Vchod na Elbrus strážia Kabardínec, Balkar a dva snežné besy
Prečo práve Elbrus? Pre Moskviča je to asi najbližšie dostupné lyžiarske stredisko s poriadnymi svahmi. Víkend predtým sme skúšali lyžovať v podmoskovskom Volene, kde sú svahy umelo nasypané a maximálne prevýšenie dosahuje tak šesťdesiat metrov. Nic moc. Lyžiarske podmienky v Soči môžu byť po skončení olympiády tiež výborné, no za letenky na tento rok zaplatíte asi dvojnásobok ich obvyklej ceny. Kaukaz je síce veľmi svojské a mierne divoké miesto a viacerí nás pred jeho návštevou varovali, no šli sme aj tak. Keď sme sa pýtali Maxa, manželovho obchodného partnera, ktorý nás cez víkend sprevádzal, či tu nie je nebezpečne, vyhlásil: „Ani nie. Ale pre istotu som vzal so sebou pištoľ, predsa len, veziem návštevu..."
Elbrus
Leteckou bránou na Kaukaz sú Mineraľnie vody v Stavropoľskej oblasti. Z Moskvy sem denne lieta niekoľko liniek lokálneho prepravcu Donavia, patriaceho pod Aeroflot. Ak nemáte nikoho, kto by vás sprevádzal, z letiska sa dá vziať taxík. Bežná taxa za trojhodinovú cestu je päťtisíc rubľov, no podľa okolností sa dá zjednať. Cesta vedie cez mestá Pjatigorsk a Baksan. To, že ste na Kaukaze, vám budú po ceste pripomínať pravidelné stanovištia polície, ktorá námatkovo zastavuje autá a kontroluje pasy i obsah batožiny.
Ubytovanie je k dispozícii rôzne, od typických chát, ktoré silno pripomínajú Vysoké Tatry niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy výstavba ešte nekopírovala alpský štýl rakúskych hotelov, až po päťhviezdičkový hotel s pravidelnou kyvadlovou dopravou pod svah. My sme si vybrali tú prvú možnosť a dve noci sme strávili v hoteli Nakra. Najviac som si obľúbila jeho reštauráciu U Sultána, kde nás vždy vítal praskajúci ohník v kozube, usmievavá krčmárka a mimoriadne chutné miestne špeciality ako napríklad chičiny - tradičné zemiakové placky so syrom.
Na Elbruse sa lyžiarske stredisko nachádza asi tri kilometre od dediny Terskol a je položené v nadmorskej výške dvetisíc metrov nad morom. Bola som veľmi milo prekvapená úrovňou lanoviek - na jednotlivé svahy vás odvezie osemmiestna kabínková lanovka. Prvá stanica Krugozor je vo výške takmer tritisíc metrov nad morom a Mir ešte o päťsto metrov vyššie. Malá sedačková lanovka na Gara Baši vás dostane až do výšky 3 800 metrov nad morom. Ak sa vám napriek tomu všetkému máli, za sedemsto rubľov na osobu vás vyvezie snežný skúter ešte o kilometer nadmorskej výšky ďalej. Nebo je tam nádherné tmavomodré, vám sa dýcha ťažko, no s o to väčšou radosťou sa dívate na šírošíre biele vrcholce kopcov s vedomím, že vy ste na tom najvyššom. Neostáva vám nič iné, len sa pomaly spustiť dole. Skoro tri výškové kilometre až po prvú stanicu lanovky nám trvalo zlyžovať asi pol hodiny.
Občerstvovacie stanice boli prítomné v hojnom množstve a vo výške 3 500 metrov nad morom je dokonca pobočka Ruskej pošty - ak by ste chceli odoslať pozdrav z horských obzorov. Celodenný skipas stál tisíc rubľov, čo je pri súčasnom kurze asi 21 eur. Za deň lyžovania, aké sme zažili, je to veľmi dobrá cena.
Čeget
Je mnoho vecí, ktoré odlišujú Elbrus od západných lyžiarskych stredísk. To, že sme na Kaukaze, nám už od začiatku pripomínali dymiace mangaly - miestne grily, ktoré čmudili zo všetkých strán, pripravené na dopyt turistov po šašlíkoch z baraniny. Rovnako nás mimoriadne prekvapilo, že miestni nemajú problém učiť sa lyžovať na strmých a častokrát úzkych svahoch. Asi sa k tomu stavajú sparťansky - buď to prežijú, alebo tak im treba. Všade okolo seba sa preto treba pozerať dvakrát toľko.
Všetky tieto charakteristiky sme zažili aj na Elbruse, no v koncentrovanej podobe asi najviac lyžujúc na vedľajšom kopci Čeget. Ten sme mali priamo oproti nášmu hotelu, stačilo sa prezuť a vyraziť. Tu si môžete vybrať z lístka na jednu jazdu hore za 500 rubľov (10,50 €) alebo celodenného „skipasu" (17€). Po tom, čo sa prejdete pomedzi alej čmudiacich mangalov, vás privíta vlek, ktorý radostne oznamuje pol storočia svojej činnosti. Stĺpy našťastie už vymenili, sedačka je však klasická, drevená, bez držiatok na nohy a nápis vás upozorňuje, aby ste si nezabudli upevniť retiazku - jediný ochranný prvok, ktorý má zabrániť tomu, aby ste vypadli. No ak ste krútili hlavou nad lanovkou na stanicu Čeget 2 (2 750 m.n.m.), jednomiestna sedačka na Čeget 3 (3 000 m.n.m.) vás pobaví ešte viac.
Čeget miestni berú ako technicky náročný svah a môžem súhlasiť. To, čo nákres na začiatku vleku označoval ako modrú trasu, čiže vhodnú pre začiatočníkov, je v skutočnosti trasa na pomädzí červenej a čiernej. A čegetovská červená, to je pre našinca priamo čierna. Podotýkam, že pravidlo „nelyžovať mimo vyznačených trás" sa vám bude dodržiavať mimoriadne ťažko, nakoľko žiadne trasy vyznačené nie sú a jediná rada od nášho sprievodcu Maxa bola: „Pred týmto lesom zabočte doprava, ak zabudnete a pôjdete doľava, už vás tak ľahko nenájdeme." Cesta dole bola náročná, sťažená nedostatkom snehu, spod ktorého občas vytŕčali záludné kamene. Manžel na snowboarde si pochvaľoval, ja som konštatovala, že tieto nezratrakované svahy sú skôr na freerideové lyže.
Oba dni lyžovania boli zaujímavé a preverili našu fyzickú kondíciu.
A aj keď sú mnohé veci, ktoré by sa tu dali dotiahnuť či vylepšiť, víkend lyžovania na Kaukaze bol skvelý a rada sa sem opäť vrátim.
