Kinderdijk
Leží asi pätnásť kilometrov na východ od Rotterdamu. Asi ste postrehli slovo kinder označujúce deti v názve, dijk znamená hrádzu a dohromady je to doslova detská hrádza. Prečo také meno? Legenda hovorí, že počas veľkých povodní v roku 1421 nezalialo polder v tejto oblasti úplne a tak, keď najsilnejší lejak ustál, miestni šli pozachraňovať zo svojich domov, čo sa dalo. Uprostred vody uvideli kolísku a keď podišli bližšie, zistili, že sa hýbe. Podišli ešte bližšie a v kolíske uvideli mačku skákajúcu zo strany na stranu, kolísajúcu ju tak, aby sa neprevrátila do vody a bábätko, ktoré v nej spalo, sa neutopilo.
Sieť veterných mlynov v Kinderdijku a Elshoute nielen poskytuje mnohé nádherné zábery ako s turistického katalógu, no ukrýva v sebe príbeh dlhých stáročí, počas ktorý obyvatelia dnešného Holandska bojovali proti vode, ktorá zaberala veľkú časť ich krajiny. Veterné mlyny slúžili na odčerpávanie vody z pôdy a síce ich v roku 1950 odstavili, dodnes sú plne funkčné. Kedysi bolo v celej oblasti vyše 150 veterných mlynov, koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia tento počer klesol na polovicu a nakoniec sa zachovalo 28 veterných mlynov, z ktorých 19 je zapísaných v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a z nich sa 16 nachádza v dedine Kinderdijk. Všetky pochádzajú z roku 1740. Ako som už spomínala, dodnes sa udržiavajú v prevádzkovom stave, Holanďania sa tak poistili proti tomu, že by vypadla všetka elektrická energia a tak zlyhali ich moderné odčerpávacie systémy. Veľmi rozumné plánovanie!
Scenéria tejto krajiny je jednoducho nádherná. Z fotografií je asi len ťažko uhádnuť, že boli fotené začiatkom novembra, ale je to tak. Vlhkosť udržiava trávu zelenú, na stromoch ostalo lístie a studený vietor, ktorý v Kinderdijku v čase našej návštevy vial, si spomínam už len ja. Veterné mlyny sú rozložené po širokom priestranstve po oboch stranách dvoch ciest a je to celkom slušná prechádzka. Na bicykel bola akosi zima.
Mimochodom, ak by ste hľadali najstarší holandský veterný mlyn, našli by ste ho v provincii Gerderland. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1451. Miestni farmári ho museli povinne používať na mletie svojho obilia a volali ho "nanútený mlyn". Počas druhej svetovej vojny ho nemecký Wehrmacht používal ako vyhliadkovú vežu a Kanaďania zasa v jeho podkroví umiestnili vysielač. Mlyny sa nepoužívali len na mletie múky ale aj na mnoho iných vecí, tie v Zaanstreeku slúžili miestnym celulózkam, ktoré dodali papier, na ktorom bola podpísaná americká Deklarácia nezávislosti. Vďaka mlynom, ktoré slúžili ako píly, dokázali Holanďania rýchlo spracovávať veľké brvná a stavať lode ako na bežiacom páse. Dedinčania medzi sebou komunikovali okrem iného aj vlajkami, ktoré umiestnili na mlyn.
Utrecht
Z Kinderdijku sme sa odviezli do Utrechtu, jedného z najstarších holandských miest. Podobne ako iné holandské mestá je rozložené na kanáloch, ale tie jeho vyzerajú akosi inak: ak si všimnete, kanály síce majú vysoké steny, no zároveň sa na úrovni vody nachádza vždy malý chodníček, z ktorého sa dostanete do priestorov vo vnútri steny. V 13. storočí takto vybudovali sklady, dnes sú v ich priestoroch industriálne pôsobiace reštaurácie, vinárne a pivárne.
Do Utrechtu sme si prišli, okrem iného, pozrieť jeden mimoriadne nezvyčajný dom. Času sme ale mali na rozdávanie a tak sme si boli pozrieť miestne múzeum umenia Centraal Museum. Mám pocit, že ho umiestnili do niekoľkých kedysi obytných budov, pretože výstavné miestnosti boli skôr malé než veľké a viedla cez nich poriadna spleť schodisiek a úzkych chodieb. V skutčnosti je ale na mieste stredovekého kláštora. Od pivnice až po povalu sme sa postupne prepracovali od stredovekého cez novoveké, moderné a aplikované umenie. To, čo je na obrázku hore, neviem zadefinovať. Chápem, že je to inštalácia, ale čo tým autor chcel povedať, už asi nikdy nezistím.
Prvá cyklistická cesta v Utrechte pochádza z roku 1885. Dominantou mesta je gotická zvonica Katedrály sv. Martina, Domtoren. Meria 112 a pol metra. Údajne stojí na mieste, kde Utrecht pred dvetisíc rokmi vznikol.
Najzaujímavejším miestom mesta však pre nás bola historická pamiatka zo začiatku minulého storočia. Je to dom, Rietveld - Schröder, ktorý nesie mená jeho objednávateľa, vdovy, pani Truus Schröder-Schräder a architekta Gerrita Thomasa Rietvelda, ktorý ho pre ňu navrhol a postavil v roku 1924. Aj na vtedajšie pomery to bol veľmi malý rodinný dom pre pani Schröderovú a jej tri deti. Drobný dom pre jednu rodinu má prízemie, v ktorom je hala, šatník a kuchyňa. Pani Schröderová dala svojmu architektovi požiadavku, aby horné poschodie upravil tak, že zároveň bude celý priestor otvorený a multifunkčný, no zároveň ho bude možné na noc predeliť na štyri izby, aby aj ona aj každé jej dieťa malo svoje súkromie.
A tak, kým sa všade inde stavalo v štýle pozostatkov secesie, alebo art deco, ktorým boli búrlivé dvadsiate roky preslávené, tento dom bol funkcionalistický a minimalistický. Dominujú rohy a hrany a kombinácia piatich základných farieb: bielej a čiernej, modrej, žltej a zelenej. Hlavnú úlohu v geniálnom návrhu horného poschodia zohrávajú posuvné steny, ktoré dokážu pretvoriť priestor na počkanie. Sú dodnes funkčné.
Keďže priestory sú malé, na prehliadku domu sa treba vopred objednať v jednej z malých skupiniek. Určite sa to vyplatí, najmä, ak vás zaujíma architektúra. A tak, ako sme začali deň starými veternými mlynmi, sme ho zakončili modernou architektúrou. To však ešte nebolo z Holandska všetko.
