Sharjah
Tretí najväčší z emirátov a jediný, ktorý sa svojim územím nachádza v Perzsom aj Ománskom zálive. Sharjah úplne zakázal na svojom území konzumáciu alkoholu, čo sa viaže s konzervatívnou tradíciou v tomto emiráte. Podobne aj pravidlá upravujúce to, čo je slušné a prijateľné, sú tu najprísnejšie. V čase našej návštevy sa intentízvne rekonštruovalo historické centrum mesta, ktoré bolo v porovnaní so zvyškom emirátu ako z iného sveta. Všade navôkol prebujnela výstavba, no našťastie nie do dubajského extrému. Sharjah sme navštívili zrána a prechádzali sa po pokojnej promenáde pri mori. Miestni vysedávali na káve a souq - trh, kam sme zablúdili, bol takmer poloprázdny. Ak máte okružnú cestu po emirátoch, odporúčam suveníry nakúpiť práve tu, ceny sú neporovnateľne nižšie než v Dubaji či Abu Dhabí a hlavný trh má rozlohu 8 hektárov. Mimochodom, prvé letisko v Arabskom zálive bolo postavené práve v tomto emiráte, v roku 1932.
Ajman a Umm-al-Quwaim
Ajmanom sme len tak prefrčali, no napriek tomu nám ukázal, že si už stihol postaviť svoje malé Moscow City, teda časť mesta venovaná finančným inštitúciám, ktorá výškou budov oproti zvyšku mesta pôsobí ako päsť na oko. Umm-al-Quwaim je zasa najmenší a najmenej osídlneý emirát. Ukáže vám, ako vyzerala rybárska minulosť celej krajiny. Na mólach sme videli mnoho rybárskych sietí, tradičných lodiek a vychnutnali sme si pokojnú atmosféru tichej rybárskej usadlosti, ktorá žije sama pre seba a nie pre turistov. Podobne obchody boli prudko lokálne, čo nám bolo ľúto v momente, keď sme zaparkovali auto vedľa pekárne, z ktorej sa šírila neuveriteľne lákavá vôňa. Bohužiaľ svoj tovar len rozvážali, priamo nepredávali. Stále mám v nose tú krásnu vanilkovú vôňu čerstvého pečiva a dúfam, že ju raz opäť stretnem...
Ras-al-Khaiman a Fujairah
Ras-al-Khaiman sa nám predviedol v plnej kráse prostredníctvom prudkého developmentu. Cestou sme minuli aquapark v štýle filmov Ice Age a šialené hotely v tvare majských pyramíd postavené na násypoch na mori. Keďže cestou sme míňali obrovské nákupné centrum, rozhodli sme sa, že sa zastavíme na obed. Vo vnútri to bolo poloprázdne, nezdalo sa, že by sa miestni predháňali v nakupovaní. Zo všetkých reštaurácií sme si vybrali americký diner v štýle päťdesiatych rokov s neuveriteľnými mliečno-zmrzlinovými koktejlmi. Zo svojich doterajších skúseností som odpozerala, že Arabi majú veľmi radi poctivé americké hamburgery, samozrejme, zo stopercentného hovädzieho mäsa a ani v tomto prípade som nebola sklamaná. Rýchly rozvoj celých emirátov a globalizácia nám priniesli zaujímavy obraz: bežne uvidíte ženy v abajách a mužov v bielych dišdašoch (róbach) s keffjehmi (šatkami) na hlavách, všetko tradičné emirátske oblečenie a silný prvok národnej identity, sediac nad typicky „západným" obedom v podobe hamburgeru, kuracích krídelok a hranoliek.
Ak ste vášnivý potápač, Fujairah je na to ako stvorený. Ostatné emiráty si svojou masívnou výstavbou a umelými násypmi ostrovov zničili morskú flóru a faunu. Veľa z podmorského sveta tu neuvidíte. Potápačské centrá sú síce aj inde, no najviac morských tvorov máte šancu vidieť v akváriu Dubai Mallu (kde sa tiež dá potápať). Strhujúca príroda emirátu Fujairah však zaujme už počas cesty, ktorá vás z pevniny plochej ako placka prevedie cez krásne hory plné hnedých masívov, ktoré občas pretká nenápadný kus zelene. Prechádzajúc po hlavných cestách sa z ničoho nič ocitnete na trhu a stánky budú lemovať obe strany cesty, nútiac vás spomaliť a poobzerať sa. A keď si myslíte, že ste sa z tohto bludiska vymotali, ocitnete sa na ceste, ktorá vedie popred dvadsať obchodov s koberacmi. Držím palce tým, čo sa budú snažiť nezastaviť...
Abu Dhabí
O Abu Dhabí by sa dalo písať dlho - je to najväčší z emirátov, ktorý tvorí až 87 percent územia celej krajiny. Logicky toho ponúka najviac aj na pozretie, preto si viete predstaviť, akú dilemu má človek, ktorý má na jeho návštevu sotva jeden deň. Museli sme preto vyberať a zvažovať. Príležitosť urobiť dobrý dojem sme dali nemocnici pre sokoly a Al Ainu.
Áno, počuli ste dobre, absolvovali sme prehliadku nemocnice pre sokoly, ktorá sa nachádza na hlavnom ťahu do Sweihanu. Sokoliarstvo má v Spojených arabských emirátoch dlhú tradíciu a napriek tomu, že dnes pôsobí ako zábavka bohatých, kedysi zabezpečovalo obyvateľom v zime obživu. Sokoly sú tu vážené vtáky, napokon, sú symbolom krajiny. Cena jedného sokola začína na štyridsiatich tisícoch eur a rastie v závislosti od druhu a pohlavia. A keď už sokol stojí toľko, čo luxusné auto, jeho majiteľ ho chce mať v perfektnej kondícii. Vďaka veľkému dopytu sa mohla veterina v Emirátoch špecializovať skutočne úzko - na sokoly. Nemocnica v Abu Dabí je najväčšia a najznámejšia. Na prehliadku sme vďaka blúdeniu trochu meškali, preto sme bez slova vbehli do čakárne a recepčnej miestnosti, kde sme stratili reč pri pohľade na asi dvanástich dôstojných mužov v dlhých bielych róbach s veľkými koženými rukavicami, na ktorých im sedeli sokoly. Prekvapenie to však nebolo posledné, okrem iného sme videli sokoliu pedikúru, vykonávanú v kompletnej anestéze, brúsenie zobáka, čistenie viečok a ďalšie procedúry. Ochotní lekári nám ukázali, ako opravujú zlomené obrysové pierka, ktoré môžu výrazne ovplyvniť rýchlosť letu a presnosť sokola. Na tento účel majú v nemocnici obrovskú zásobu pierok zozbieraných po pĺchnutí, aby sa našlo také, ktoré sedí nielen funkčne, ale aj farebne (to je už požiadavka majiteľov). Po tomto všetkom nás už neprekvapila prítomnosť operačnej sály, jednotky intenzívnej starostlivosti pre sokoly a pitevne. Akurát som sa nedozvedela, či sokoly na JIS-ke ležia, alebo sedia na bidielkach...
Al Ain som oficiálne nazvala ako „to mesto so šialeným značením". Pri príchode vás víta veľká značka v anglickom jazyku, ktorá turistom odporúča sledovať hnedé značenie - teoreticky by vás malo priviesť ku kultúrnym pamiatkam. Bohužiaľ na návrh a osadenie značiek vybrali niekoho mimoriadne škodoradostného a tak sme sa nevedeli k oáze, kam sme mali namierené, dostať ani len náhodou. Nájsť objekt nášho záujmu nás stálo mnoho nervov a konverzácia posádky nášho auta by musela byť vypípaná. Nakoniec sme však milú oázu našli a zablúdili sme aj v nej. Mnoho z východov totiž bolo zavretých alebo viedli na stavenisko. Pomohol nám milý pán, ktorý mal v oáze očividne svoju chatrč a cez svoj „pozemok" nás vyviedol späť na cestu, k miestnemu trhu. Tam sme sa poprechádzali, nakúpili zásobu ďatlí a namierili si to späť do Dubaja.
