Dawmat al Jandal
Od petroglyfov a Ha’ilu je to ešte tak dvesto kilometrov do miestneho strediska Dawmat al Jandal. To nie je príliš turisticky významné, ale bolo to najväčšie mesto cestou do Tabuku s niekoľkými hotelmi na výber. Celkovo, čo sa týka Saudskej Arábie, sever krajiny, konkrétne tieto končiny, nie sú veľmi frekventované – petroglyfy sú zvyčajne najsevernejšie, kam sa bežný turista vyberie. To sa ale netýka nás, ktorí sme si dali za úlohu spraviť si maximálny okruh krajinou. A tak sme sa vydali ďalej na sever.
Dawmat Al-Jandal má ešte jeden dôvod, prečo sa doň oplatí ísť pozrieť sa a síce potenciálny zápis do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Nominovali ho úplne konkrétne tento rok pod názvom Staroveké opevnené oázy Severnej Arábie, spolu s Taymou, Qurayyah a Ha’ilom. Dawmat (alebo Dumah) Al-Jandal sa nachádzal na obchodnej ceste spájajúcej pásmo Gázy a Arabský (resp. Perzský) záliv a Babylon. Toto miesto bolo podľa historických zdrojov osídlené už v prvom tisícročí pred našim letopočtom. Vyrabovali ho Asýrijci v siedmom storočí pred naším letopočtom a v prvom storočí nášho letopočtu si ho všimli Nabátejci, potom Rimania. Mesto nesie tiež byzantské a islamské vplyvy.
Hlavnou pamiatkou je kamenný zámok Marid, ktorý dal mestu meno – Jandal znamená kamene. Zámok vraj postavili už Nabátejci (civilizácia, ktorej vďačíme za jordánsku Petru a saudskú Hegru, o nej v nasledujúcom článku) a počas svojej histórie bol mnohokrát prestavaný, o čo sa zaslúžili ako osmanskí Turci, tak neskoršie obyvateľstvo mesta. Dnes je to zaujímavý archeologický komplex, okrem zámku je zakonzervovaná dedina s mešitou a studňami. Neďaleko sa nachádza múzeum, to bolo v čase našej návštevy zatvorené a tak sme zaparkovali jednoducho pri ceste pri archeologickom komplexe a vošli dnu. Pozdravili sme sa so strážnikom, ten sa opýtal odkiaľ sme a na naše prekvapenie na odpoveď „Slovakia“ zareagoval okamžite: „Oh, yes, Slovakia! Hamšík!“ Potom nám lámavou angličtinou vysvetlil, že samotný zámok je neprístupný kvôli zosuvu kamenných múrov, vraj tam mali nehody (snáď si to neodniesol žiaden turista), ale môžeme si pozrieť mešitu a časti opevnení. To sme aj spravili, nech vám o tejto pamiatke viac porozprávajú nasledujúce fotografie.
Hospitalita
A potom prišlo na klasickú turistickú logistiku – ubytovanie sme si vybrali v hoteli Al Farhan, vraj najlepšom hoteli v meste. Nečakajte veľa, ale základný komfort dostanete. Za necelých 40 eur čistá izba s raňajkami a recepčná, ktorá sa snažila základnou angličtinou, rukami aj nohami všetko povysvetľovať. Odporučila nám neďalekú (na šoférovanie autom, ako všade v Saudi) reštauráciu Quzu servírujúcu miestnu kuchyňu. Po prvýkrát sme vyskúšali sedenie v rodinnej sekcii. Vybrali sme si svoj „chlievik“ so závesom a pri objednávke nahlásili jeho číslo – tam nám donesú jedlo. Potom sme si objednali z jedálneho lístku (názvy jedál boli aj v angličtine) a zaplatili pri pulte pri hlavnom vchode a následne sa odobrali do nášho chlieviku, kde sme si sadli na zem a čakali. Asi o pätnásť minút prišiel čašník s vozíkom, slušne zaklopal (ak by bola v miestnosti žena bez hidžábu či nikábu, aby sa stihla späť ustrojiť), potom rozprestrel igelitový obrus na zemi a ponakladal naň jedlo a nápoje: humus, výber čo gril dal, ryža, pár kusov zeleniny, arabský chlieb. A pekne tradične, žiaden príbor, berte kus chleba, naberte ním želané jedlo a dobrú chuť.
Tabuk
Na druhý deň ráno sme sa vydali smerom na západ, konkrétne do mesta Tabuk. Rozhodne to nie je jedno z tých turisticky najvyhľadávanejších, my sme si ho zvolili ako ďalšiu zastávku na prenocovanie medzi dlhým šoférovaním a zároveň ako miesto, ktoré má rovno dve pamiatky zo sériových zápisov, ktoré môžu byť v budúcnosti zapísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva.
Prvá zastávka: stanica Hidžázskej železničnej trate. Bola to úzkorozchodná železnica, pomenovaná po regióne Hidžáz dnešnej Saudskej Arábie, cez ktorý viedla. Spájala Damašk v dnešnej Sýrii so saudskou Medinou, s odbočkou do Haify (dnešný Izrael, mesto leží na Stredozemnom mori). Patrila pod osmanskú železničnú sieť a jej pôvodným cieľom spojiť Damašk a Mekku s Istanbulom. Veľkolepé plány staviteľov prekazila prvá svetová vojna, postavila sa len trasa Damašk – Medina, ktorá merala 1300 kilometrov. Ako ste sa mohli dovtípiť, jej hlavným cieľom jej výstavby bolo dostať do Mediny a Mekky pútnikov z Európy, Ázie a Levantu. Aby ste si to vedeli predstaviť, cesta z Damašku do Mediny na ťave trvala štyridsať dní, čo železnica významne skrátila.
Postavená bola za osem rokov, v rokoch 1900 až 1908, s využitím lokálnej pracovnej sily, lokálnych zdrojov a z milodarov moslimov (ich zakat). Stanice boli každých 20 kilometrov, najmä z dôvodu obrany a nachádzali sa v nich zásobníky vody – keďže v púšti nie je vody na rozdávanie, vlak musel mať okrem iného jeden vozeň s vodou, ktorá sa používala na poháňanie parného rušňa.
Sláva hidžázskej železnice netrvala dlho. Počas prvej svetovej vojny napadli jej úseky predstavitelia arabskej revolty a britský dôstojník T.E. Lawrence (odporúčam film Lawrence of Arabia) a v roku 1918, menej než dve desaťročia od začiatku tohto projektu, ležala železničná trať v troskách. V dnešnej dobe funguje želenica na úsekoch z Ammánu do Damašku a z fosfátových baní v Ma’ane do Aqaby. Medzi Mekkou a Medinou, dvomi hlavnými pútnickými centrami Saudskej Arábie, bola v roku 2018 dostavaná vysokorýchlostná želenica. Najvýznamnejšie historické zastávky na ceste nájdeme v Medine, Madain Saleh (dnešná AlUla) a v Tabuku.
Budem sa opakovať ako pokazené rádio, ale aj v prípade Tabuckej železničnej stanice (tej historickej) sa mesto pripravuje na výraaznejší prísun turistov. Do areálu stanice sa dá zájsť a ísť si ju pozrieť – ohradený je súbor historických budov postavených z tehál ako aj časti železničnej trate. Veľké návštevnícke centrum sa, bohužiaľ, opäť rekonštruovalo.
Druhou turistickou zastávkou bola pevnosť Al Siker, nazývaná tiež Tabucký hrad. Zapísaná je ako pamiatka sýrskej púte hadž, teda trasy z Damašku do Mediny a Meky. Napriek tomu, že legendy hovoria, že na tomto mieste stál hrad už niekoľko tisícročí pred naším letopočtom, je osmanského pôvodu, z roku 1559. Jeho cieľom bolo chrániť vedľa stojacu vodnú nádrž a poskytnúť ubytovanie pútnikom. Pevnosť má dve poschodia po obvode ktorých sú miestnosti dnes slúžiace ako múzeum, mešitu a nádvorie. V múzeu sa nachádzajú historické artefakty a mnoho infopanelov poskytujúcich informácie o sýrskej pútnickej ceste ako aj o najznámejších historických osobnostiach, ktoré ju absolvovali (Ibn Battuta, Evliya Celebi).
Hospitalita
V Tabuku som nám vybrala na prenocovanie Marvelous Hotel, ktorý odporúčam všetkými desiatimi. Je z kategórie vyššia stredná trieda, v prepočte nás vyšiel na necelých sto eur aj s raňajkami, ale úroveň služieb a celkový komfort bol fantastický. Na to, že Tabuk nie je turistickým centrom, hovorili traja rôzni recepční (dve ženy, jeden muž), s ktorými sme komunikovali, perfektnou angličtinou, celé prostredie bolo moderné, izby priestranné a čisté, parkovanie bezproblémové. Raňajky vynikajúce. Neďaleko sa nachádza obchodné centrum Tabuk Park, kam sme sa odviezli, aby sme sa po ňom prešli, pozreli ponuku obchodov a jednoducho strávili voľný čas podobne ako miestni – prechádzkou v klimatizovanom prostredí, aj keď my sme nič nekúpili.
A na obed sme zašli do reštaurácie Al-Qaryah Al-Turathiyah, tradičné stravovacie zariadenie lokálneho typu, ceny veľmi priateľské (obed pre dvoch aj s nápojmi za cca 12 eur) a napriek tomu, že takmer nikto z personálu nehovoril po anglicky, srdečne nás privítali a okamžite našli jedného čašníka, ktorý po anglicky hovoril, poukazoval nám za pultom jedlá, ukázaním prstu sme si vybrali a potom sme opäť všetko dostali naservírované v separátnej miestnosti za dverami, na zemi, aj keď tentokrát sa nám ušiel aj plastový príbor na nakladanie zeleninového ragú.
Kam ďalej? Na juh, smerom k pamiatke, ktorá je povinnou jazdou pred tým, než navštívite bájnu Petru!
