Najprv sme urazili niekoľko desiatok kilometrov popri viniciach regiónu Cognac, v ktorých sa pestuje prevažne kyslé biele víno Ugni Blanc, jedno z mála, na ktoré si nebrúsi zuby vínna muška drosophillia. Z tejto odrody sa pre jeho ostrosť vyrába v Taliansku balsamicový ocot. Na chuť je tak kyslé, že vám úspešne skrúti ústa do zavináča. Poďme preto radšej k veľkým bordovým bobuliam o pár domov ďalej.
Cestou lialo ako z krhly. Síce to farbilo okolitú krajinu na nádherný odtieň zelenej, na morálke to našej výprave veľmi nepridávalo a tak sme sa rozhodli spraviť si tankovaciu zastávku. Do cesty nám veľmi vhodne skočil Chateau Grand Barrail - chutný malý zámoček s hotelom, reštauráciou a spa. Vybehli sme teda na pohár miestneho červeného a silnú kávu pre šoféra. Naservírované nám boli s noblesou a úsmevom a, čo nás veľmi milo prekvapila, v pohároch značky RONA, ktoré sa vyrábajú v Lednických Rovniach. I tešili sme sa ako z vynikajúceho vína, tak z faktu, že milí Francúzi ráčili objaviť kvalitu nášho skla.
S takýmito pozitívnymi prvými dojmami nám zvyšok cesty ubehol rýchlo. Z Cognacu do Saint-Émilionu to už nie je ďaleko, autom asi poldruha hodiny. A prečo toľko ruchu okolo malého mestečka? Nuž, v prvom rade je to jeho kultúrne dedičstvo. Táto úrodná oblasť bola osídlená už v období neskorej doby kamennej, najneskôr určite v piatom tisícročí pred naším letopočtom. Galovia postavili nad mestom oppidum a Rimania obsadili toto územie v roku 27 pred Kristom vytvorením provincie Akvitánia. Práve im vďačí Saint-Émilion za položenie základov úrodných vinníc, ktorých úrodu požívajú a užívajú dodnes. Víno pestovali aj mnísi - prvé kresťanské kláštory vznikajú na tomto území v siedmom storočí nášho letopočtu a keďže sa nachádzajú na pútnickej ceste do Santiago de Compostella, chýr o nich sa šíri naprieč celou Európou.
Mesto však bolo chvíľu aj anglické, po prvýkrát po sobáši Eleanóry Akvitánskej s princom Henrichom Plantagenetom, neskôr kráľom Henrichom II. a Angličania a Francúzi si ho navzájom brali počas storočnej vojny niekoľkokrát. Na jej konci v roku 1453 sa stalo definitívne francúzskym. Miestom bojov však ostalo aj naďalej v dôsledku náboženských sporov, kvôli čomu si ponechalo svoje hradby až do 18. storočia. Aj vďaka tomu vďačí za svoj jedinečný historický ráz. Práve 18. storočie prinieslo rozvoj jeho viníc, veľmi mu pomohlo aj spojazdnenie železničnej trate medzi Bordeaux a Parížom v roku 1853. Rovnako mu pomohol aj dopyt flámskych zákazníkov, ku ktorým sa ich víno mohlo dostať po mori vďaka svojej výnimočnej kvalite bez toho, aby sa po ceste zlomilo alebo skyslo na ocot.
Vo viniciach v okolí mesta rastú vína odrôd Merlot, Cabernet Franc, Cabernet Sauvignon a Malbec, pričom sa miešajú do cuvée v rôznych pomeroch. Saint-Émilion je jednou z hlavných vinárskych oblastí Francúzska produkujúcich červené víno, okrem iných spolu s neďalekým Bordeaux. Naše poznávanie mesta začalo ležérnou prechádzkou od parkoviska po meste, počas ktorej sme hľadali ustanovizeň, v ktorej by sme sa mohli najesť. Kým sme ju však našli, museli sme sa skĺznuť dole po strmej ceste vydláždenej kameňmi, ktoré sa po daždi extrémne šmýkali. Najviac sa nám páčil miestny obchod s makrónkami, ktorý bol strategicky umiestnený na spodku tohto svahu a šikovná pani pri dverách odchytávala ľudí priamo do obchodu. Vďaka vôni, ktorá sa z neho šírila, odolal málokto.
Na malom námestí pod korunami stromov sme si náhodným výberom našli aj reštauráciu, v ktorej sme sa usadili na pohodlný dvojhodinový francúzsky obed, počas ktorého sme stihli vydegustovať fľašu znamenitého miestneho vína. Plná zážitkov spomínam na svoj hlavný vchod - podľa anglického popisu v menu som očakávala mäso na špíze, miesto toho sa mi ušli aromatické črevá. Vraj miestna lahôdka…
Nasledovala prehliadka mesta. Saint-Émilion má hneď niekoľko pozoruhodných pamiatok, ktoré stoja za návštevu. Dominuje mu Kráľova veža z 13. storočia, o ktorej pôvode sa dodnes mnoho nevie. Z mohutných mestských hradieb, ktoré boli dlhé dva kilometre, ostalo len niekoľko múrov a jedna zo šiestich brán, Brunet. Kostolná veža je najvyšším bodom mesta, vyškriabete sa na ňu po sto deväťdesiatich šiestich schodoch. Krásny múr s gotickými oknami, ktorý stojí za zelenými vinicami, je pozostatkom kláštora rádu Dominikánov z 13. storočia. A pre strmé uličky dláždené kameňmi majú miestni pomenovanie Tertre. Mimochodom, kamene sem priniesli Angličania - keď plávali do Francúzska pre jeho skvelé víno, loď potrebovali naložiť hmotnosťou zodpovedajúcou nákladu sudov s vínom na spiatočnej ceste a rozhodli sa práve pre kamene.
Čo nás potešilo najviac bola skutočnosť, že obchodov s vínom je tu požehnane a kvalitné víno s dobrým ročníkom tu kúpite od šesť eur za fľašu. Ak máte malú batožinu, nevadí, radi vám ho zabalia a pošlú domov poštou, stačí si len vybrať!
My sme sa vzhľadom na dostatok miesta v kufri auta zásobili na ďalšiu cestu a pokračovali ďalej za vínom, tentokrát do Bordeaux.
(Malý oznam na záver, vzhľadom na vyťažený program, ktorý mi neumožnil články pripraviť vopred a skutočnosť, že budem na cestách bez počítača, sa budúci týždeň mojich blogov nedočkáte. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí sa na ne tešili, no nezúfajne, od ďalšieho utorka - 12. mája pokračujeme.)
