Prenocovali sme v penzióne Bernardinou priamo v historickom centre Vilniusu a ráno nás už čakalo pripravené auto z požičovne. Náš itinerár bol bohatý a s využitím hromadnej dopravy by sme ho asi nestihli absolvovať v priebehu jedného dňa. Bolo desať hodín a my sme už mali za sebou raňajky a prehliadku centra mesta pri východe slnka. Darmo, ak máme na cestu len víkend, dni využívame do poslednej minúty...
Trakai
Iba 28 kilometrov od Vilniusu leží dedinka Trakai, ktorú preslávil jej červený tehlový hrad, ktorý za jasného slnečného dňa vrhá na pokojnú hladinu jazera svoj odraz. Históriu píše Trakai zhruba od trinásteho storočia. Legenda vraví, že počas poľovačky objavil veľkovojvoda Gediminas neďaleko Kernave (o tomto mieste neskôr) krásne jazero a rozhodol sa, že si pri ňom postaví hrad. I tak sa stalo. Oficiálnym rokom založenia mesta je rok 1337, kedy sa zmienka o ňom objavila v kronikách Rádu nemeckých rytierov. Po tom, čo sa Gedimias presťahoval do Vilniusu, odkiaľ vládol, zdedil Trakai jeho syn, veľkovojvoda Kestutis. V Trakai postavil dva hrady, jeden na ostrove na jazere Galve a druhý na polostrove medzi jazerami Galve a Luka. Okolo hradov vzniklo veľmi rýchlo živé podhradie a okolité vrchy bránili miestnych proti výbojom Rádu nemeckých rytierov.
Po zlatom období prišlo, ako to už býva, obdobie úpadku, ktoré bolo spôsobené spojením Poľska a Litvy do spoločnej Republiky dvoch národov, ktorého centrami boli Krakov a Vilnius. V roku 1477 sa tu stretol kráľ Kažimír IV s benátskymi vyslancami, no rozprávkový hrad následne degradoval na luxusnú väznicu pre politicky nepohodlných ľudí. Oba hrady padli v 17. storočí za obeť Rusko-poľskej vojne a z bohatých hradov ostali holé ruiny.
Trakaiu opäť svitlo na lepšie časy v 19. storočí, ktoré prinieslo plány na rekonštrukciu ostrovného hradu zo zachovaných fresiek. V roku 1905 sa prijalo rozhodnutie o čiastočnej rekonštrukcií hradných ruín. K pokusom o oživenie hradu sa pridali Nemci počas prvej svetovej vojny. Konzervačné práce sa rozbehli v rokoch 1935-1941, no museli sa prerušiť kvôli druhej svetovej vojne. Druhá vlna rekonštrukcie začala v roku 1951, trvala desať rokov a vrátila hradu tvar a formu, aké mal v 15. storočí.
Z príjemnej dedinky nás k hradu priviedol drevený most cez jazero. Svojou konštrukciou a terasami, ktoré vnútorný dvor lemovali na každom poschodí hradu, nám pripomenul pevnosť Boyard. A veru sa ako na Boyarde budete cítiť, pretože múzeum je chaoticky rozmiestnené do rôznych miestností v rôznych častiach a poschodiach hradu, takže budete lietať po drevených vonkajších schodoch hore a dolu. Múzeum je v správnej miere interaktívne a obsahuje zopár ligotavých exponátov, nezanechalo však vo mne až taký dojem ako pohľad na hrad od jazera. Darmo, ten je hlavným lákadlom, pre ktoré do Trakai z Vilniusu každoročne smerujú davy turistov. V októbri, kedy sme ho navštívili my, bola aj okolitá dedina pokojná a prívetivá, nikde nebol problém zaparkovať a ľahký obed v jednej z kaviarní s výhľadom na jazero sme strávili nerušene prílišným ruchom. V lete by sme vraj videli na brehu jazera mnoho neviest, ktoré si nevedia predstaviť krajšie či romantickejšie miesto na svadobné fotografie. Chladná jeseň ich však odohnala.
Kernave
Ak som si myslela, že Trakai so svojimi šiestimi tisícmi obyvateľov je malá dedina, tak o štyridsať kilometrov dalej ma čakala mikrodedinka. Kernave má sotva tristo obyvateľov a miestny život môžem charakterizovať ako pomalý a bez stresu. A čo, že tam majú archeologický objekt tak významný, že ho UNESCO zapísalo na zoznam svetového kultúrneho dedičstva? Ak by to malo miestnych motivovať k tomu, aby cestu do múzea pod šírym nebom aspoň vyznačili, nepomohlo to. Uprostred rurálnych scén ako z modernej Bucolicy – traktorov na dvoroch pomaly viac ako áut – sme párkrát zablúdili, kým sme objavili parkovisko pred miestnym univermagom.
Po pár desiatkach metrov prichádzame ku kostolu a starému cintorínu na vyvýšenom mieste, z ktorého máme skvelý výhľad na niekoľko trávou porastených kopčekov, na ktoré vedú drevené schody. Čo to je?
No predsa svedectvo o desiatich tisícoch rokov osídlenia tohto miesta. Kernavé by sme mohli nazvať aj litovskými Pompejami. Územie tohto prvého hlavého mesta Litvy bolo osídlené už na konci staršej doby kamennej. Počet obyvateľov sa výrazne zväčšil počas obdobia mezolitu a neolitu. Kedysi by ste tu našli aj hrad, ten však v roku 1390 padol za obeť litovskej občiansje vojne. Pozostatky mesta takmer v každom zo svojich historických období sa postupne pokryli vrstvou zeminy, vďaka čomu zostali dobre zachované. Archeológovia boli nadšení a Krenavé pomenovali litovskou Trójou. Aj tá pozostávala z niekoľkých vrstiev podľa svojich epoch a pdobne je to aj v Kernavé: zvláštne zelené kopčeky ukrývajú viacero úrovní archeologických nálezov jeden pekne na druhom. No jediné, čo návštevník uvidí, budú trávou obrastené návaly zeminy vytvárajúce kopčeky. Môžete vyliezť na každý z nich a kochať sa krajinou navôkol: zelenou a sviežou. Ak chcete vidieť poklady, ktoré zem pod vami predsa len vydala, navštívte miestne múzeum.
Struveho geodetický oblúk
Po ceste späť do Vilniusu odbočujeme z diaľnice na miesto, kde leží niekoľko chát. Chvíľu sa trmácame deravou asfaltkou uprostred lesa, aby sme si to odbočili niekam k malému osídleniu. Asfaltka končí, ale znak pred prašnou cestou nám ukazuje, že ideme správne. O tri kilometre prichádzame k jednému z pozostavkov obrovského geodetického merania, ktoré ako prvé pomohlo určiť veľkosť našej planéty.
Už niekoľko storočí pred naším letopočtom bolo zrejmé, že Zem nie je plochá, ako si ľudia pôvodne mysleli. Napriek tomu, že teóriu určenia veľkosti Zeme priniesol Erastothenes už v 3. storočí pred naším letopočtom, v praxi ostala dlho nepreverená. Pokrok v tejto oblasti nastal až v 17. storočí vďaka vývoju lepších meracích zariadení a novej metódy využívajúce trojuholníkovité rozvrhnutie bodov merania. To umožnilo zamerať omnoho dlhšie vzdialenosti než predtým. Pokusy v Peru, Laponsku, Francúzsku, Taliansku, Austrálii a Juhoafrickej republike však neboli úspešné.
Vedeckému bádaniu pomohla porážka Napoleona, Viedenský kongres a presné vytýčenie hraníc európskych krajín v roku 1815. To vyžadovalo presné mapy a tak cár Alexander I. poveril astronóma Wilhelma Struveho zrealizovať meranie na dlhom geodetickom oblúku. Struve sa rozhodol, že jeho oblúk pôjde pozdĺž poludníka, ktorý pretínal observatórium Dorpatovej univerzity v Estónsku, kde pôsobil. Struve spojil skoršie oblúky a vytvoril oblúk dlhý 2820 kilometrov, ktorý sa tiahne od nórskeho Hammerfestu až po najjužnejší bod pri Čiernom mori. Oblúk pozostával z 258 trojuholníkov a 265 stanovísť vzdialených od seba 30 kilometrov a prechádza cez územia desiatich súčasných krajín: Nórsko, Švédsko, Fínsko, Rusko, Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Bielorusko, Moldavsko a Ukrajinu.
34 z týchto bodov bolo zapísaných na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, oslavujúc všeobecné uznanie vedeckej spolupráce medzi vedcami z rôznych krajín a modernej technológie. Zároveň to bol prvý zápis objektov na zoznam, o ktorý sa delilo niekoľko krajín dohovoru.
Nuž a toto pozoruhodné meranie sme si pripomenuli aj my, práve tým, že sme sa dostali až k jednému z kolíkov, ktoré kedysi tvorili bod merania. Samotný kamenný kolík vám veľa nenapovie, no ak sa pozriete na mapu na informačnej tabuli, uvedomíte si, súčasť akého významného a ohromného projektu tvorí. Pamiatky na Struveho geodetický oblúk môžete navštíviť na mnohých miestach Európy. Nás k nemu priviedla práve Litva.
