Beemsterský polder
Začali sme skoro ráno v malebnej (a neuveriteľne rovnej) časti vnútrozemia severného Holandska, v meste Middenbeemster. Čím je výnimočný? Je to prvý holandský polder, pôda získaná vysušením za pomoci veterných mlynov, a to konkrétne v období rokov 1609 až 1612. To inšpirovalo nielen zvyšok krajiny, ale aj celú Európu v získavaní pôdy z vody. Prvým krokom bola stavba hrádzí, aby sa morská voda nevalila ďalej do vnútrozemia a následne prišlo vysušovanie mnohých jazier. Získaná pôda sa rozdelila medzi investorov projektu a vďaka vyhláške z roku 1616 sa popri úhľadne narysovaných uliciach ako aj okolo domov začali sadiť stromy. Spočiatku len z dvoch svetových strán, aby slnečné svetlo mohlo naďalej vyparovať prípadnú vodu na ceste. Zvyšné stromy sa dosadili po zlepšení čerpacej techniky v tejto oblasti.
Obranná línia Amsterdamu
Po ceste sme minuli stavbu, ktorá kedysi tvorila súčasť 135 kilometrov dlhej obrannej línie Amsterdamu, ktorá bola jediná svojho druhu: postavená na princípe ovládania vodnej hladiny. A dáva to logiku, skvelé znalosti hydrauliky a praktické skúsenosti s premiestňovaním, resp. zbavovaním sa veľkých más vody dali Holanďanom dobrý základ pre tento odvážny projekt.
Všetko to začalo v roku 1874, kedy sa v krajine prijali nové zákony v oblasti obrany, ktoré odbremenili mnoho opevnených miest od svojich povinností a tie sa mohli ďalej rozrastať. V rámci línie sa vybudovalo 45 ozbrojených pevností, pričom kanály medzi jednotlivými uzlami sa dokázali podľa potreby vyprázdniť alebo zatopiť. Holanďania takto opäť ukázali, ako dokážu využiť vodohospodárstvo vo svoj prospech.
Na obrázku vyššie jedna z bývalých obranných pevností, z ktorej je dnes hotel.
Waddensee
Ďalšou fascinujúcou časťou Holandska, o ktorú sa delí s Dánskom a Nemeckom, je Waddenské more - najväčší neprerušený systém prílivových a odlivových mokradí na svete. Je to v podstate veľká mokraď, v ktorej príliv a odliv tvorí zaujímavé prostredie, vznikajú tu dočasné príbytky rôznych živočíchov, kanály, lúky z rias, slané vresoviská, pláže a duny. Žije tu mnoho rastlín a živočíchov. Previezli sme sa cez cestu na návale naprieč a zastavili na vyhliadkovej plošine. Bohužiaľ bol v čase našej návštevy celý tento unikátny ekosystém pod vodou, no ak by sme si výlet lepšie naplánovali, dalo by sa ísť sa po bažinách aj pozrieť - samozrejme vyzbrojení gumákmi a skúseným sprievodcom.
Čerpacia stanica D. F. Wouda na parný pohon
Nie, nevyzerá až tak hypermoderne, ako by sa z obrázku nižšie mohlo zdať, to je len novootvorené návštevnícke centrum k historickej pamiatke a nachádza sa, veľmi príznačne, uprostred malého jazierka. Osobne som vedela len toľko, že sa ideme pozrieť na stanicu, ktorá prečerpávala vodu a tak ma interaktívna prehliadka múzea kvalitne navnadila. Mostom sme sa prešli z modernej budovy do časti, kde sa už nachádzala samotná prečerpávačka vody.
Parná čerpacia stanica D.F. Wouda bola otvorená v roku 1920 a je najväčšou svojho druhu na svete, ktorá je dodnes funkčná. Slávnostnej otváracej ceremónie sa v októbri pred vyše sto rokmi zúčastnila aj kráľovná Wilhelmina. Stanica vyčerpáva vodu zo severoholandského Frieslandu. Dokáže prečerpať až štyri tisíc kubíkov vody za minútu. V súčasnosti sa využíva v prípade, že neďaleká modernejšia čerpacia stanica nestíha prečerpávať vodu počas silných prietrží - stáva sa to niekoľkokrát v roku.
Stanicou nás previedol sympatický starý pán, ktorý v nej dlhé roky pracoval ako technik a dôkladne nás oboznámil so všetkými dôležitými časťami tohto kolosu. Vo vnútri Woudy bolo ukážkovo čisto, všetko sa lesklo a blýskalo.
Schokland
Našou poslednou zastávkou na bola dnes dedinka, kedysi ostrov Schokland - kuriózne miesto, ktoré krásne ilustruje fakt, že nebyť konštantnej snahy Holanďanov a technického pokroku, vyše polovica jej dnešného územia by bola pod vodou. Schokland začal svoju históriu ako polostrov spojený s pevninou, no postupne sa spojovacia časť zeme zaplavila a stal sa z neho ostrov.
Dôkazy naznačujú, že jeho územie bolo osídlené už v praveku. konkrétne v neskorej dobe kamennej. Historické pramene tvrdia, že ešte v 13. storočí to bol polostrov, ktorý s pevninou spájal rašelinový násyp. Zničila ho vodná erózia a v polovici 15. storočia bol už Schokland, podobne ako susedný Urk, ostrov. Voda však stúpala a tak sa na Schoklande vytváralo mnoho umelých valov, na ktorých sa stavali obydlia aspoň sčasti chránené pred vodou. Obyvatelia sa museli nedobrovoľne preorientovať z poľnohospodárstva na rybolov. Obyvateľom pomáhal aj zvyšok krajiny, pretože v jednej z častí ostrova stál maják, ktorý viedol lode s nákladom. Napriek veľkým snahám boli všetky riešenia len dočasné a pred zatopením Schoklandu žili ľudia už len na umelých valoch, pomedzi ktoré viedla cesta z drevených kolov nabitých v rade za sebou do zeme, ktoré slúžili ako improvizované cesty. Boli tak úzke, že ak sa chceli dvaja ľudia idúci smerom oproti obísť, potrebovali k tomu zložitý manéver.
V roku 1859 došlo k evakuácii obyvateľov ostrova, proces vysušovania pôdy s využitím moderných technológií začal v roku 1918 a trval do roku 1942, kedy sa vyčerpali posledné zvyšky vody a zo Schoklandu sa stal polder, súčasť pevniny. Maketa na obrázku nižšie ukazuje dnes pevninské územie v čase, kedy bolo z väčšej časti zaliate vodou.
Schokland symbolizuje hrdinský boj Holanďanov s prírodnými živlami, ktorý vedú celé stáročia. Vyhrávajú nad nimi vďaka svojej dômyselnosti a šikovnosti. Je skutočne fascinujúce prevážať sa po krajine, ktorá by mala byť pod morom, no nie je a obdivovať zelené polia a lúky. Práve toto sú tie najzaujímavejšie miesta krajiny, ktoré ukazujú esenciu jej existencie posledných stáročí. Som veľmi rada, že som ich mohla vidieť. Až teraz mám pocit, že Holandsko aspoň trochu poznám.
