Kuršskú kosu sme navštívili popoludní po prehliadke Kaliningradu. Vzala nás do nej naša sprievodkyňa, ktorá bola na nás dokonale pripravená a tak kým viedla auto, rozprávala nám o nej a my sme si pozerali fotografie a mapy v pripravenom zakladači. Hranicu národného parku sme tak prekročili už plní zaujímavých informácií.
Tento polostrov piesočného pôvodu vznikol pred asi piatimi tisícročiami, keď na násypoch piesku v mori, ktoré tam zaviedli morské prúdy, vznikol úzky polostrov dlhý 98 kilometrov a široký niekde až štyri kilometre, no v niektorých miestach desaťkrát menej. Legenda vraví, že ju stvorila obryňa Neringa, ktorá sa hrala na pláži s pieskom a vytvorila si malú piesočnú hrádzu. Pod pieskom dávnych čias údajne leží pochované aj osídlenie Kaup z 9. a 10. storočia nášho letopočtu, ktoré však archeológovia zatiaľ nevykopali. V 13. storočí sa rytieri Rádu nemeckých rytierov dostali až sem a vytvorili si tu hneď niekoľko svojich hradov. V 16. storočí sa objavili prvé dôsledky nadmerného rúbania stromov, ich drevo slúžilo na výstavbu lodí, vyklčovanie lesov úspešne pokračovalo v 17. a 18. storočí. V dôsledku týchto zmien sa polostrov postupne priblížik ku Kuršskej zátoke. Počas tohto procesu navždy pochoval v piesku niekoľko osídlení. Až v 19. storočí si obyvatelia Kosy uvedomili, že takto to nepôjde, že ak niečo nespravia, čoskoro zaveje aj ich osady.
A tak začali vytvárať ochranné hrebene, v ktorých vysádzali stromy a kríky. Veľkú časť pôvodne piesočného polostrova dnes tvorí les, i keď tu nájdete aj piesočnaté pláže. Len niekoľko miest je osídlených, kosou vedie jedna hlavná cesta, ktorá sa občas rozšíri o parkovisko či chodníček k vode či do lesa. Zaujímavé je, že všetky cesty, po ktorých sa môžu ľudia pohybovať, sú prísne vyhradené a na ich účel sú položené drevené chodníky.
Prečo? Posadiť stromy na piesočnatom podloží je mimoriadne náročné a stromu trvá dlho, kým sa uchytí. A aj po tom sú jeho korene len niekoľko centrimetrov v zemi a tiahnu sa skôr po povrchu. Každý jeden krok mimo vyznačenej cesty preto stromom a kríkom (vysádzaným na prútených rámoch vložených do piesku) škodí. Duny sa presúvajú aj dnes a najvyššie z nich dosahujú až 60 metrov. Ruská časť tvorí 50 metrov z pobrežia Kosy.
V kose žije mnoho zvierat, ktoré si už akosi zvykli na turistov a tak je možné vidieť líšku či diviaka skutočne zblízka. Aj miestni obyvatelia žijú úzko spätí s prírodou. V 19. storočí sem začali prichádzať maliari, ktorých lákala kuriózna krajina navôkol, najmä miesta, kde po pár krokoch vyjdete z lesa, aby ste sa ocitli uprostred púšte, ktorá sa zdá byť nekonečnou. Miestni obyvatelia sa až do 20. storočia žilvii prevažne rybolovom, neskôr tu Nemci vytvorili niekoľko pozorovacích staníc pre ornitológov.
Dnes je Kosa obľúbeným miestom dovolenky, nachádzajú sa tu hotely a v malých dedinkách skromné pohostinstvá a obchody, v ktorých si môžete kúpiť čerstvý úlovok.
Ruská časť Kosy tiež ukrýva prapodivné miesto: Tancujúci les. Svoje meno dostal podľa stromov, ktoré sú rôzne poskrúcané, ako keby naozaj tancovali. Mnohí les považujú za mystické miesto a navštevujú ho v noci, sprevádzaní len svetlom svojich bateriek. Neexistuje žiadne oficiálne vysvetlenie tohto javu, jedna verzia tvrdí, že je kvôli miestnej húsenici, počula som však aj verziu, že za sovietskych čias tu robili Rusi tajné pokusy s rádioaktívnymi materiálmi.
Nech je to s lesom ako chce, je to určite zvláštne miesto, nielen vďaka pokrúteným kmeňom stromov, no aj vďaka ich štíhlym telám so zeleným machom, ktoré v súmraku dňa pôsobia ako živé bytosti. Prechádzka Tancujúcim lesom vo mne zachovala zvláštny pocit tichej fascinácie, ktorý som si so sebou odniesla ako ten najkrajší suvenír z Kaliningradskej oblasti.
