V čom teda tkvel problém a podstata kontinuálneho sklamania? Nuž, povedzme si otvorene, Francúzi nevycvičení davmi turistov ako povedzme v Paríži či na Azurovom pobreží, sú tak trochu pohodovejší a flegmatickejší, než by bolo našincovi milé. Človek sa až občas cíti zle, že sa má od tohto hrdého potomka Galov obsluhovať. Dorazili sme do hotela, v ktorom už predtým svokrovci so svojimi známymi prebývali - Chateau de L’Yeuse v Chateaubernard asi štyri kilometre kopcom z centra Cognacu. Je to príjemný hotelík v budove vidieckeho zámočku s bielo-červenými pruhmi a škridľovou strechou a jedno z miest, ktoré vám pre pobyt v Cognacu odporučí každý. V jednej zo svojich miestností má veľkú presklenú skriňu, takzvanú koňakotéku, z ktorej si môžete vybrať na degustáciu ľubovoľný cognac a vychutnať si ho či už v kožených kreslách tejto miestnosti, alebo na terase hotela s výhľadom na okolitý les.
Hotel nás však sklamal hneď na začiatku - chceli sme sa v ňom navečerať, nemali sme však rezerváciu, očakávajúc, že snáď sa len nájdu kapacity pre hotelových hostí. Nuž a to bol veľký omyl, pretože reštaurácia bola plne obsadená miestnymi Cognačanmi. Nuž, neostávalo nám nič iné, len sa nechať odviezť taxíkom do centra mesta, nájsť jednu z mála otvorených reštaurácií a stráviť takmer tri hodiny čakajúc na chody, ktoré nechodili a nechodili. Ešteže nám to čakanie spríjemnil cognac.
Cognac je mesto v srdci šiestich vinohradníckych oblastí: Grande Champagne, Petite Champagne, Borderies, Fins Bois, Bons Bois a Bois Ordinaire. Tu sa pestujú odrody vína povolené na výrobu cognacu, pričom asi 90 percent z nich tvorí odroda Ugni Blanc - víno z neho nie je príliš chutné, no naopak, destiluje sa z neho eau de vie, živá voda, po našom vínovica, ktorá má špecifickú chuť a iskru a veľmi dobre si rozumie so sudmi z limousinského dreva. Tieto eau de vie odležané v sude sa, samozrejme, vyrábajú aj inde na svete, vrátane Slovenska, no tieto sa môžu nazývať brandy. Cognac je alkohol vytvorený zmiešaním destilátov z vína, ktoré sa vypestovalo v šiestich už zmienených regiónoch Cognacu, pričom každý z destilátov musí v sude pooddychovať minimálne dva roky. Podľa veku najmladšieho z destilátov sa určujú jednotlivé kategórie cognacu - nám je asi najviac známe V.S., V.S.O.P., X.O. a pod. Aj cognac je vlastne brandy, nie každé brandy sa však môže nazývať cognacom. Asi takto by som vám predstavila cognac v extrémnej skratke, no je to celá veda a preto záujemcom o priblíženie tejto témy odporúčam literatúru povolanejších a znalejších veci ako som ja, úbohý príležitostný konzument.
Po večeri nastal problém a síce dostať sa späť na hotel. Na taxík sme čakali vyše polhodiny, aby po nás prišla tá istá zubatá taxikárka, ktorá nás do mesta aj odviezla. Zaznela teória, že v Cognacu je vlastne len jeden jediný taxík, ktorá sa neskôr, bohužiaľ, ukázala ako pravdivá. Večer sme zakončili na terase hotela v domnení, že zajtra sa cognacu povednujeme omnoho dôkladnejšie.
Prišlo ráno. Naraňajkovali sme sa, ja som našla vo svojom hrnčeku pavučinu, asi sme si sadli k stolu, ktorý bol už dlhú dobu prestretý no neoprášený. Nikto ma nevaroval. Zavolali sme si taxík do mesta, auto to isté, no miesto veselej a príjemnej zubatej pani nás viezol nervózny a namosúrený taxikár. Netušila som, či nestíhal alebo toho mal veľa, to som nerozumela, v každom prípade bol bezdôvodne protivný a nadával ostošesť - to som zasa rozumela lepšie, než by som chcela. Na dôvažok jazdil ako čistý blázon a toto tvrdenie potvrdzujem aj po skúsenostiach s kaukazskými taxikármi v Moskve. V duchu som rozmýšľala, prečo mesto nezvýši kapacity svojich taxíkov o 100%, teda o jeden ďalší taxík, keď je ten jediný taký vyťažený…
Nuž nič, pokračovali sme smerom do centra mesta s vidinou štyroch hlavných cognacových domov - Hennessy, Martell, Courvoisier a Remy Martin, plus pár ďalších medzinárodne etablovaných, ktoré určite rady ukážu turistom svoje útroby. Desať hodín ráno však očividne bolo na cognacové domy priskoro a tak sme sa vybrali do miestneho múzea cognacu. To je edukatívne zamerané, predstavuje všetky aspekty výroby cognacu, jeho fľaškovanie, etikety a marketing. V malých hriadkach v múzeu dokonca nájdete živý vinič odrôd, ktoré sa na výrobu cognacu používajú a maketu typického šarantského alambiku (Alambic d’Charente), ktorý sa používa na destiláciu eau-de-vie, z ktorej sa neskôr stáva cognac. Rovnako musím pochváliť skvelý obchod s rôznymi zaujímavými suvenírmi, okrem iného parfému s vôňou cognacu, aby sa žena stala neodolateľnou pre všetkých mužov navôkol. Svokor si kúpil plagát cognacu Monet v štýle art nouveau, v ktorom z pohára cognacu, ktorý drží žena v ruke, vychádza slnko. Týmto pozdravujem mužovho bratranca Kája, ktorý pre cognac vymyslel neopakovateľný a dokonale vystihujúci názov: konzervované slniečko.
Pred obedom sa konečne uráčilo otvoriť svoje dvere aspoň u Martellovcov. Tento cognacový dom založil Jean Martell, kupec z ostrova Jersey a darí sa mu dodnes, v súčasnosti patrí pod koncern Pernod-Ricard. Prehliadku majú spravenú pekne, mali sme možnosť obzrieť starý dom uprostred pozemku, v ktorom kedysi pán Martell žil, pivnice, v ktorých sa skladuje sud so vzácnou zlatou tekutinou a na konci niekoľko vzoriek vydegustovať a samozrejme aj nakúpiť.
Ďalšie cognacové domy však svoje brány odkryť neráčili a tak sme sa vybrali naobedovať sa. Vzhľadom na obmedzený počet reštaurácií v centre Cognacu je to v deň, kedy sa doň nahrnie trochu viac turistov dosť obtiažne. Stôl sme našli v pube anglického typu, od objednávky do momentu, kedy nám jednoduché jedlo krčmového typu pristálo na stole, ubehli dve hodiny. Majiteľ, vidiac naše zvyšujúce sa nervy a hlad, nám aspoň dvakrát poslal na stôl po poháriku cognacu na svoj účet. Situácia ale bola zúfalá.
Pokračovali sme do miestneho obchodu, kde sa dajú kúpiť cognacy od výmyslu sveta, vrátane mnohých unikátnych z miestnej produkcie, ktoré sa na medzinárodný trh ani nikdy nedostanú. Výber je skvelý a slniečko vo fľaši sa na tomto mieste dá kúpiť za veľmi výhodné ceny. A veru sme aj nakúpili, no vtom prišiel ďalší problém a síce ako to všetko odnesieme späť na hotel. Keď privolaný taxík nechodil asi poldruha hodiny, došla nám trpezlivosť a spolu s mužom sme sa vybrali na štvorkilometrovú štreku na hotel hore kopcom v daždi po auto, zatiaľ čo svokrovci nás čakali v jednej z miestnych kaviarní s tradične pomalou obsluhou. Na hoteli sme sa spýtali, či sa dá zarezervovať reštaurácia na večer, nedalo, mali svadbu. Muž sa vrátil po svokrovcov a nákup a totálne rezignovaní sme sa po večeru zastavili v neďalekom McDonalde. (Potraviny boli, ako inak, v sobotu popoludní zatvorené.) Mimochodom, ako viete, že sa nachádzate vo francúzskej pobočke tejto fastfoodovej siete? Nuž, čakanie je v porovnaní s reštauráciami naozaj krátke - len asi pätnásť minút.
A tak sme sa v ten večer ocitli pri nasledujúcom zátiší: Stolík obložený krabicami z McDonaldu, uprostred ktorých kraľovala fľaša cognacu…
Ak vás cognac zaujíma a chcete sa o ňom dozvedieť viac, preboha len za ním nechoďte do miesta jeho pôvodu! Trpko to oľutujete. Namiesto toho zavítajte do Košíc, kde sa nachádza koňakový klub, ktorý je svetovým unikátom. Je pod vedením ľudí so srdcom, ktoré dýcha pre cognac a z ich nadšenia by sa mohli poučiť veru aj miestni Cognačania...
