Vykročili sme smerom k hlavnej pamätihodnosti mesta, jednému z troch kostolov v Rusku postavených na preliatej krvi. Kostol všetkých svätých stojí na mieste, kde došlo k poprave cárskej rodiny Mikuláša II., čím bola zároveň vyhubená Romanovská dynastia. Príbeh je to zaujímavý, pretože ak ho pritiahneme za vlasy, dá sa povedať, že za vraždu Romanovcov môžeme tak trochu aj my. Cársku rodinu väznili už dlhé mesiace v Dome Ipatieva v Jekaterinburgu, no ich väznitelia sa rozhodli k improvizovanej poprave až po tom, čo sa 16. júla 1918 dozvedeli, že do mesta sa blížia Československé légie. Mysleli si, že ich cieľom je oslobodiť Romanovcov netušiac, že ich skutočnou úlohou bolo chrániť pozície okolo Transsibírskej magistrály. A takto Československé légie nechtiac spôsobili, že v skorých ranných hodinách 17. Júla 1918 bol cári Mikuláš, cárovná Alexandra, ich štyri dcéry a syn, následník trónu a služobníctvo, ktoré sa rozhodlo ich nasledovať v exile, zastrelení. Cárska rodina bola v roku 2000 kanonizovaná, čo mnohí považovali za kontroverzné, nakoľko otázka ich mučeníctva v mene viery je viac než diskutabilná.
Nad miestom, kde stál Dom Ipatieva sa dnes týči veľký chrám s bielymi stenami, pravidelnými oblúkmi a zlatými kupolami. Postavili ho len nedávno a zasvätený bol v roku 2003, snáď aj to je dôvod prečo na ňom nenájdete klasické zlaté cibuľky. My sme sa dostali do dolného chrámu kde je kaplnka venovaná cárskej rodine, oltár a zaujímavá výstava venovaná udalostiam leta 1918. Vnútro je vyzdobené červeným mramorom a plné ikon, v prítmí a trblietavom svetle sviec zlaté akcenty vynikajú o to viac.
Prechádzame sa ďalej, míňame Námestie roku 1905 s veľkou sochou Lenina uprostred - na jednom z obchodných centier je obrovská reklama v tvare kocky, ak sa na Lenina pozeráte zo správneho uhlu, vyzerá, ako keby tú kocku držal vo vystretej ruke. Prospekt Lenina je zatarasený pre vozidlá, ktovie či sa chystá oslava alebo demonštrácia... Pokračujeme dole k hrádzi na rieke Iset. Z nábrežia okolo nej spravili úžasnú plochu na prechádzky či oddych a na schodoch pod sochou zakladateľov mesta, Vasilija Tatiščeva a Georga Wilhelma de Gennina skúšajú skejteri triky. Vraciame sa späť do histórie a manžel mi vysvetľuje, že mesto bolo založené za čias panovania cára Petra I. Veľkého, v tom čase uprostred ničoho, ako priemyselné mesto zamerané na spracovanie železa. Pomenované bolo po Petrovej manželke cárovnej Kataríne I. a za socializmu ho stihol rovnaký osud ako mesto pomenované po cárovi - Petrohrad. Z Jekaterinburgu sa stal Sverdlovsk, na počesť Jakova Sverdlova, jedného z popredných predstaviteľom Komunistickej strany. A aj keď sa zo Sverdlovska stal opäť Jekaterinburg, oblasť už ostala Sverdlovskou. Stojíme na mieste, kde bola pôvodná fabrika na spracovanie železa a dívame sa na skrotenú rieku Iset. Cestou cez hrádzu sa z nej stáva pokojná a úzka riečka, popri ktorej vedie príjemná promenáda. Usmievame sa nad výstražným žltým nápisom na chodníku, že v rieke plávajú žraloky. Dostávame sa pred zvláštnu... sochu? Súsošie? Uprostred zeleného trávnika už z diaľky vidíte obrovskú kamennú klávesnicu. Volá sa QWERTY pamätník. Klávesnica vyhotovená z betónu v pomere 30:1 je vraj multifunkčná a slúži aj ako lavičky. Nevyužili sme ju na tento účel, odfotili sme sa s ňou a uvoľnili miesto ďalším turistom, ktorí sa chceli odfotiť.
Cestou máme možnosť si zblízka pozrieť mrakodrap Vysocky, ktorý je však aj z diaľky ťažko prehliadnuteľný s výškou 188,3 metra, ktorý ho robí najvyšším mrakodrapom v Rusku mimo Moskvy a najsevernejšie položenú budovu s výškou nad 150 metrov na svete. Poza mrakodrap vedie cesta k mineralogickému múzeu. V meste sú dve, my sme si vybrali to, ktoré má súkromnú zbierku rôznych zaujímavých polodrahokamov. Výstava je síce v jedinej miestnosti, ale od vitríny k vitríne postupujete pomalým tempom a čudujete sa, čo všetko sa dá z rôznych nerastov vytvoriť. Cestou späť sa nám poriadne rozpršalo; pred dažďom sme sa ukryli pri čaji v jednej z reštaurácií po ceste a až cestou z nej sme si všimli, že pred ňou stojí socha Vladimíra Vysockého, známeho ruského speváka, ktorý na gitare hrá Maríne Vlady, francúzskej herečke a jeho veľkej láske. Oblaky sa rozprestreli a pred nami bolo posledných pár hodín v Jekaterinburgu.
Keďže sme boli poriadne uchodení, boli sme v kine a potom sme sa vybrali späť k železničnej stanici. Cestu k nej lemuje obchod s kožuchmi a kožušinami. Nestačili sme sa diviť koľko ich bolo, z jednej aj z druhej strany svietili ich názvy spolu s druhmi kožušín, ktoré ponúkali. Videli sme aj prvý obchod s pánskymi kožuchmi a neboli to len kožené bundy s kožušinovými golierikmi... Zastávka v obchode, nakúpiť poživeň do vlaku, vyberáme ruksak z úložne batožiny na stanici a s Jekatom sa lúčime. Možno sa sem vrátime pri príležitosti svetovej výstavy Expo 2020...
