Boli sme veľmi milo prekvapení. Kemp ležal pri jazere a chatky boli obkolesené veľkými trávnatými plochami s minimálnym počtom stanov. Aj my sme mali šťastie, že mali ešte jednu chatku voľnú a tak sme si ju prenajali , vďaka čomu sme si na jednu noc oddýchli od skladania stanov. V jazere sme sa hneď vykúpali. Po večeri sme zistili, že sauna je pre hostí kempu zadarmo a tak sme si ju hneď objednali. Kamarátovi majitelia povedali, že ak si chce zachytať ryby (v strešnej truhle sme niesli aj jeho udicu), pokojne môže a nepotrebuje na to rybársky lístok.
Sauna bola úžasná – vyhriata na maximum, s východom na mólo, takže sme z nej vybehli ochladiť sa priamo do jazera. Po saune sme sa rozhodli íst chytať ryby. Kamarát Crki jednu ulovil už podvečer – také malinké pätnásťcentimetrové ostriežie chúďatko, s ktorým sa vyfotil a potom ho pustil späť. Večerné chytanie rýb po tomto pozostávalo zo sedenia na móle, počas ktorého sme sa učiili s kamarátom Vladom nahadzovať. Mojím prvým úlovkom bolo lekno, ale Crki povedal, že je dobré, keď chytím čokoľvek organické. Asi ma chcel utešiť. Pred odchodom na spánok sme si odfotili mesiac, ktorý žiaril na oblohe ako druhé slnko a fínske nočné pološero – v noci tu totiž nie je úplná tma. Čím bližšie ste pri polárnom kruhu, tým je svetlo dlhšie a silnejšie. Všetky okná majú preto hrubé závesy. Desí ma však pri predstave, aké to musí byť v zime. (Neskôr mi o tom rozprávala moja sestra, ktorá strávila pol roka vo fínskom Kuopiu a naozaj to nie je sranda...)
Ráno sme sa vybrali do mesta. Takmer štvrtinu územia Jyväskyly pokrývajú vodné plochy a pravidelné rally preteky, ktoré sa tu odohrávajú, majú príznačný názov "Rally tisícich jazier". Mesto preslávil fínsky architekt Alvar Aalto, ktorého diela poznáte, aj keď ste o ňom v živote nepočuli. Vďaka obrovskému počtu škôl dostao toto mladé mesto prezývku Atény Fínska.
Cestičkou cez lesopark sme vyšli na schodisko Harju, alebo po miestnom Neron portaat – schodisko, ktoré nevedie nikam a je pamiatkou samo o sebe. V noci je vraj pekne rozsvietené, o čom sa Vladko chcel presvedčiť predošlý v ečer , kedy presviedčal môjho muža, aby sme sa tam šli previezť. Nakoniec sme ho poobdiovali len za denného svetla. Výhľad bol fajn a bolo lemované krásnymi muškátmi. Viem si predstaviť, že moja babka b y tam vedel a sedieť a obdivovať tie muškáty aj celý deň.
Pri schodoch Harju sme sa rozdelili - ja s Vladom sme sa vybrali do múzea architekta Alvara Aalta, zatiaľ čo zvyšok našej expedície sa vydal na prechádzku po meste a obdivovať miestne blondíny. Mimochodom, ako som sa po Helsinkách utvrdila, zobrať ma do Fínska bolo ako nosiť drevo do lesa – párkrát sa mi pri pokladni stalo, že som musela vysvetľovať, že ja nie som miestna, pretože so mnou ľudia začali automaticky rozprávať vo fínštine...
Kým sme sa dostali k múzeu, poriadne sme sa prešli. Zvolili sme si dlhšiu obchádzku, ale aspoň sme poobdivovali okolité domy s krásne organizovane neudržiavanými záhradkami s takmer lesným porastom – to bola zeleň, ktorá mala ďaleko ešte aj od anglických záhrad a predsa v nej bolo cítiť povestný severský poriadok. Nakoniec sme našli múzeum, ešte aj vchod sme najprv našli a potom ho obišli – vyzeral totiž ako bočné dvere niekam do pivnice. Samotné múzeum bolo plné Aaltových výkresov, skíc, malieb, dizajnov a modelov – najviac sa mi páčili návrhy nábytku a tiež sklenené nádoby v retro štýle. Múzeum má pre školské výlety aj svoju interaktívnu časti, kde sú pomocou rôznych hier vysvetľované veci, na ktoré musí architekt vždy myslieť, ako symetria, práca so svetlom, otvorený a uzavretý priestor, odhad, sklony a materiály.
Takže Alvar Aalto. Krátko a výstižne - navrhoval škaredé budovy dávno predtým, než to prišlo do módy. Jeho pokroková architektúra z dvadsiatych rokov minulého storočia bola jednoduchá, funkčná a hranatá a silno nám pripomínala budovy, aké poznáme z obdobia socializmu. Pri prechádzke po Jyväskylle preto naozaj nie je problém nájsť Aaltove budovy: sú to tie škaredé veľké krabice, ktoré pôsobia uprostred krásnych drevených budov ako päsť na oko. Ale zato ich mala Jyväskylä skôr, než ktokoľvek predtým!
A odkiaľ teda poznáte Aaltovu prácu? predsa v IKEA kreslách a stoličkách, ktoré využívajú jeho návrhy dodnes!
(Autorom niektorých fotografií je Vlado Kabát, ktorému týmto ďakujem za súhlas s ich použitím.)
