Nakoniec v Samare asi predsa len niečo malo byť, lebo o chvíľku sa nám už ponúkal, že sa mu máme ráno po príchode na hotel ozvať, že on nám Samaru pokuazuje. My sme sa ale rozhodli si pozrieť mesto v pokojnom tempe sami, mali sme naň celý deň od skorého rána až do noci. Bol to jeden z víkendov, kedy som sa medzi piatkom a pondelkom ani nedostala domov, v piatok popoludní som šla z práce priamo na Kazanskú železničnú stanicu v Moskve a v pondelok ráno som z tej istej stanice utekala do práce. Dve noci sme strávili vlaku, tú prostrednú v hoteli, sobotu sme celú venovali spoznávaniu Samary a v nedeľu sme sa vydali pozrieť si malebnú dedinku Širjajevo.
Ako som sa vám snažila ukázať predošlými dvomi fotografiami, Samara je tiež jedno z ruských miest, v ktorom kontrasty vyhrávajú na celej čiare. Človek sa najprv ocitne v budove hypermodernej železničnej stanice jemne falického tvaru, ktorú len nedávno dokončili a tak mnohé jej zákutia ešte stále zívali prázdnotou. No v momente, keď sme z jej priestorov vyšli, nové veľké budovy Ruskej železničnej spoločnosti začali pomaly striedať domy a domčeky rôzneho stupňa schátrania. Opäť sa to zlepšilo pri novej promenáde no a ráno plné rozporuplných zážitkov pokračovalo v hoteli, ktorý sme si rezervovali tým, že nás odmietli ubytovať. Problémy s registráciou pobytu ktorú pri našom type víz nemusíme mať, no dozvedeli sme sa, že hotel spadá pod ministerstvo obrany a mali by s tým problém. Tak nám odporučili iný, bol lacnejší a izba väčšia.
Z mestskej kroniky vyberáme
Samara sa vďaka svojmu prístavu ležiacom na Volge objavila na talianskych mapách už v 14. storočí, no v tom čase v jej vodách šarapatili piráti. Mesto začalo svoju oficiálnu históriu až v roku 1586 stavbou pevnosti na sútoku riek Volga a Samara. Mesto prosperovalo najmä vďaka obchodu. Priemyselný rozvoj mesta začal na konci 19, storočia a mesto profitovalo najmä z predaja múky a chleba. Pridávajú sa železiarne, továreň na zápalky, fabrika na cestoviny a v neposlednom rade známy pivovar Žiguli.
Za Sovietskeho zväzu bola Samara premenovaná na Kujbišev po Valeriánovi Kujbiševovi, jednému z údajne popredných boľševíkov (všetci si vieme domyslieť, čo presne to znamená) a zároveň bola určená ako mesto, kam sa presťahuje z Moskvy celý štátny aparát v prípade, ak by Moskvu dobyli Nemci. V roku 1941 a ani nikdy inokedy Moskva dobytá nebola, napriek tomu sem vtedy premiestnili sem nielen celé vedenie Strany, ale aj veľvyslanectvá. Vysoká socha uprostred parku držiaca v rukách lietadlo pripomína, že Kujbišev (mesti) zásoboval celý Sovietsky zväz lietadlami. Počas druhej svetovej vojny sa tu formovali aj poľské a československé vojenské oddiely. Oficiálny život sa opäť premiestnil do Moskvy v roku 1943.
Kujbišev rovnako prispieval do sovietskeho vesmírneho programu a v roku 1960 sa z neho stalo uzavreté mesto, ktoré si dobre strážilo svoje tajomstvá. Zostrojili tu Vostok, prvú vesmírnu raketu, ktorá dopravila človeka na obežnú dráhu Zeme a Jurij Gagarin sa tu zotavoval po návrate na Zem.
Potulky mestom
Miestne divadlo sa v súčasnosti hrdo pýši už 164. divadelnou sezónou. Neďaleko divadla sme našli aj pamätník jednému z hrdinov prvej svetovej vojny Vasiljovi Čapajevovi, ktorý sa dočkal posmrtnej popularity vďaka sovietskej propagande.
Keď sme už načreli do tých kontrastov, okrem rôznych búst a sôch z čias socializmu, pričom tá najväčšia, Kujbiševova, dozerá na rovnomenné obrovské námestie, popri nich je v Samare hneď niekoľko kostolov. Vrátane jedného rímskokatolíckeho. Trpkú chuť v ústach a úvodnú rozpačitosť zo schátraných budov zasa vystrieda mestské múzeum moderného umenia, ktoré je umiestnené v priestoroch nádherného bielo-modrého sídla postaveného v štýle Art Nouveau.
Vo vojnovom obdoví sa však krásny nábytok v tomto dome rozkradol a múzeum ho späť získava len ťažko. Nádherný umelecký sloh zo začiatku 20. storočia tak pripomínajú najmä tie prvky, ktoré sa nedalo vziať či rozobrať: okná, steny, podlahy. A aby neboli jeho priestory úplne prázdne, slúžia ako miesto pre inštalácie moderného umenia. Exteriér hojne využívajú miestne nevesty pri svadobnom fotení.
Vyčačkanú kvetinovú dekoráciu budov pri prechádzke pešou Leningradskou ulicou postupne striedajú strohejšie prvky. Stále stretávame mnoho neviest, je ich tu obrovská koncentrácia. Slnečné sobotné popoludnie im praje.
Uprostred Námestia revolúcie, ktoré sa pôvodne volalo Aleksejevskaya, stojí, ako už v ruských mestách býva zvykom, socha Lenina. Dnes je v strohejšej forme, obrovský štrukturovaný piedestál, na ktorom stojí, kedysi obývalo viacero sôch. Oku pozorovateľa s kúskom fantázie však môže pripomínať mestského piráta s verným spoločníkom holubom, ktorý mu sedí na ramene (a snáď tam nezanechá malý pozdrav).
Keďže času sme mali dosť, pozreli sme sa aj do štátnej galérie, kde nás okrem klasických výstavných kusov vítala aj výstava diel známeho ruského maliara Ivana Aivazovského, zozbieraná z rôznych galérií Ruska. Aivazovský je známy tým, že ho fascinovalo more a maľoval ho na všetky možné spôsoby: rozbúrené, pokojné, vo všetky možné časy dňa, slnko aj mesiac sa na vás buď dívajú alebo ich skrývajú oblaky či opar. Všetky maľby údajne maľoval z pamäti zo svojich prechádzok. Mňa osobne najviac zaujali jeho pohľady na pokojné nočné more, v ktorom sa od jeho hladiny odráža mesiac. A z ktoréhokoľvek bodu miestnosti sa na obraz pozeráte, mesačné svetlo odrazené vo vode je namierené smerom k vám!
A teraz trošku rázovitejšej Samary. Na nasledujúcej fotografii sme zachytili predajňu rýb pred výčapom miestneho pivovaru Žiguli. Ten, podobne ako ikonické sovietske auto, do ktorého sa napriek jeho rozmerom zmestilo všetko, dostali svoj názov podľa Žigulských hôr, ktoré Samaru obklopujú. Nuž a miestne Žiguli pivo je asi najväčšou Samarskou pochúťkou. A čo tie sušené ryby? Tu prichádzajú na scénu typické ruské picie obyčaje a síce, že žiaden alkohol sa nikdy nepije nalačno, respektíve bez doprovodu jedla. A keďže krčma je nízkorozpočtová záležitosť, tak aj jedlo, ktoré sa v nej konzumuje je lacné, aj keď v tomto prípade trochu pracné na čistenie. A preto, keď sme vstúpili do oného výčapu, ovalila nás silná vôňa sladu a rýb. Miestni štamgasti dokážu takú vobľu očistiť v priebehu niekoľkých sekúnd. Tí naozajstní špecialisti jej vyberú vzduchový balónik, ktorý jemne opečú nad plameňom zapaľovača a s blaženým úsmevom ho schrúmu... S ešte väčším údivom som však sledovala krehké samarské dievčiny, ktoré raketovou rýchlosťou čistili jednou rukou raky. Žiguli pivo nám chutilo. Keďže pivu príliš nerozumiem, neodvážim sa ho bližšie popisovať, aby som odborníkov nepobúrila...
So Samarou sme sa rozlúčili prechádzkou po jej nábrežnej promenáde pri západe slnka. Ľudí sa tu prechádzalo požehnane, veľmi sa nám páčilo, že Samara je plná rodín s deťmi. Miestni ľudia sa nám zdali aspoň v sobotu podvečer usmiati a bez starostí. Napriek tomu, že v nej vraj nie je čo robiť, sme toho pozažívali dosť a to aj bez túry po Žigulských horách, ktorú sme mali naplánovanú až na nasledujúci deň. Ak by ste sa nebodaj plavili po Volge, je to určite nezvyčajná zastávka.
