Čoskoro vám priblížim zážitky aj z tejto cesty, teraz sa však vráťme späť do Mexika, konkrétne k predvečeru nového roku 2016. Silvestra nám vyšlo stráviť v Guanajuate, hlavnom meste rovnomenného mexického štátu. Hneď na úvod varujem, v Guanajuate sme navštívili múzeum prirodzene mumifikovaných ľudských tiel, populárnu miestnu turistickú atrakciu. Článok obsahuje fotky múmií. Ak je vám pohľad na niečo také nepríjemný, čítajte len začiatok článku, včas vás upozorním, kedy už radšej nečítajte!
Guanajuato je jedným z vizuálne najkrajších vnútrozemských koloniálnych miest v Mexiku: okrem tradičných farebných domov a žlto-zelených kostolíkov jeho atmosféru nádherne dopĺňajú všadeprítomné hory, úbočia ktorých sú posiate dvoj- až trojpodlažnými domami. Centrum mesta je prevŕtané skrz-naskrz tunelmi, ktoré robia zo šoférovania dobrodružstvo, pretože netušíte, kam vás cesta vlastne "vypľuje".
Dovolenka v Mexiku?
Vyberte si dovolenku v Mexiku za konečné ceny cez rakúske CK
Údolie mesta leží v nadmorskej výške 2084 metrov nad morom a kolonizátori ho začali osídľovať v polovici 16. storočia, kedy na jeho území objavili bohaté zásoby mnohých drahých kovov, najmä striebra. Štát Guanajuato po dve storočia ťažil až 40 percent striebra, ktoré sa v tom čase objavilo na svetových trhoch. V baniach pracovali v podmienkach otrokov miestni obyvatelia a tak nečudo, že sa postupne vzopreli nátlaku a zapojili sa do boja o nezávislosť Mexika.
Guanajuato je jedno z tých miest, pri návšteve ktorých si dobre zacvičíte, aj keď ste to neplánovali. Vďaka mnohým kopcom, na ktorých sa nachádza, je prechádzka jeho ulicami ako jazda na húsenkovej dráhe: tu idete hore a tam zasa dole, málokedy len tak rovno. Náš hotel, respektíve hotelito, teda hotelík, sa nachádzal na jednom zo svahov a tak sme si k nemu síce museli čo-to vyšľapať, no zato sme mali z jeho terasy Guanajuato ako na dlani. Otázka, kde oslavovať príchod roku 2016 tak bola zodpovedaná.
Varovanie, nasleduje pasáž s fotografiami prirodzene mumifikovaných ľudských tiel. Ak je vám pohľad na niečo také nepríjemný, nečítajte ďalej!
Prišli sme deň pred štátnym sviatkom v čase, kedy sme stíhali maximálne jedno z miestnych múzeí. A tak sme si vybrali to najpopulárnejšie, na ktoré mnoho mexických a zopár zahraničných turistov čakalo v asi polhodinovej rade: múzeum múmií. Alebo cintorín s návštevnými hodinami? Ťažko povedať, ale bol to mimoriadne bizarný zážitok, ktorý však len podčiarkuje neobyčajný vzťah Mexičanov k smrti: na rozdiel od nás sa jej neboja, berú ju ako prirodzenú súčasť života a svoju smrteľnosť si prostredníctvom masiek a obrazov či sošiek kostier a lebiek radi pripomínajú. Deň všetkých svätých (Día de Muertos) slávia okrem známych procesií v kostýmoch tak, že celá rodina sa vyberie na cintorín a na hroboch svojich rodinných príslušníkov si robia pikniky, veriac, že sa tak mŕtvi môžu stretnúť s novými členami rodín.
Múzeum obsahuje vyše sto prirodzene mumifikovaných ľudských tiel, ktoré boli objavené pri vykopávkach na miestnom cintoríne v roku 1865, ktoré sa vykonávali s cieľom uvoľniť kapacity cintorína, respektíve "vyhodiť" z miesta tých zosnulých, ktorých rodinní príslušníci prestali platiť poplatok za hrobové miesto. Namiesto kostí však začali pracovníci vykopávať veľmi dobre zachované mŕtvoly. Mumifikované pozostatky začali odkladať do jednej z budov cintorína a už koncom 19. storočia niektorí návštevníci platili správcovi, aby im tie čudesné múmie ukázal. Prvé provizorné múzeum sa zriadilo v tuneli, ktorý si návštevníci osvetľovali sviecami či lampášmi, múmií sa mohli dotýkať a dokonca si z nich aj kusy ulamovať, aby sa presvedčili, že sú naozaj pravé. Súčasné múzeum funguje od roku 1970, múmie sú osvetlené, priestory sú dobre vetrané a najmä, múmie sú za sklom, takže si z nich už nikto ulamovať nemôže.
...zato sa však s nimi môžu fotiť donemoty. Plagát pri vstupe do múzea vyzýva návštevníkov, aby si spravili selfie s múmiou a väčšina túto možnosť využíva. Na fotografii pod týmto textom môj muž zachytil pani, ktorú dcérka ťahala za sukňu, že poďme už ďalej, zatiaľ čo ona jej vravela: "počkaj, ešte si odfotím túto múmiu malého dievčatka." Bizar na mexický spôsob.
Späť na denné svetlo, ja osobne som bola rada, že sa opäť pozerám do tvár živých ľudí. Vrátili sme sa do centra, kde sme sa stratili v pestrofarebných uličkách mesta. Jednou z dominánt je Teatro Juaréz (Juarézovo divadlo) z prelomu 19. a 20. storočia. Má mnoho stĺpov, sôch a lámp a jeho schody sú plné sediacich a rozprávajúcich sa ľudí. Na námestí pred ním občas vystupujú divadelníci - ochotníci a schody vtedy slúžia ako improvizované hľadisko.
Žiarivo oranžový kostol s červeným lemovaním z prvej fotografie je Bazilika Panny Márie guanajuatskej, v ktorej sa miestni klaňajú šperkami vyzdobenej soche Panny Márie. Zdobenie či priam zasypávanie sôch zlatými a striebornými šperkami a ďalšími predmetmi je v Mexiku prekvapujúco bežné - niektoré obrazy či sochy na to určené už pomaly nie je vidieť, ako ich zahádzali žiarivými obetami. Kostol bol postavený v rokoch 1671 až 1696 v štýle mexického baroka.
Nový rok sme oslávili so zásobami miestnej reposado tequily a sladkosťami z obchodu La Catrina s veselou farebnou lebkou v logu, kde nájdete všetky možné sladkosti a cukrovinky, aké si dokážete predstaviť, vrátanie niekoľkých druhov likérov, s ktorými si úspešne zalepíte ústa. A nemohol chýbať ani tradičný ohňostroj, dlhý a pestrofarebný.
Starý rok sa skončil, nový začal, no naše mexické dobrodružstvo pokračovalo ďalej, smerom do Zacatecas.
