Poďme sa združovať!
Ale začnime pri nábore. V anglo-amerických školách je fresher's week, teda týždeň nových študentov dlhodobá tradícia a slúži na zoznámenie sa študentov so školou, s priestormi a celkovo so životom, nehovoriac o dlhom reťazci rôznych osláv a iných spoločenských akcií. Na to sme aj s mužom, v tom čase ešte priateľom, patrične doplatili, pretože ako jediní sme si nezaškrtli v prihláške na internát kolonku, že si želáme bývať v krídle pre postgraduálnych študentov a to bola chyba preveľká. Napriek tomu, že naši spolubývajúci o nás boli mladší tak najviac o dva roky, mali prvý ročník vysokej. Ten sme mali aj my, takže sme ich dokázali pochopiť, len tie anglické reálie náš zážitok skutočne umocňovali. Volali sme ich zvieratká...
Študentskú samosprávu s reálnymi právomocami a hlasom, ktorý vedenie univerzity počulo, bola študentská únia. Tá mala na univerzitnej pôde samostatnú budovu s veľkou spoločenskou sálou a obchodom. Práve v tejto veľkej sále nás v priebehu prvého týždňa vítali stánky každého zo študentských spolkov združujúcich študentov podľa záujmov: šachisti, astrológovia, hráči počítačových hier, tanečníci, šípkári, feministky, spisovatelia, veštci, jachtári, nehovoriac o krúžkoch združujúcich študentov aj podľa etnicity, krajiny pôvodu či študijného odboru. Zo širokej ponky nás nakoniec oslovil Spolok priaznivcov syra a vína a Roadtrip spolok. Práve ten nám ako prvý predstavil krásy Anglicka a podnietil nás k ďalšiemu cestovaniu. A tak nám za symbolický vstupný poplatok chodili pravidelne e-maily s miestami, kam sa raz za tri či štyri týždne náš spolok chystá. Mali ho na svedomí chalani, ktorí prevádzkovali ďalšiu skvelú službu v rámci univerzity a síce Safety Bus. Každý, kto sa cítil, že mal toho na daný večer dosť a nemal nikoho, kto by ho odprevadil domov, si mohol zavolať tento mikrobus, ktorý ho odviezol späť na internát za dobrovoľný poplatok.
Bournemouth, Baby!
A keďže mikrobus pracuje v noci, v sobotu či v nedeľu bol pripravený plný spievajúcich a dobre naladených mladých (prípadne exemplárov dospávajúcich piatkový večer) cestovať do miest v blízkom okolí. Prvou destináciou bol Bournemouth, jedno z obľúbených prímorských letovísk južného pobrežia Anglicka. Jeho prví obyvatelia prišli na začiatku devätnásteho storočia, motivovaní morským vzduchom a obrovským množstvom borovíc, ktoré mali pomôcť problémom s dýchacími cestami. V štyridsiatych rokoch sa tu úspešne realizoval projekt veľkej mestskej záhrady, ktorá prežila dodnes.
Koncom devätnásteho storočia sa aj tu postavilo veľké mólo, keďže najpohodlnejší spôsob, ako sa dostať do mesta, bol v tom čase práve po mori. Železničné spojenie zasa zvýšilo počet obyvateľov mesta zo 17 000 na úctyhodných 60 000.
Mesto sa rozrastalo o nové budovy. Jednou z nich bol aj Waterfront complex, postavený v roku 1998 priamo na pláži. Obyvatelia Bournemouthu ho však nenávideli, pretože sa nielenže architektonicky do celého okolia nehodil, no zakrýval im výhľad na more. V roku 2005 si vyslúžil titul najnenávidenejšej budovy v Británii a na jar tohto roku, čiže 2013, ho zbúrali. Keďže my sme Bournemouth navštívili ešte v čase, kedy tento komplex stál na svojom mieste a na pláži skutočne pôsobil ako päsť na oko, ponúkam vám na záver jeho fotografiu a sami sa môžete rozhodnúť, či je to naozaj na demolíciu..
