Do Kodane sme vyrážali zo švédskeho Malma, po Oresundskom moste a tuneli Drogden, ktoré tieto dve mestá spájajú. Príliš sme sa nenacestovali, Kodaň a Malmö sú od seba vzdialené asi 24 kilometrov. Tento krátky úsek ale poriadne potrápi vašu peňaženku, keďže mýto za použitie mosta a tunelu je 46 eur za osobné auto (ak platíte v hotovosti a nevyužívate ich predplatenú kartu).
S Kodaňou sme sa najprv zoznámili prostredníctvom jej pokrokovej architektúry v severozápadnej časti mesta pri jachtovom klube. Zaparkovali sme pri stanici metra a pozreli si obytnú štvrť. Bolo v nej veľa bytov s presklenými stenami ako výkladnými skriňami, čo by bolo fajn, ak by ten výhľad stál za to. Miestni však väčšinou mali možnosť vidieť buď autá v parkovacom dome oproti, alebo obývačku susedov oproti. Vedľa však boli bytovky s dnes už ikonickými trojuholníkovými balkónmi.
Potom sme si povedali, že sa ideme previesť k malej morskej víle, ktorú sme z Little Mermaid premenovali na Mermádu - Marmeládu. Keď sme sa však pozreli na ceny za parkovanie, rozhodli sme sa nechať auto na Oresundskom bulvári a vybrať sa do mesta metrom.
Čakalo nás tradičné mudrovanie nad lístkami na metro, na stanici boli len automaty, nočná mora každého bezradného zahraničného turistu. Taxy cestovného majú v Kodani veľmi zvláštny systém: podľa počtu orazení karty tá platí na určitý počet zón a na isté časové obdobie. Podľa tabuľky sa určí počet orazení podľa zón mesta, ktoré chcete precestovať a čas platnosti lístkya. Ono to znie celkom logicky a múdro, ale v praxi nám trvalo hodnú chvíľu, kým sme prišli na to, ako tento systém funguje...
Vystúpili sme v centre, kde sme si sadli na autobus číslo jedenásť – City Cirkel, ktorý krúži okolo centra mesta a zastávky má pri všetkých dôležitých turistických pamiatkach. Chodí každých sedem minút, premáva jedným smerom a zastaví na zamávanie. A aby som už znela úplne ako propagačný letáčik, je zelený, pretože jazdí na elektrickú energiu. Onen agitačný papierik ešte ďalej pokračoval tak, že práve preto ho vôbec nepočuť, s čím už ale nesúhlasím, pretože v ňom v jednom kuse niečo vŕzgalo. Najlepšie bolo, ako sme na jednej zastávke zažili výmenu vodičov: jeden vystúpil, nechal otvorené dvere, bežať elektromotor a pasažierov len tak vo vnútri, bez toho, aby počkal na kolegu, ktorý ho mal vystriedať. Počas tých pár minút si mohol kľudne ktokoľvek sadnúť za volant. No u nás by sa tak určite stalo. But this is Sweeden! Ehm... pardón, Denmark...
Pred návštevou turistického infocentra sme vystúpili pri kráľovskom paláci, ktorý sme si ale len nafotili zvonku, nakoľko bol označený ako vojenský objekt a zakázali tam vstup. Vonku pri vchode pochodoval vojačik s M16-tkou s bajonetom. Pokračovali sme ďalej, tam kde nás pustia aj dovnútra: do botanickej záhrady. Objavili sme v nej mangovníky bez máng a dokonca aj konope. Najviac nás zaujal skleník, ktorého biele kovové točité schody viedli na plošinu tesne pod kopulou, z ktorej môžete obdivovať rastliny z výšky. Exteriér zasa ponúka kvietky, hriadky a bronzové reprodukcie známych antických sôch.
Našou jedenástkou sme pokrlačovali k židovskému múzeu, ktoré ale bolo zatvorené. Tak sme sa vybrali na zastávku vodného autobusu – Dáni majú MHD aj po rieke. Nalodili sme sa a šli si pozrieť onú toľko ospevovanú Marmeládu.
V prístave nás najviac zaujal pán, ktorý si po rieke veselo plával so svojou vlastnou ponorkou...
Malá morská víla sa nachádza v parčíku pri mori, ale od zastávky, či móla vodného autobusu k nej treba prejsť pár sto metrov a pravdu povediac, je to síce sympatické slečna, ale očividne svoju slávu získala ako popová hviezda: škandálmi. Raz jej chuderke odpílili hlavu, raz ruky a inokedy ju pre zmenu nafarbili na ružovo a turistickú popularitu získala až po týchto vandalských útokoch. Pritom po ceste bola krásna kaplnka a viacero rovnako krásnych sôch vo fontáne a mnoho iných po ceste. Tie si už ale také veľké množstvo ľudí naraz nafotilo. Mimochodom, Malá morská víla si v roku 2010 prvýkrát v priebehu svojej storočnej kariéry zacestovala – na svetovú výstavu EXPO do Šanghaja. Turisti sa od mája do októbra toho roku mohli pozerať len na jej kópiu.
Podvečer sme nasadli späť do auta a absolvovali presun na kontinent. Síce sme ešte prespávali v dánskom kempe, ale vedeli sme, že nasledujúe ráno sa s Dánskom a teda aj celou Škandináviou definitívne rozlúčime. Čakala nás posledná etapa: návšteva Holandska a cesta domov.
(Autorom niektorých fotografií je Vlado Kabát, ktorému týmto ďakujem za súhlas s ich použitím.)
