Naša milá dedinka sa nachádza tri hodiny po Volge loďou zo Samary, veľkého ruského mesta, ktoré však samo o sebe nie je príliš veľkým turistickým strediskom. V každom prípade, súdiac podľa počtu hotelov, nejakí turisti sem podľa všetkého predsa len zablúdia. Zo Samary vypláva každý deň loď do dedinky Širjajevo, ktorú preslávil najmä realistický maliar Iľja Repin. Namaľoval tu niekoľko krajiniek a štúdie pre svoj najznámejší obraz Burlaci na Volge, pohľad na miestnych dedinčanov ťahajúcich na breh v horúčave ťažkú loď. Repin túto maľbu, ktorú dnes môžete nájsť v Michajlovskom paláci v Petrohrade, považoval za svoje prvé profesionálne dielo, i keď u miestnych Širjajevčanov si vyslúžil skôr opovrhnutie, že sa ich rozhodol zobraziť práve takto - zničených a ukonaných, v opratách metaforických aj skutočných. Iľja tu teda maľoval krajinky - z toho by sa dalo vydedukovať, že okolitá príroda musí byť skutočne malebná. A ona veruže aj je. Problém nastáva v momente, kedy sa od tejto dedinky očakáva, že to využije a tie množstvá turistov, ktoré jej lode každodenne prinesú, sa nejakým spôsobom pokúsi kapitalizovať. A ako sa jej to darí?
Nedeľa ráno, asi jedenásť hodín. Výletná loď, veľká Moskva, práve vyložila v prístave obrovskú skupinu turistov zo Samary. Dostali sa sem skutočne za babku, za trojhodinovú plavbu zaplatili asi 70 rubľov, necelé dve eurá. Turisti sa vyroja z prístavu, niektorí sa vyberú priamo do hôr, no väčšina prichádza do dediny. Krásne hory z jednej strany, nekonečná Volga zo strany druhej a medzi nimi dedinka s malými domčekmi ledabolo roztrúsenými okolo cesty. Hľadáme nejaké turistické informačné centrum. Okrem jednej informačnej tabule objavujeme akurát tak drevenú chatku, do ktorej vchádzajú a vychádzajú ľudia. Vojdem dnu a dozvedám sa, že je to lesná správa, u ktorej sa platí päťdesiatrubľový poplatok za vstup do národného parku. Muž sa teda pýta - a aké trasy sa dajú absolvovať a čo na nich uvidíme? Teta popíše dve trasy, každú na asi tri hodiny. Kupujeme si teda povolenku. Dnu zrazu vojde ruský manželský párik a keď sa dozvedajú o poplatku, fľochnú si, že oni im nič nedajú a do lesa si pôjdu aj tak.
Hotujeme sa na cestu. Radi by sme sa trochu potužili, ráno sme nestihli kúpiť žiadne občerstvenie a už bol čas obeda. Oproti chatke lesnej stráže je akási rýchlovývarovňa, ktorá má v menu presne dve položky: šašlík a plov, no ešte je zatvorená. Potraviny sú kilometer dolu po ceste, na druhom konci dedeiny. Nakupujeme zásoby a aspoň máme možnosť poobdivovať tú malebnú dedinky. Dnes ponad plot každého z tých milých domčekov vedú žlté múry plynovodu. Je tu múzeum venované niekoľkomesačnému pobytu Repina a ďalších jeho spoločníkov v Širjajeve, jeho obrazy tu ale nenájdete. Ale v tejto časti dediny nájdete aspoň náznak komerčného zmýšľania a síce dva obchody so suvenírmi!
Posilnení sa snažíme dostať do národného parku. Neúspešne. Najprv sa vyštveráme na jeden kopec, prejdeme sa pár sto metrov po lesnej ceste popri zamrežovaných šachtách baní, z ktorých vanie neprirodzený chlad. No v jednom momente cesta nikam nepokračuje. Skúšame to iným smerom, bezúspešne. Pomocou príjazdovej cesty sme sa dopracovali aspoň na vyhliadku a z nej sme sa vyštverali hore na kopec, poobdivovali výhľad, no ďalej cez les sa nám už nepodarilo dostať. Akékoľvek značenie turistických trás tu proste neexistuje.
Po tejto vyčerpávajúcej túre sme sa chceli posilniť, no jediné pseudo reštauračné zariadenie v dedine, áno, to s dvomi druhmi jedla v menu, v deň našej návštevy turistov neobsluhovalo ani po tom, čo sa konečne otvorilo. Mali tam totiž akciu pre Tatárov z Kazane, ktorí tu mali svoj kultúrny deň a varili iba pre nich. Aspoň nám predali pivo, ale za plastové poháre už bolo treba doplatiť päť rubľov za kus. Aha, konečne nejaký znak zarábania na turistoch!
A to bolo vlastne všetko, čo sme zo Širjajeva videli. Potom sme už len čakali na loď, ktorá by nás odviezla späť do Samary. Keďže prístav pozostával z jedného móla a búdky na lístky s obmedzenými otváracími hodinami (polhodina pred príchodom lode), sedeli sme na tráve a kameňoch brehu a čakali, kedy nám otvoria aspoň to mólo. Po polhodine strávenej v príjemnej tlačenici radu na lístky uprostred roja militantných ruských dôchodcov sme sa konečne nalodili. Suveníry zo Širjajeva? Plné priehrštie zážitkov! A konštatovanie, že so slovenským cestovným ruchom to skutočne ešte nie je také zlé...
