Základná logistika
Jednou z veľkých nevýhod pre turistov, ktori na Slovensko prichádzajú letecky je skutočnosť, že všetky veľké letecké spoločnosti lietajú buď do Viedne alebo do Budapešti, preto je potrebné si zariadiť transfer na Slovensko. Sú tu ešte nízkonákladovky, takému Ryanairu vďačíme za pravidelný prílev britských mládencov a vieme ako to vyzerá, bonitnejší turista si však vyberie leteckú spoločnosť aliancie, ktorej vernostnú kartu má, aby mohol zbierať míle, nehovoriac o komforte štandardnej leteckej spoločnosti. Mám pocit, že transfery je ešte stále tak trochu problém vystopovať, aj keď situácia sa v tomto ohľade zlepšuje, najmä v prípade taxi spoločností, ktoré pendlujú medzi Bratislavou a Viedňou. Naopak, ak letíme s manželom za mojou rodinou do Košíc, využívame služby shuttle minibusov a taxíkov spoločnosti, ktorá premáva medzi Košicami a Schwechatom, respektíve budapeštianskym letiskom Ferencza Liszta za veľmi príjemné ceny.
Naša výprava bola ale šesťčlenná, neskôr sa k nám ešte pridala aj moja sesternica, pričom každý člen výpravy mal väčší či menší kufor, preto bol jediným pre nás schodným riešením prenájom vanu - v našom prípade sa jednalo o Citroen Jumpy. Zo všetkých autopožičovní, ktoré sa nachádzajú na budapeštianskom letisku, nám auto tohto typu dokázala požičať len spoločnosť Thrifty. Musím ale povedať, že veľmi ekonomické riešenie to nebolo: počiatočná cena bola síce skvelá, potom však prišiel príplatok za to, že auto prevezieme aj cez hranice, v dnešnej dobe Európskej Únie skutočne absurdný, nehovoriac o dosť veľkom poplatku za prekročený limit “povolených” najazdených kilometrov, ďalšia absurdita, na ktorej autopožičovne vo veselom ryžujú. “Neobmedzené” kilometre sa totiž vzťahujú len na územie Maďarska. Nikto nás o tom neinformoval v čase, keď sme vozidlo preberali a platili extra poplatok za prekročenie hraníc, len nám jedného pekného dňa asi týždeň po návrate do Moskvy spoločnosť Thrifty zrazila prekvapujúcu sumu z kreditnej karty. Musím povedať, že vrele neodporúčam. Ďalší problém tejto spoločnosti je v tom, že zodpovední pracovníci, s ktorými sme sa zhovárali telefonicky, keď sme potrebovali, aby pre nás prišli pred terminál a odiesli nás k ich kancelárii asi dva kilometre od letiska, neovládali príliš hviezdnu angličtinu. Ja som sa s nimi dohovorila po maďarsky, akýkoľvek zahraničný turista by mal problém.
Krasové jaskyne
O možnostiach ubytovania v Košiciach sa vyjadriť neviem, keďže celá naša veselá šestka sa porozliezala po mojom rodnom dome, kde sme prenocovali dve noci. Nuž a nasledujúci deň nás už čakal prvý bod nášho výletu. Požiadavka kamaráta Olega bola jednoduchá: vidieť všetky UNESCO pamiatky Slovenska, keďže zábavku ich navštevovania zdieľa spolu s mojím mužom. Vidieť niektorú zo slovenských krasových jaskýň zapísaných na zozname svetového kultúrneho dedičstva bolo preto nevyhnutné.
Problém nastal, keď sme spolu s manželom začali hľadať otváracie hodiny na stránke Správy slovenských jaskýň – február sa totiž počíta do obdobia, kedy jaskyne fungujú v zimnom režime. Čítaj, milý turista, že sú väčšinou zatvorené. Otvorené sú jedna – dve a tento rok vyšiel žreb na Demänovskú jaskyňu slobody, ktorá bohužiaľ nepatrí medzi asi šesť krasových jaskýň na zozname. A tak nás museli zachrániť susedia Maďari svojou jaskyňou Baradla v rámci krasu Aggtelek, ktorá tvorí spolu s Domicou jeden jaskynný komplex a prišlo nám to ako rozumný kompromis. Komunikácia s turistickým centrom Baradly bola bezproblémová (i keď som im písala v maďarčine, neviem ako by to bolo s angličtinou) a dostali sme podrobné informácie týkajúce sa časov prehliadok.
A tak sme sa v ten deň dopoludnia po asi hodinovej jazde konečne ocitli na maďarskej strane tohto nádherného jaskynného komplexu, pripravení absolvovať prehliadku jeho podzemných tajomstiev. Prehliadka síce bola v maďarčine, naši francúzski priatelia však dostali letáky s každým výkladom vo francúžštine. Okrem nás šiestich sa prehliadky zúčastnili ešte ďalšie dva páry.
Kamarát Oleg sa nás pred vstupom pýtal, prečo je jaskyňa na zozname UNESCO, v duchu mysliac na všetky jaskyne, ktoré navštívil predtým. Odpovedala som mu, že počkaj, kým sa dostaneme dnu a uvidíš. A naozaj, Nádherná jaskynná výzdoba a úžasné podzemné rieky mu vzali z úst všetky slová. Porozprávali sme mu o tom, aká je táto jaskyňa obrovská i o tom, ako sa v lete člnkuje medzi jej slovenskou a maďarskou časťou.
Po hodinu a pol trvajúcej prehliadke sme patrične vyhladli. Našou prvou zastávkou bol rožňavský pivovar Kaltenecker, ktorého reštaurácia bola ale v čase našej návštevy zatvorená pre rekonštrukciu (koniec februára 2015, momentálne by už mala byť otvorená). Situáciu zachránilo reštauračné zariadenie Motorestu E58 hneď vedľa. Na moju veľkú radosť čapovali kofolu a podávali typickú slovenskú kuchyňu. Pani čašníčka nás privítala veselým: "Tak to som zvedavá, čím ma prekvapíte," a celkovo mala dobrú náladu a dávala praktické odporúčania na jedlo: "Kapustovú si nedávajte, ak sa nechcete zababrať, lebo kapusta je nakrájaná na dlho." Napriek tomu som si kapustovú dala a chutila mi, rovnako ako segedín s knedľami a ďalšie typické slovenské jedlá. Na jedlo sme nečakali dlho a pani čašníčku nerozhádzalo ani dlhšie mudrovanie pri stole nad jedálnymi lístkami a vysvetľovanie štyrom francúzom, čo ktoré z jedál obnáša. Šiesti sme sa najedli s polievkami i hlavnými jedlami a pollitrom kofoly za asi 45 eur, čo som vzhľadom na štedrosť porcií považovala za dobrý obchod.
Prvá etapa našej cesty nám pripravila len príjemné skúsenosti (nerátajúc zatvorenú Domicu) a podnietila ma dúfať, že to so službami na Slovensku snáď nebude až také zlé...
