Nakoniec sme do Osla dorazili okolo štvrtej popoludní a usídlili sme sa v kempe Eckeberg umiestnenom v rezidenčnej oblasti, na zelenom vŕšku a príjemným výhľadom na mesto. Kemp, podobne ako všetko v Nórsku, bol dosť drahý. Za auto a štyroch ľudí v dvoch stanoch sme platili asi päťdesiat eur. Na to, že spíte v stanoch, to nie je lacný špás, ale povedali sme si, že sa platí za výhľad. Práve tu sme zažili ďalšiu nórsku špecialitu, ktorá nás ešte dlho sprevádzala, a to spoplatnené sprchy.
Rozložili sme si stani, kúpili si jednodňové lístky na hromadnú dopravu po Osle a vybrali sa na rýchlu podvečernú prechádzku mestom. Odviezli sme sa ku Johaneskirche, ktorý bol zatvorený a namiesto neho šli do Nórskeho centra dizajnu a architektúry, v skratke DOGA. Náš účastník zájazdu a rezidentný architekt Vladko sa doň veľmi tešil, ale veľmi rýchlo sa sklamal, a po zhliadnutí aktuálnej inštalácie i my ostatní. Zo stropu viseli pozliepané kartónové krabice a dokonca jeden snowboard a okrem toho už veľa umenia nebolo – cédéčka, obaly, knihy, sedačka s lamou. Nuž, asi sa len skutočne nerozumiem do moderného umenia, ale vyzeralo to, ako keby si niekto proste pomedzi tie papundeklové škatule naskladal veci zo svojho bytu. Tak sme nad tým len pokrútili hlavami, a ja musím skonštatovať, že pre mňa boli najväčším umením v DOGA toalety: rôzne tvarovaný priestor a čierna v kombinácii s jasnou žltou, červenou a zelenou.
DOGA nás teda sklamala a od tohto momentu sa už toto slovo nesmelo vyslovovať, dovolený ekvivalent bol D-a, vítanejšie ešte bolo D-tfuj. Vo voľnom priestranstve bez rizika vzbudzovania pohoršenia aj s odpľuvnutím. A tak sme sa prešli po starom meste, popri univerzite ku kráľovskému palácu a odtiaľ sme sa asi tromi rôznymi električkami odviezli do Frogner parku.
My sme ho prekrstili na Vigeland Park, keďže sa v ňom nachádza obrovská inštalácia nórskeho sochára Gustava Vigellanda. 212 bronzových a žulových sôch zachytáva rôzne nahé postavy – mužov, ženy a deti pri rôznych činnostiach a v rôznych situáciách. Sochy vás sprevádzajú popri ceste a ich koncentrácia sa zvyšuje smerom k obrovskému monolitu, ktorý zobrazuje 36 postáv. Hlavnou myšlienkou je kolobeh života, ktorý krásne predstavuje práve monolit, na ktorom vidíte, ako sa živí ľudia šplhajú po mŕtvolách.
Snáď nemusím vysvetľovať, že pre mladého študenta je to príležitosť fotiť sa pri rôznych veselých sochách. Na druhej strane to však vypovedá o hodnote tejto umeleckej inštalácie, ktorá podľa mňa osloví a istým spôsobom zasiahne každého.
Poslednou zastávkou dňa bola nová budova opery. Dokončili ju v roku 2007, pričom víťazný návrh vzišiel z tristo päťdesiatich prihlášok do konkurzu, ktorý bol vyhlásený v roku 1999. Budova opery má pripomínať ľadovú kryhu a jej steny a strecha sú riešené ako šikmé plochy, po ktorých sa dá prechádzať. Doslova lákajú ľudí, aby sa sem prišli prejsť, posedieť, vychutnať si západ slnka a tak sme spravili aj my. Chvíľku sme si dokonca posedeli na streche, počúvajúc koncert na festivale obďaleč.
Náš deň sme ukončili prechádzkou späť do kempu, pri ktorej sa nám odkrýval krásny pohľad na nočné Oslo. Večer už začínalo byť chladno a nás ešte čakala cesta ďalej na sever...
(Autorom niektorých fotografií je Vlado Kabát, ktorému týmto ďakujem za súhlas s ich použitím.)
