Sergiev Posad
Asi sedemdesiat kilometrov na severovýchod od Moskvy leží mesto, ktoré preslávil jeho kláštor, ktorého časti predstavujú to najlepšie z ruskej sakrálnej a vojenskej architektúry 14. až 18. storočia. Trojicko-sergijevský kláštor má status lavry, čo znamená, že podlieha priamo patriarchovi. Založený bol okolo roku 1345 Sergejom Radonežským - najprv ako kostol zasvätený Svätej Trojici, potom k nemu pribudli aj ďalšie budovy. Sergej, patrón Ruska, údajne podporil Dmitrija Donského v boji proti Tatárom, pričom bitky na Kulikovom poli roku 1380 sa zúčastnili aj dvaja mnísi jeho rádu. Lavra leží na straegickom mieste, vďaka čomu sa stala súčasťou moskovského obranného valu. Po požiari v roku 1746, ktorý zničil väčšinu drevených budov v komplexe, prebehla veľká rekonštrukcia. Neskôr, v rámci procesu sekularizácie, sa mnoho cirkevných pozemkov odobralo a z drobných usadlostí na nich postavených sa v roku 1782 stalo mesto Sergiev Posad.
V súčasnosti je to významné náboženské i turistické miesto. Ak nie ste práve pútnici, podobne ako my, na návštevu komplexu vám vystačí pár hodín v priebehu dopoludnia. Mesto žije svojou významnou kultúrnou pamiatkou a to, že sa blížite k lavre, vám napovedia predavači suvenírov. Vstupné neplatíte a na rozdiel od iných kláštorov je aj požadované oblečenie menej prísne - niekde totiž nepustia ženy v nohaviciach, musia mať sukne aspoň pod kolená (ak nemajú, dostanú zavinovacie zásterky). Tradičná pravoslávna šatka na hlavu sa však vyžaduje aj tu.
V hlavnom chráme Svätej trojice sú uložené relikvie svätého Sergeja. Ako nás upozornil nápis pri papierikoch, na ktoré sa zapisuje venovanie modlitieb, v tomto chráme je možné modliť sa výhradne za zdravie. Ďalší nápis vravel, že vynášanie sviečok z chrámu sa nežehná a manžel mi vysvetlil, že táto formula má tu v Rusku oveľa väčšiu donucovaciu hodnotu ako „zakazuje sa" či silnejšie „kategoricky sa zakazuje". Ak chcete, môžete si objednať prehliadku s výkladom, tie sa však častokrát sústredia menej na históriu a fakty a viac na rôzne zázraky a podobne. My sme si preto rýchlo prešli všetkými hlavnými budovami a vydali sa ďalej na cestu.
Kostroma
Po tristo kilometroch sme dorazili do Kostromy. Veľkosťou sa rovná mojim rodoným Košiciam a súdiac podľa počtu hotelov a reštaurácií vidno, že je to jedno z tých miest, kde turistické zájazdy počas okruhu „Zolotým kaľcom" aj prespávajú. Privítal nás vietor a silný mráz a len nechápavo sme hľadeli na Volgu, pred ktorou stál náš hotel. Na nej bolo mnoho rybárov, ktorí lovili v dierach vyvŕtaných do ľadu. Z diaľky vyzerali ako malí čierni tučniačikovia.
Historici sa nevedia zhodnúť, či toto mesto založili Rurikovci alebo Jurij Dolgorukij. Podobne, ako iné mestá v tejto časti Ruska, si užilo mongolské nájazdy. Rozrastať sa začalo v 16. storočí vďaka obchodovaniu s Anglickom a Holandskom. Najvýznamnejším historickým objektom Kostromy je Ipatjevský kláštor, ktorý dal do súčasnej formy prestavať Boris Godunov. Neskôr tu žil Michail Romanov, ktorému delegácia v roku 1612 ponúkla ruskú korunu a práve preto považovali Romanovci tento kláštor za významné miesto. Kláštor sa skveje v tradičnej bielej so sivými a zelenými cibuľkami. V čase našej návštevy o to viac vďaka všadeprítomnému snehu a ľadu. Expozícia múzea je jednou z tých skromnejších a preto sme najviac obdivovali pohľady na nádvorie kláštora a na jeho múry zvonka, zo zamrznutej hladiny rieky Kostromy.
Centru mesta dominuje námestie Susanina - národného hrdinu, vďaka ktorému sa poľské oddiely, ktoré podporovali poľského kráľa Žigmunda III. Švédskeho v nárokoch na ruský trón, stratili v hlbokom lese. Hľadali cestu do Ipatjevského kláštora a Ivan Susanin sa ponúkol, že ich tam zavedie. Už ich nikdy nenašli. (Preto, ak sa budete kdekoľvek v Rusku dlho a bezcieľne potulovať, nečudujte sa, ak po vás miestni budu kričať „Susanin!".) Pri námestí leží pekná štvorcová pasáž malých obchodíkov a kaviarničiek. Neďaleko sochy Susanina je zaujímavá socha Lenina. Pôvodne to mal byť pamätník Romanovcom, no vzhľadom na historický vývoj udalostí sa tvorcovia rozhodli, že pripravených 26 sôch Romanovcov roztavia a vymenia ich za jedného jediného Vladimíra Iljiča. I tak sa stalo...
V Kostrome sme sa cítili až jemne „nerusky" vďaka reštaurácii Slavjansky a hotelu Golden Ring, v ktorých to fungovalo rýchlo a efektívne. Tipovali sme, že majiteľ hotela si svoje odkrútil na západe. Bolo to vidno - v dobrom.
Pľos
V nedeľu ráno sme nasadli do auta a spiatočnú cestu sme zvrtli smerom na juh, do Ivanovskej oblasti. Nachádza sa tu zaujímavé mestečko Pľos. Zastavujú sa v ňom výletné lode plaviace sa po Volge a turisti si tu môžu nakúpiť veľmi pekné obrázky. Malebnosť prostredia a tradičné biele ruské brezy pôsobia na umelcov ako magnet - mesto preslávil maliar Izak Levitan, ktorý tu namaľoval niekoľko svojich obrazov. A kde sú umelci, tam sú aj mecenáši - v meste nájdete mnoho víl a drahých hotelov.
Najprv sme sa prešli na Sobornuju goru, teda vrch kostolov, kde je okrem iného aj jedno z mestských múzeí. Sneh nám vŕzgal pod nohami a chvíľu sa mi zdalo, že vidím čiernobielo. Farby na nás opäť vykukli až z výkladov na nábreží. V meste je niekoľko antikvariátov so zaujímavým výberom. Odniesli sme si aj ten najtypickejší suvenír, aký v Pľose dostať a to miestnu údenú pražmu. Tradičná údená ryba zabalená v papieri je to najlepšie, čo si viete k ruskej vodke predstaviť...
(*Áno, zo pôvodných miest Zlatého kruhu nám zostal Pereslavľ-Zaleskij, ale ten pre danú chvíľu oželieme...)
