Do tohto klenotu strednej Európy sme sa dostali v jeden sychravý novembrový večer. Varšavu sme mali po ceste na trase Moskva – Beluša cez Bielorusko. Cez deň sme okrem nekonečných hodín na ceste stihli navštíviť dva krásne bieloruské zámky – Mir a Nesviž a v parkovisku nášho hotela sme zaparkovali v celkom rozumnom čase. Vďaka nášmu hotelu Gromada sme sa ocitli niekde na prieniku socializmu sedemdesiatych rokov a začínajúcich náznakov kapitalizmu. Hotel sme vyberali tak, aby bol relatívne blízko historickému centru mesta, no zároveň sme potrebovali parkovacie miesto pre svokrovo plne naložené auto. Voľba padla práve na tento hotel, v ktorom to vyzeralo, ako keby tam zastal čas. Vrátane inventára. Za veľa peňazí málo muziky ale aj svojskej zábavy: zaujímavý systém kľúčiek, do ktorých bolo treba vložiť kovovú platničku a potom otočiť spôsobili dlhé minúty zábavy nielen nám, ale aj iným hosťom na našej chodbe.
Ale späť ku krásnemu mestu. To bolo založené v trinástom storočí a pôvodný val zo zeminy rýchlo vystriedali tehlové hradby. Najznámejším miestom v historickom centre je jeho Trhové námestie, na ktorom sa od nepamäti odohrávali rôzne podujatia a festivaly. V rôznych častiach starého mesta sa nachádzajú ďalšie významné pamiatky: Katedrála sv. Jána, ktorá na svojom mieste stojí už od 15. storočia, no katedrálou sa stala až v roku 1798. Červený barokový kráľovský hrad zo 14. Zažiaril v roku 1569, keď sa tu presťahoval kráľ Žigmund III. po tom, čo z Varšavy spravil hlavné mesto Poľska. Nasledovali zásahy talianskych architektov a jeho funkcia sa rozšírila o dejisko zasadaní poľského sejmu.
Na začiatku 20. storočia život v Starom meste upadol, bývali v ňom najmä chudobné rodiny a nebola núdza ani o majsterky a tovarišky z cechu najstaršieho povolania. V roku 1918 sa však do Kráľovského hradu nasťahoval poľský prezident a koncom tridsiatych rokov sa začali historické budovy opravovať a do centra Varšavy vracať život. O to zdrvujúcejším bol rok 1939, rok invázie Poľska, počas ktorého nemecká Luftwaffe zbombardovala mnohé z krásnych historických budov. Niektoré z nich sa v priebehu nasledujúcich rokov zrekonštruovali, no v pomste za Varšavské povstanie v auguste a septembri roku 1944 Nemci zbombardovali takmer všetky budovy v Starom meste. Cieľom bolo vymazať akékoľvek zmienky o dlhej histórii hrdého Poľska v podobe historických pamiatok zo zemského povrchu. Poliaci sa však nedali a po vojne sa dali do rekonštrukcie starého mesta, z ktorého ostalo len 15% stavieb nezničených.
Nepredstaviteľné sa nakoniec stalo skutočným: Staré mesto vstalo z popola. Rekonštrukcia si vyžiadala kompletné obnovenie pôvodného mestského plánu. Pri prestavbe budov sa Varšavčania snažili využiť čo najviac pôvodných tehál a štrk a drobné opadané kusy sa spracovali a použili na dekoračné prvky fasád. Keďže v tom čase ešte neexistoval dokonalý kataster či prehľadná fotodokumentácia, pri rekonštrukcii pomohli historické skice architektov a predvojnové kresby študentov.
Prechádzajúc sa po nočnej Varšave som žasla nad tým, že všetky tieto krásne budovy boli pred sedemdesiatimi rokmi ruinami, ktoré ako fénix z popola vstali zo svojho vlastného štrku. V noci sú nasvietené rôznymi farbami; veľké námestia a k nim vedúce kľukaté uličky vítajú pocestného túlať sa po nich. Z okien žiari teplé svetlo a výklady nenútene lákajú nazrieť do nich. Varšava je vlastne taký malý zázrak ľudského odhodlania a vytrvalosti, vôle bojovať a nevzdávať sa. Namiesto nárekov si Varšava spomína na svoju krutú minulosť s úsmevom a hrdosťou, pretože nakoniec sa z nej znovu stala taká istá kráska ako pred vojnou.
