My si tie naše "uneská" cielene vyberáme a trasu im mnohokrát prispôsobujeme. V mnohých prípadoch sú to i tak obľúbené a navštevované miesta. No zaujímavejšie je to vtedy, ak vás pamiatka UNESCO zavedie na miesto, ktoré by ste v rámci danej krajiny asi ťažko navštívili z vlastného popudu. A keď nerátam kolík v zemi (časť súhrnnej pamiatky Struveho geodetický oblúk, ktorého objekty sa nachádzajú naprieč desiatimi krajinami) v Litve, väčšinou sú to naozaj zaujímavé miesta. Dnes vám porozprávam o dni, ktorý sa udial na ceste z Morelie do Taxca, počas ktorého sme urazili 550 kilometrov a navštívili hneď tri takéto pamiatky, ktoré by sme bez zápisu na zoznam UNESCO do svojho itinerára asi nezaradili. A aká by to bola škoda!
UNESCO prvé: Miesto, kam prichádzajú prezimovať motýle Monarchovia sťahovaví
Takýto deň treba začať čím skôr, tým lepšie, lebo slnko svieti len obmedzený počet hodín do dňa. Keď cestujeme, pravidlom ranné vtáča ďalej doskáče sa riadime na sto percent. Pre niekoho je možno táto predstava hrozivá, no ak sa na niečo tešíte, radi si privstanete a nám aspoň naše cesty nikdy nerozhádžu bežný režim vstávania do práce. A tak začíname o šiestej ráno v Morelii, sme zobudení, pobalení a vyberáme prenajaté auto z garáže pri našom penzióne. Mierime do dedinky Anganguao, ktorá slúži ako brána k rezervácii motýľov Monarchov sťahovavých.


O čo sa jedná? Zoznámte sa s motýlikmi s typickým oranžovo-čiernym vzorom na krídlach, ktoré si toho za svoj krátky život poriadne pocestujú. Každú jeseň, na prelome októbra a novembra sa milióny týchto motýľov sťahujú z Veľkých jazier na hranici USA a Kanady na toto miesto v Mexiku, asi sto kilometrov od Mexico City. Bavíme sa o vzdialenosti vyše štyritisíc kilometrov. Tu zimujú: zomknú sa do húfov jeden motýlik na druhom, čím spôsobia ovísanie vetiev stromov, na ktorých sa usídlili. Keď sa oteplí, čo v tejto časti Mexika býva vo februári, keď zasvieti slniečko, milé motýliky začnú lietať a posadajú si na celú okolitú zem. Zaujímavé je, že sa držia len okolo niekoľkých konkrétnych stromov. Ešteže národný park má svojich sprievodcov, ktorí tieto miesta dôverne poznajú. V marci sa motýle rozmnožujú a oplodnené samičky sa vracajú späť na sever. Tam nakladú vajíčka a umierajú. A pri amerických a kanadských jazerách sa rodí nová generácia lariev, z ktorej sa v máji stávajú motýle. Tie sa pária, kladú vajíčka a potom opäť cestujú na juh prezimovať. Do jedného migračného cyklu sa zapojí štyri až päť generácií motýľov.
Je to obrovský prírodný zázrak, ktorý vedci dodnes nevedia úplne vysvetliť. Smutné je, že tieto výnimočné motýle sú v ohrození v dôsledku vyklčovania miest, v ktorých žijú. Tri miesta v Mexiku v rámci jednej prírodnej rezervácie sú skvelým spôsobom, ako motýliky vidieť, niečo sa o nich naučiť a zároveň tak spraviť s rešpektom k okolitej prírode. Do lesov vysoko v horách sa dá dostať len peši, prípadne na koni.


Ako je možné usúdiť z rannej rosy, my sme sa vybrali hneď ráno. Povinnou výbavou každého turistu je sprievodca: pôjde s vami zadarmo, v rámci ceny lístka, aj keď v Mexiku sa očakáva malé prepitné (propina). Dohovárali sme sa s ním našou lámanou španielčinou a rukami-nohami. Zaviedol nás po lesnej cestičke plnej rannej rosy na miesto, kde sú v korunách stromov naukladané tisíce motýľov.
Z Angangua sa dá dostať buď do El Rosaria, alebo do Sierry Chincui, my sme si vybrali tú druhú preto, lebo sme sa v turistickom sprievodcovi dočítali, že cesta k motýľom je v porovnaní s El Rosariom a jeho vysokohorskou turistikou príjemnou prechádzkou v svižnejšom tempe. El Rosario je tiež viac postihnuté ťažbou dreva.


Začiatkom januára ešte nelietajú, držia sa pri sebe, aby sa zahriali. Najväčší zážitok je vidieť ich na prelome februára a marca, kedy ich naraz vzlietnu tisíce, čím na chvíľu zatienia slnko a trepot toľkých krídel pripomína letný dážď.




Po výdatnej rannej prechádzke nasadáme do auta a pokračujeme ďalej.
UNESCO druhé: Kláštory zo 16. storočia na úbočí sopky Popocatepetl
Ani nebudem vravieť, koľkokrát mi počas mexickej cesty začala v hlave hrať tá pesnička z repete od Evy Mázikovej. Poviem len toľko, že viac, než by bolo zdravé. Sopka Popocatepetl a teda najmä mesto Cuernavaca nás inšpirovali ísť sa doň pozrieť. V hlavnom meste štátu Morelos žije takmer 350 tisíc obyvateľov a uličky jeho historického centra sa šplhajú hore kopcom. A na jednej z nich, ohradená vysokým múrom, stoji katedrála, ktorá kedysi patrila kláštoru: jednému zo štrnástich v tejto oblasti. Postavili ich prví misionári: františkáni, augustiniáni a dominikáni. Je na nich vidno, v akom vzťahu žili misionári s okolitým obyvateľstvom: na jednej strane kláštory používajú umelecké prvky miestneho obyvateľstva, no na druhej strane sú opevnené hrubými stenami, za ktoré sa misionári schovávali počas občasného konfliktu. Každý z nich má veľký otvorený priestor v podobe átria.



Cuernavacký kláštor s katedrálou Nanebovzatia Panny Márie (Templo de la Asunción de María) bol postavený z materiálu z ruín starších pôvodných civilizácií. Fresky na stenách objavili len začiatkom 20. storočia. Verte či nie, Cuernavaca slúžila ako stredisko, z ktorého františkánski mnísi podnikali misie do Ázie a jedna z fresiek ukazuje prenasledovanie kresťanských misionárov v Japonsku.




UNESCO tretie: Xochicalco
Tretia zastávka ležala neďaleko Cuernavacy a bola ňou pamiatková rezervácia Xochicalco. Navštívili sme ju asi hodinu pred záverečnou a tak sme si užívali krásne svetlo zdôraznené zapadajúcim slnkom a takmer úplnú prázdnotu tohto pozoruhodného miesta.
Sú to ruiny politického, náboženského a obchodného strediska, ktoré prekvitalo v rokoch 650 až 900 nášho letopočtu, na konci mezoamerického klasického obdobia, kedy sa postupne začala rúcať teohtihuakánska kultúra. V mnohých strediskách klesol počet obyvateľov, niektoré úplne zanikli, aby mohli vzniknúť nové. Bolo to obdobie politickej nestability a veľkej konkurencie v obchodovaní a preto prežili najmä tie strediská, ktoré kládli dôraz na svoju obranu. A tak na miestach ako Xochicalco nájdeme ruiny bášt, hradieb, priekop, palisád a citadel.





Osídlenie sa nachádzalo na niekoľkých kopcoch a aj keď sa dnešná pamiatková rezervácia nachádza len na zlomku jeho pôvodného územia, aj z toho kúsku je možné si predstaviť výrazne členitý terén, na ktorom miestni stavali. Na najvyššom vrchu stáli najdôležitejšie budovy.
Najdôležitejšou stavbou je Pyramída Quétzalcoatla, okrídleného hada, božstva hromov a bleskov, na ktorej stenách sa zachovala dobová výzdoba.






Z hľadiska návštevníka je vždy radosť, ak objavíte hodnotný poklad, o ktorom až tak veľa ľudí nevie. A kým v iných známych miestach Mexika, napríklad v ruinách Teohtihuacánu, by o tomto čase boli stále davy ľudí, tu sme si výnimočnú a magickú atmosféru mohli vychutnať osamote. A toto kúzelné miesto by sme asi neboli objavili, ak by nám ho nenašepkal práve jeho zápis na zozname UNESCO.




Môj manžel vždy vraví, že UNESCO nás vodí po najzaujímavejších častiach každej krajiny. A inak tomu nebolo ani v Mexiku. Čo poviete?
Nám ešte ostalo sadnúť do auta a krútiacimi sa horskými serpentínami navštíviť jedno z centier, ktoré dodnes žije predajom striebra a okrem toho je nechutne malebne čarokrásne. O týždeň navštívime ďalšie z mexických pueblo mágico, Taxco.