Doprava
Do Soči sme prileteli v piatok večer posledným letom, ktoré miestne letisko obsluhovalo, s príletom štvrť na dvanásť. Lietadlo bolo plné. Letov na linke Moskva – Soči je ako maku a v predstihu sa dajú letenky kúpiť lacno. Aeroflot nám v rámci svojej akcie okrem jedného kusu podanej batožiny na osobu previezol zadarmo aj lyžiarsku výstroj. Z letiska sme sa dostali celkom rýchlo a pred ním nás už čakal vopred objednaný taxík, ktorý nás za 1500 rubľov a necelú hodinu odviezol do nášho hotela priamo v lyžiarskom rezorte Roza-Chutor.
Ubytovanie
Čo sa týka miesta prebývania, lyžiar či turista má tri základné možnosti: Najbližšie po ceste je samotná dedina Červená Poľana s príjemnými privátmi vo viac či menej alpskom štýle, väčšinou s raňajkami, po dohode aj s polopenziou. V porovnaní s ostatnými ubytovacími možnosťami sú lacnejšie, ich nevýhodou je, že k lyžiarskemu stredisku aj k stanici vlaku – Lastočky sa treba dopraviť taxíkom alebo kyvadlovou dopravou.
Asi päť kilometrov smerom hore po hlavnej ceste leží stredisko Esto-Sadok, v ktorom žije len necelých deväťsto obyvateľov, no zato v ňom nájdete mnoho hotelov a reštaurácií. Odtiaľto ide obrovská lanovka Gazprom s kapacitou vyše dvadsať osôb do jedného z dejísk zimnej olympiády (okrem iného sa tu konali preteky v biatlone). Lyžiarske trate sú tu náročnosťou jednoduchšie, no Gazprom stredisko zároveň ponúka nočné lyžovanie. Mimochodom, Esto-Sadok nesie svoje meno po tridsiatich šiestich estónskych rodinách, ktoré toto mesto v roku 1886 založili.
Ak sa vydáte ešte trochu ďalej, víta vás Roza Chutor, lyžiarske stredisko postavené v dedine pomenovanej po doline Roza, v ktorej sa nachádza. Rezort má asi štyri roky, počas vlaňajšej zimnej olympiády slúžil ako časť olympijskej dediny a vedie z neho niekoľko lanoviek do rovnomenného lyžiarskeho strediska. Svoje zastúpenie tu má niekoľko medzinárodných hotelových sietí – Rezidor (Park Inn a Radisson SAS), Golden Tullip Hotels, Accor (dva hotely ich značky Mercure), Swissotel a ruský Heliopark. Okrem nich je k dispozícii bohatá ponuka apartmánov.
My sme si vybrali ubytovanie v hoteli Heliopark Freestyle Rosa Khutor vzhľadom na pomer ponúkanej kvality a ceny – tento trojhviezdičkový hotel vyššieho štandardu nás v prepočte vyšiel na 75 eur na noc v dvojlôžkovej izbe a s jeho službami sme boli veľmi spokojní. Bolo na ňom vidieť, že je „poeurópštený“ a má ďaleko od ruského ponímania hoteliérstva. Ponúkal celodenný animačný program pre deti, kyvadlovú dopravu k lanovkám do lyžiarskeho strediska a mnoho ďalších služieb, ktoré sú na západe štandard, ale v Rusku skôr výnimkou. Akurát pri ranných bufetových raňajkách sme boli hneď utvrdení, že v Rusku predsa len sme – ako raňajkové jedlá tu totiž občas servírujú aj cestoviny či pečené zemiaky, pečené a údené mäso. Ale aspoň sa človek môže posilniť pred lyžovačkou...
Lyžovačka
Hneď v sobotu ráno sme si kúpili dvojdňový skipass. Dva dni lyžovania pre dve osoby nás vyšli na necelých 100 eur, teda menej než 25 eur za celodenný skipas na osobu, čo je v porovnaní s lyžiarskymi strediskami na západe skutočne výhodná cena. Podľa rozhovorov s miestnymi sme sa ale dozvedeli, že to neplatilo pre vianočné a novoročné sviatky, keďže do Soči sa vybralo mnoho Rusov, ktorým pád rubľa spravil škrt cez rozpočet. Stredisko bolo plné, cena skipassu sa vyšplhala na 37 eur na osobu na deň a na lanovky sa tvorili obrovské rady, v ktorých vraj ľudia stáli aj hodinu-dve.
Práve toho som sa dosť bála a do Roza Chutoru som prichádzala s malým srdiečkom. Posledný januárový víkend však nesklamal, práve naopak. Váš bežný Rus sa po prehýrenom piatku rád vyspí a v čase, keď prichádza na svah, si už našinec dopriava skorý obed. Turnikety na lanovke Strela, ktorá nás vyviezla do výšky 1600 metrov nad morom sa zapli presne o pol deviatej ráno a s výnimkou miestnych zásobovateľov sme boli prví z lyžiarov v jej kabínke.
Stredisko ponúka široký výber lyžiarskych trás, ktoré sú vzhľadom na veľké prevýšenie, ktoré jeho lanovky prekonávajú, dlhé a na jedno spustenie môžete prekonať päť až šesť kilometrov. Na rozdiel od Gazpromu je to stredisko pre skúsenejších lyžiarov vzhľadom k tomu, že svahy bývajú strmé a úzke. Začiatočníci by sa mali držať zelených a modrých trás, no aj niektoré z modrých trás by už boli v Alpách označené ako červené, rozachutorská červená je čierna a čierna je viac či menej kamikadze. Ako príklad slúži mužský a ženský olympijský slalomový svah, ktorý je nielen strmý, ale v závislosti od poveternostných podmienok zratrakovaný len na úzkej časti. Môj muž vyskúšal aj ekologickú trasu s prekážkami pre snowboardistov a len krútil hlavou, že niektoré skoky sú dosť nebezpečné.
Najlepšia lyžovačka je na Roza Chutore ráno, pretože okolo obeda sa svahy nielenže zaplnia, no oprie sa do nich slnko, ktoré sneh topí a robí ho ťažsím. Keď sa svahy naplnia, treba si dávať pozor na neskúsených lyžiarov, ktorí sa napriek všetkému vyberú lanovkou na vrch Roza-Pik (z ktorého za slnečného počasia dovidíte až na more) a odtiaľ jazdia po úzkych aj širokých svahoch z jednej strany až na druhú, ignorujúc ľudí za či pred sebou. Stále to ale nie je až také zlé a dobrých lyžiarov je tu viac než tých zlých – Rusi ako národ žijúci na nekonečnej rovine majú najradšej bežky a kto sa už rozhodne venovať sa finančne náročnému koníčku horského lyžovania, si väčšinou môže dovoliť aj lyžiarskeho inštruktora. Ešte by sa patrilo upozorniť na zvláštne značenie svahov – pri typických terčíkoch čiernej, červenej, žltej či zelenej farby je totiž smerodajný malou azbukou (a ešte menšou latinkou) napísaný názov trate a nie číslo, ktoré asi vyjadruje vzdialenosť od konca, pretože sa pravidelne znižuje. Opakujem, podľa čísel sa tu nezorientujete.
Pri staniciach lanoviek je roztrúsených niekoľko reštaurácií s jemne vysokohorskou prirážkou, v ktorých sa ale dá chutne najesť. Aprés-ski alpského typu tu stále chýbajú, no zato ak máte chuť na čerstvý šašlík či čaj lúhovaný z byliniek pozbieraných na miestnych svahoch, ste na správnom mieste. A asi vás prekvapí, že tvrdý alkohol vám tu nikde nenalejú – k obedu si môžete dať maximálne pivo či varené víno a ešte aj to je dostupné v nealkoholickej verzii.
Stredisko
Roza Chutor ponúka prázdninovému lyžiarovi široký výber reštaurácií. Chcela som napísať aj barov a kaviarní, no tie musia tiež podávať jedlo, ak chcú servírovať alkohol a tak sú tu vlastne len reštaurácie. Stredisko je nové a postavené v jednodnej architektúre, pričom aj veľké parkovacie domy sú pekne zamaskované. Všetky budovy sú postavené na jednej z dvoch strán rieky Mzumty a pešie ulice spojené niekoľkými mostami. Okrem budov hotelov a reštaurácií je tu niekoľko obchodov so suvenírmi a alkoholom, potraviny a viaceré obchody s oblečením.
Roza Chutor je príjemný a čistý, i keď sa v ňom človek skutočne cíti ako v uzavretom rezorte, keďže od hlavnej cesty ho delí rampa a chýba v ňom ten čulý ruch iného lyžiarskeho strediska. Hádali sme, že to môže byť spôsobené najmä tým, že väčšinu hotelov, reštaurácií aj obchodov tu má pod palcom jeden holding a miestni drobní podnikatelia nemajú príležitosť ponúkať svoje služby. Večerný ruch tu končí dosť skoro, pretože, ako sme súdili podľa nekonečného radu pred pokladňami v jediných miestnych potravinách, všetci si v rámci svojich zvyklostí nakúpia jedlo aj pitie v potravinách a zábavu majú vo svojich hotelových izbách a apartmánoch. Napokon, je kríza, treba šetriť.
Celkovo sme zažili príjemný víkend a skvele si zalyžovali. Pre Rusa je Soči solídnou alternatívou k Alpám, čo sa kvality týka, cenovo je, najmä v súčasnej dobe, omnoho lacnejšie. Veľmi rada sa sem počas budúcoročnej lyžiarskej sezóny vrátim. Uznávam však, že pre našinca je Soči ďaleko a vzhľadom na komplikáciu spôsobenú vízami sa tam asi nevyberie, najmä ak má na prahu dverí Jasnú a za rohom Alpy. Je však takou civilizovanou bránou do Kaukazu, no ak si chcete užiť kaukazský kolorit naplno, vyberte sa na Elbrus alebo Dombaj (ten som pre vás tiež odskúšala a článok o ňom prinesiem o týždeň).
