Cestovanie, pri ktorom máte v aute všetko, vrátane vašej poživne a strechy nad hlavou má niekoľko čarovných momentov. Napríklad keď sa dostanete za estónske hranice a z cesty zídete do lesa, aby ste si na panvičke na horáku ohriali zavárané mäso. Pri ceste predsa chutí najlepšie! Do City Campingu v Taline sme dorazili až okolo siedmej hodiny večer.
„A prekvapenie na konci lesa – stanovanie v priemyselnej zóne. Sklad, sklad, sklad...“ Ivan
Veruže sme boli poriadne prekvapení, pretože City Camping vyzeral ako všetko len nie ako kemp. Predstavte si, že by si niekto rozložil stany priamo v areáli, povedzme, púchovského Matadoru, dnes už teda Continentalu. Navôkol pár administratívnych budov a pár skladov a medzi nimi dva alebo tri kúsky trávy, na ktorých si ľudia postavili stany. Až neskôr sme sa dozvedeli, že toto miesto kempom ani nie je, je to tréningová hala so sprchami a toaletami, ale na radnici si zmysleli, že chcú mať pre turistov ako my kemp v centre mesta a tak to vyriešilo takto...
No kým sme pokračovali v našich zaujímavých zážitkoch z kempu, vybrali sme sa na dlhú prechádzku mestom. Staré mesto Talinu má za sebou bohatú históriu: jeho hrad postavil Rád nemeckých rytierov a postupne sa stalo významným centrom hanzy. Príjemnú atmosféru mesta doplnil fakt, že som sa v ňom cítila v podstate ako doma: pripomínalo mi staré mesto Bratislavy a jeho hlavné námestie je veľmi podobné tomu prešporskému. Bohužiaľ jednotlivé pamiatky boli rozhodené po veľkom priestore a preto sme nemali čas ich navštíviť. Veľmi nepríjemne na nás pôsobil pomník postavený výše osemsto obetiam havárie trajektu Estónia premávajúcom na linke Tallin – Helsinki z roku 1994. Skutočne príjemné vidieť niečo také večer pred tým, ako máme cestovať tým istým spôsobom na tej istej trase.
Pred návratom do kempu sme ešte navštívili najväčšie múzeum umenia v Pobaltí a jedno z najväčších v celej severnej Európe. Kumu, ako sa volá, už bolo, samozrejme zatvorené, no zaujímavé je aj zvonku vďaka svojej progresívnej architektúre. Niekoľko zaujímavých kúskov je rozložených aj na zelenom trávniku okolo múzea. Zvnútra snáď nabudúce. Tallinn si celkovo zaslúži ešte jednu návštevu.
A potom sme sa konečne ubytovali, to v našom prípade znamenalo, že sme si rozložili stany. Skamarátili sme sa s recepčným Heiglom, ktorého sme zoznámili so slovenskou borovičkou. Bol z nej nadšený, dokonca ju prekrstil na slovenský gin. Nechceli sme mu vysvetľovať, že my ju voláme Pomsta z lesa a prečo. Veď pochopí ráno. V noci okolo tretej malo byť zatmenie mesiaca, tak sme sedeli pred stanom a rozprávali sa. Heigl sa ukázal ako spriaznená duša – cestovateľ a pri meste, kde býva, má vlastnú chatku v prírode. Chalupárčenie je vraj záľubou mnohých Estóncov. Naučil nás, že na zdravie po estónsky sa povie „terviseks“. Výsledkom druženia bolo, že zatmenie mesiaca sme, samozrejme, prespali. Heigl vyzeral ráno dosť utrápene...
Ale aspoň sme sa zobudili do príjemného teplého rána, čo bola v rámci našej cesty výnimka. Keďže kemp bol pri prístave, na náš terminál sme to nemali ďaleko. A boli sme svedkami zázraku – pri prechode cez kontrolné stanovište sa z nášho SUV stala dodávka. Divy na počkanie! Našou strešnou truhlou sme totiž presiahli povolenú výšku auta a tak sme si museli priplatiť.
Úspešne sme sa však nalodili na M/S Superstar, krásnu a veľkú loď postavenú len pred rokom. Bol to môj prvý zážitok s loďou podobných rozmerov a bola som veľmi prekvapená, že na takýchto veľkých lodiach sa človek nemusí báť morskej choroby. Posedeli sme si v obrovskej kaviarni v prednej časti lode s výhľadom na more pred nami a ku koncu plavby sme opäť vyliezli na najvyššiu palubu, kde sme hádzali čajkám omrvinky z chleba a sledovali, ako sa ich za jednou omrvinkou vrhne aj päť. Alebo za kúskom croissantu – nahádzali sme im všetky zvyšky, ktoré sme mali po ruke. V diaľke pred nami sa už črtalo fínske pobrežie...
(Autorom niektorých fotografií je Vlado Kabát, ktorému týmto ďakujem za súhlas s ich použitím.)
