte, keď vám niekto hovorí o gréckych ostrovoch a predstavujú dokonalý príklad kykladskej architektúry. Snehobiele, žiarivé, popretkávané modrými dvierkami, okenicami či zábradlím. Cestičky bielučké, občas dláždené kameňom, uzučké a plné života. Väčší gýč by človek ťažko nielen našiel, ale aj vymyslel. Nuž a v tých uličkách sa, ako sme na to veľmi rýchlo prišli, dobre a ľahko stráca. Je to fajn, kým sa nepotrebujete niekam reálne dostať – toto mesto má fascinujúcu vlastnosť, že čím viac ste v núdzi alebo máte naponáhlo, tým viac vás nechá blúdiť. K nášmu hostelíku sme sa ale prekvapujúco dostali veľmi ľahko – stačí sa vždy snažiť nejako ísť smerom hore do kopca a pri hlavnej ceste na úrovni parkoviska doľava.
Tá istá blúdiaca situácia nastala večer: najprv sme plánovali jednotlivé predajne gyrosov len okuknúť, kde čo predávajú a najmä kde to vonia najlákavejšie. Víťazom bola gyrosáreň u Jimmyho, len kým sme ju opäť našli, dalo nám to práce a boli sme takí hladní, že už len preto to bol ten najlepší gyros, aký som v živote jedla.
Druhý deň pobytu na Mykonose sme posvätili návšteve jeho kykladského brata, ostrova Delos, zapísaného na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ktorý je celý jednou veľkou archeologickou pamiatkou.
Dostať sa na Delos je jednoduché, prídete do prístavu asi desať minút pred plánovaným odchodom lode, postavíte sa k okienku a kúpite si lístok. Bohužiaľ s vami je na lodi obrovské množstvo turistov z výletných lodí v skupinách, preto je dôležité obsadiť strategické miesto pri dverách tesne pred vylodením sa a utekať k pokladni, najmä ak prichádzate prvou rannou loďou. Jedine tak sa vám podarí davy predbehnúť.
Delos, alebo Dilos, je bájnym miestom zrodu bohov Apolóna a Artemis a osídlený bol už od tretieho stročia pred naším letopočtom. V piatom storočí pred naším letopočtom sa stal sídlom aténskeho námorného spolku (alebo Delskej ligy), tvoril centrum a pokladnicu tohto združenia, ktoré spájalo asi dvesto gréckych mestských štátov. Za dobrý stav vykopávok môžeme vďačiť Francúzskej škole v Aténach, ktorá organizovala vykopávky na Delose od roku 1872.
Prehliadková trasa sa krúti popri ruinách chrámov, domov, pokladníc a obchodov. Predstaviť si, ako to tam mohlo vyzerať, nám pomohli najmä obrázky v našom sprievodcovi. Zaujímavá je Levia terasa, kde sú pozostatky kedysi šestnástich levov, dnes ich je už asi len osem a aj tie čo ostali, sú len odliatkami tých pôvodných, ktoré sú uložené v múzeu. A tak je to na Delose s asi všetkým významnými sochami. Chápem, levy už vďaka veternej erózii vyzerali skôr ako tulene. Ale áno, kedysi museli pôsobiť majestátne a odstrašujúco, najmä pre človeka, čo takéhoto leva v živote nevidel.
Ruiny Stoivadeonu, chrámu Dionýza s jedným z ikonických pohľadov Delosu - mramorovým falusom.
Miestom, ktoré turisti pohybujúci sa vo veľkých skupinách vynechávajú, je najvyšší vrch Delosu, Monut Kynthos, vysoký neuveriteľných 112 metrov nad morom! No nevylez to, keď ti takmer až po samotný vrchol vedú schody... Trochu vetra a krásny výhľad.
A kam z Mykonosu? Na poslednú zastávku tejto cesy, ostrov Santorini. Pripravte sa na ďalšie ikonické pohľady Kyklád a asi najgýčovejší západ slnka!
