Pamiatky pútnickej cesty z Iraku do Mekky
Budíček, nasadať do auta, v ústrety ďalšiemu dňu a novým dobrodružstvám. Smer k UNESCO pamiatke skalného umenia v regióne mesta Ha’il, po ceste sme však mali jednu z pamiatok zo sériovej nominácie s názvom Trasy púte Hajj: Dar Zubaydah. Ide o pamiatky po dĺžke historickej trasy z irackých miest Kufa a Bagdad do Mekky. Saudská Arábia má v rámci svojej Vízie 2030 ako jeden z cieľov zdvojnásobiť počet zápisov na zozname svetového kultúrneho dedičstva a čo sa im musí nechať, najali si kvalitných konzultantov. Kritickým pohľadom zhodnotili čo by malo potenciál pre zápis a vymysleli k tomu dobré témy a zároveň medzinárodný rozmer. Pútnické trasy sú nominované hneď ako tri potenciálne sériové zápisy: okrem saudsko-irackej aj egyptská a sýrska trasa. Všetky smerujúce, ako inak, do Mekky.
Dar Zubaydah sa môže pochváliť zaujímavou históriou – už sto rokov po vzniku islamu sa miestni panovníci pokúšali zlepšiť pútnické trasy, formou výstavby infraštruktúry ciest ako míľniky či rôznych miest, kde mohli počas dlhej cesty pútnici prenocovať. Ako obyvateľstvo dnešného Iraku na sklone prvého milénia nášho letopočtu prosperovalo, vydať sa na púť sa mohlo čoraz viac obyvateľov a hrozilo, že zásoby vody po ceste nebudú stačiť pre ich potrebu. A tak sa pokračovalo v budovaní infraštruktúry, tentokrát vodnej v podobe studní a cisterien. Bohatí miestni mohli v rámci milodarov, ktoré islam prikazuje, financovať alebo postaviť ubytovne pre pútnikov, ktoré potom niesli ich meno. Na hajj sa pútnici vydávali na koňoch, osloch alebo ťavách. Využitie cesty začalo upadať v 11. storočí po zhoršení vzťahov Arábie a dnešného Iraku a v polovici trinásteho storočia sa prestala používať úplne. Prekvitať začali iné trasy do Mekky.
A keďže sme mali cestou mesto Fayd, jedno z bodov tejto historickej cesty, spravili sme si malú zachádzku po ceste, aby sme sa pozreli, ako vyzerajú tieto historické pamiatky v praxi. Oáza Fayd leží asi hodinu cesty na severozápad od mesta Buraydah a je to malé, ospalé lokálne stredisko. Z pohľadu púte leží na polceste medzi Kufou a Mekkou a historicky bola veľmi významnou zastávkou. Bola hlavným sídlom správcov cesty počas pútnickej sezóny. Pútnici si tu ukladali potraviny a ďalšie zásoby na spiatočnú cestu. V roku 1327 Fayd navštívil známy arabský cestovateľo Ibn Battuta.
Bohužiaľ, časy veľkej slávy Faydu sú dnes dávno zašlé a po pamiatkach súvisiacich s pútnikmi treba intenzívne pátrať. GPS lokalita v nominačných materiáloch ukazuje na ruiny paláca, ktoré však boli ohradené a zatvorené. Hľadali sme ďalej, našťastie sme identifikovali očividnú pamiatku – v Saudi sú všetky ohradené typickým plotom a infotabuľa po rýchlom prehnaní cez Google Translate oznámila, že sa skutočne jedná o pozostatky pútnickej infraštruktúry, konkrétne o jednu z vodných nádrží. Voda v nich dávno nie je, sú zasypané pieskom, ale aspoň sú ľahko identifikovateľné. Poriadne sme si zablatili topánky, ale aspoň sme navštívili tento kúsok historickej cesty. Počas tohto výletu nás niekoľko podobných ešte čakalo.
Petroglyfy
Pokračovali sme ďalej smerom na sever, cez mesto Ha’il do menšieho strediska Jubbah. Tentokrát za relatívne obskúrnou UNESCO pamiatkou - petroglyfmi. Tie bývajú rôzne, ako zberatelia pamiatok svetového kultúrneho dedičstva sme videli niektoré skutočne pozoruhodné. Najlepšia je v tomto podľa môjho názoru Škandinávia – švédsky Tanum a nórska Alta majú fantastické obrázky vytesané do kameňa, ktoré sú dobre viditeľné a pekne zachované. Azerbajdžanský Qobustan je tak isto pozoruhodný, podobne ako kazašské petroglyfy, ktoré sa ale navštevujú trochu zložitejšie. Naopak či už španielske alebo portugalské petroglyfy sú celkom náročné na navštívenie – tie v portugalskom údolí Coa náročné organizačne (treba si objednať dvojhodinovú prehliadku so sprievodkyňou, počas ktorých intenzívne škúlite na kamene a snažíte sa v nich nájsť obrázky podľa popisu), tie na juhu Španielska síce vidno lepšie, ale nachádzajú sa na odľahlých miestach a občas celý proces pripomína skôr geocaching.
Skalné umenie v regióne Ha’il má dve lokality: Jabal Umm Siman v meste Jubbah, kam sme sa vybrali a trochu odľahlejšiu dvojlokalitu Jabal Al-Manjor/Jabal Raat. Jubbah je tiež jedno z menších miest severnej časti Saudskej Arábie. Z hlavnej cesty smeruje niekoľko značiek smerom k miestu so skalnými maľbami, no koncovku už treba zvládnuť pomocou navigácie.
Napriek tomu, že mapa mi ukazovala múzeum a miesto s petroglyfmi, už po ceste sme uvideli očividne jedno miesto, kde niečo bolo: ku kameňom bolo pristavané schodisko, celé miesto bolo ohradené a pred vchodom robotníci práve osádzali informačnú tabuľu. Pán, ktorý sa javil ako vedúci tejto smeny, sa nám po anglicky prihovoril, privítal nás a vysvetlil nám, že múzeum a hlavné petroglyfy sú asi kilometer ďalej po ceste, ale ak chceme, môžeme ísť a pozrieť si tieto. Tak sme aj spravili. Schody nás doviedli ku kameňu s vysekanými obrázkami. Keď sme sa vracali, na mieste zaparkovalo ďalšie auto – dvaja páni sa predstavili, povedali, že akurát prišli z Rijádu a či je tu niečo vidieť. Povedali sme im, čo môžu vidieť, oni nás privítali v Saudskej Arábii (týchto skúseností sme mali mnoho) a pobrali sme sa ďalej.
Múzeum je asi odvážne označenie pre administratívnu budovu správcov, ktorí otvárajú a zatvárajú bránu k hlavnému súboru skalných útvarov, medzi ktorými vedú cestičky a občas aj schody, ak sú petroglyfy vysoko. Vo vnútri síce neboli exponáty, len toalety a prázdne miesta na rôzne obchody so suvenírmi, našli sme aspoň zarámovanú listinu o zápise – z roku 2015, čiže je to relatívne nové UNESCO – a správcu, u ktorého sme sa zapísali v knihe návštev. Jeho kolega nám otvoril bránu a mohli sme objavovať.
Najstaršie kamenné obrázky sú staré až desať tisíc rokov. Zobrazujú zvieratá a ľudí, každodenné činnosti ako lov. Neskôr sa začínajú objavovať domestikované zvieratá ako ťavy či pštrosy. Zaujímavým faktom je, že na obrázkoch sú aj zvieratá, ktoré boli vylovené až do ich vyhynutia – niektoré zo zobrazených druhov v dnešnej Saudskej Arábii už neuvidíte. Jeden z obrázkov zobrazuje kráľa v profile, pripomínajúceho egyptské hieroglyfy. Neskôr na skaly doplnili svoje popisy berberskí-beduínski obyvatelia svojim tradičným písmom. Dôvodom, prečo sa na tomto mieste usídlili ľudia, bol fakt, že sa tu kedysi nachádzalo jazero. Všetko sme si podrobne pozreli, nafotili a ocenili fakt, že sme. tak mohli spraviť v absolútnom súkromí. Keď sme vychádzali, dohnali nás ako dvaja Rijadskí turisti z predošlej zastávky, tak aj autobus plný talianskych dôchodcov.
A my sme sa vybrali na cestu autom ďalej, do mesta Dumah Al Jandal, ktoré sme si vybrali ako miesto na prenocovanie.
