Cesta z pevniny
Napriek tomu, že Kirkwall, hlavné mesto súostrovia na najväčšom z jeho ostrovov Mainland, má svoje vlastné letisko, turisti na Orkneje prichádzajú v rámci okružnej cesty po Škótsku na jednom z mnohých trajektov. Počas našej cesty sme minuli mesto Thurso, ktoré ležalo uprostred žlto-zelených polí plných polorozpadnutých a dlho neobývaných domov. Civilizáciu nám ohlásil veľký TESCO kamión, ktorý sme minuli. Thurso leží priamo na útese a napriek sotva desiatim stupňom nad nulou, ktorými nás uprostred júna počastovalo, sa vo vysokých slaných vlnách surfovalo niekoľko nadšencov. To už chce skutočné odhodlanie a poriadne hrubý neoprén...
Na východ od Thursa leží dedinka, ktorú nazývajú aj začiatkom Veľkej Británie, pretože je jej najsevernejšie obývaným miestom. Zároveň tvorí jeden z dvoch bodov na najdlhšej úsečke medzi dvomi osídlenými miestami ostrova, tým druhým je Cornwallský Land's End, najjužnejší bod ostrova. A aby by sme boli presní, najsevernejším miestom ostrova nie je spomínaná dedinka John o'Groats, ale polostrov Dunnet Head niekoľko kilometrov od nej. No kto bol ten pán Groats? Holanďan, ktorý získal koncesiu na prevádzkovanie kompy na Orkneje. A tie tu premávajú až dodnes, i keď už v réžii národných prepravcov. My sme sa odviezli kompou spoločnosti Pentland Ferries z Gill's Bay do St. Margaret Hope a odtiaľ už pokračovali po mnohých mostoch, ktoré jednotlivé obývané ostrovy Orknejí spájajú.
Standing Stones of the Orkney Isles
Prvé osídlenie bolo zdokumentované v období mezolitu, no Orknejské ostrovy sú najznámejšie vďaka svojím neolotickým pamiatkam. V prvom rade si nemôžete nevšimnúť úžasné kruhy z kameňov, prívetivejšie a omnoho prístupnejšie ako Stonehenge. Či už je to Brothgarov kruh alebo Stojace kamene Stennessu, ležia na zelenej tráve s búrlivými vlnami na pozadí a pár osamotených kameňov sa v niektorých prípadoch stalo súčasťou niekoho záhrady. O týchto kamenných kruhoch som už písala v špeciálnom článku, no stále si na ne rada spomeniem, pretože kombinácia zatiahnutej oblohy, vĺn narážajúcich na brehy ostrova a prírody pripravenej brániť sa za každých okolností ma zaplavila zvláštnym teskným pocitom, že niečo také zažijem len na tom jedinom mieste.
Neolitické pamiatky
Keďže sme veľa času nemali, museli sme si vybrať medzi dvoma najvýznamnejšími z archeologických nálezov. Košom sme dali Skara Brae, osídleniu z mladšej doby kamennej, ktoré leží pri Skailskej zátoke. Táto malá dedinka predstavuje najlepšie zachovanú skupinu pravekých domov v západnej Európe. Okrem dôsledne zakonzervovaných vykopávok tu nájdete aj rekonštrukciu jedného z obydlí, aby ste si vedeli predstaviť, ako to v tých dobách asi vyzeralo.
My sme si zarezervovali prehliadku mohyly Maeshowe, ktorá sa dá, kvôli svojim malým rozmerom, navštíviť iba v malých skupinkách so sprievodcom. Od návštevníckeho centra, kde sa predávajú lístky a stretávajú skupiny, je ju pomedzi všetkou zelenou trávou navôkol ťažko rozoznať. Rozhodne to nie je pamiatka pre klaustrofobikov, aby ste sa dostali dnu, potrebujete sa preplaziť takmer v podrepe po jedenásť metrov dlhej chodbe, ktorá vás zavedie do hlavnej krypty.
Niečo nám už prezradili vedci, no mnoho svojich tajomstiev si Maeshowe do dnešného dňa starostlivo stráži. Vieme, že bola postavená takmer tri tisíc rokov pred naším letopočtom. Postavená je v útrobách zeleného kopca, ktorý je vysoký vyše sedem metrov a jeho priemer dosahuje až tridsaťpäť metrov. Z jej hlavnej krypty sa dá cez malé otvory dostať do troch bočných krýpt. Môžeme len tušiť, čím všetkým bola táto mohyla pre miestnych pred piatimi tisícmi rokov. Okrem miesta na uloženie telesných pozostatkov mohla byť aj centrom náboženských rituálov. Jej vchod je totiž dômyselne umiestnený tak, že presne počas dňa zimného slnovratu lúče slnka svietia priamo cez celý jej nízky vstupný tunel a osvetľujú hlavnú kryptu.
Keď sa do mohyly v roku 1861 prekopali anglickí dobrodruhovia pod vedením Jamesa Farrera, čakalo ich veľké prekvapenie – nevlúpali sa do nej ako prví. Predbehli ich Vikingovia na čele s Haraldom Maddadarsonom a Rangvaldom, ktorí ju podľa všetkého aj vyplienili. Okrem iného po sebe, ako správni turisti, zanechali niekoľko zaujímavých runových graffiti. A tak sa archeológovia dozvedeli, že „Thorni obcoval a Helgi to vytesal do kameňa“, viacerí zanechali svoje meno s odkazom, že to boli oni, čo to vytesali do kameňa, Arnfithr Matr okrem toho dodal, že odkaz vytesal sekerou, ktorá patrila Gaukovi Trandilssonovi. A našiel sa aj frajer, ktorý sa nezdráhal napísať: „Tieto runy vyryl muž najzručnejší v písaní rún v celom Západnom oceáne.“ Ako môžeme vidieť, skutočne niet dôvod rozčuľovať sa nad dnešnou mládežou, iné to nebolo ani pred takmer tisícročím...
Kirkwall
Ošľahaní silným vetrom od oceána a uchvátení čarom dávnych čias sme precitli až po návrate do hlavného mesta súostrovia. To nás prekvapilo svojou prázdnotou. Všade poriadok a čisto, obchodíky, kaviarničky a reštaurácie pripravené na turistov, no kedy? Jún sa predsa dá považovať za sezónu, či nie? Nuž, chvíľu sme sa báli, či nás niekde nakŕmia, no naše obavy boli zbytočné. Kým sme si našli jeden z typických pubov, pozreli sme si hlavné pamiatky mesta, vrátane Katedrály Sv. Magnusa z 12. Storočia s mnohými prvkami normanskej architektúry. Ubytovali sme sa v BnB, ktorého pani majiteľka mala očividnú záľubu v Elvisovi a päťdesiatych rokoch a naša izba vyzerala ako spálňa v nejakom americkom dineri...
Odporúčanie na záver: Ak navštívite Kirkwall, rozhodne nevynechajte návštevu miestnej destilérie Highland Park. Vyrába skvelú highlandskú whisky, ktorá bude skvelým suvenírom. A ak chcete Orkneje ochutnať napriek tomu, že sa vám na ne zatiaľ nepodarilo dostať, Highland Park začal vyrábať špeciálnu edíciu pre Duty-Free obchody, ktorá miesto veku whisky odkazuje na nórsku históriu Orknejí: whisky s názvom Svein, Einar a Harald sú zdobené rohom, sekerou a štítom s typickými severskými ornamentmi.
