Predošlý večer sme strávili v mojich rodných Košiciach. V doprovode môjho otca sme navštívili koňakový klub a absolvovali degustáciu. Zároveň to bola príležitosť na rýchlu prehliadku mesta a jeho hlavných pamiatok - nášho divadla, Súsošia Immaculaty, Dómu Sv. Alžbety a kaplnky Sv. Michala.
Na druhý deň sme vyrazili tak skoro, ako to francúzska nátura umožňovala - okolo desiatej. Zamierili sme si to do Michaloviec a z nich ešte ďalej na východ, k UNESCO pamiatke, ktorú počas svojej návštevy Slovenska šiel pozrieť aj princ Charles a síce bukové pralesy Karpát. Tie predstavujú prírodné laboratórium, v ktorom je možné sledovať vývoj bukov, pretože sa nachádzajú vo svojom najprirodzenejšom ekosystéme bez rušivých vonkajších zásahov. Ako reprezentanta tejto prírodnej rezervácie sme si vybralo Morské oko pod Vihorlatom.
Cestou sme prechádzali okolo rómskych osád, ktoré našich francúzskych priateľov mimoriadne zaujali, pretože v živote nič podobné nevideli - prirovnali ich k brazílskym favelám. Nuž a vysvetli cudzinocovi len tak túto problematiku, keď my sami si s ňou nevieme poradiť už pekne dlho...
Prechádzka z parkoviska bola pôsobivá, stúpali sme po zasneženej ceste a sneh nám chrupčal pod nohami. A neboli sme sami, napriek tomu, že bol všedný deň pracovného týždňa - rovnaký výlet si spravilo hneď niekoľko slovenských rodín. Len škoda, že parkovisko bolo zasnežené, neodpratané a keď sa človek neumiestnil aj s autom na parkovacie miesto na prvýkrát, zo snehu sa vyhrabával už len ťažko. Nehovoriac o šmýkaní sa po ceste k a z auta.
Pri pohľade na zamrznuté morské oko sme však pookriali. Prešli sme sa po jeho hladine, urobili zopár fotiek a vybrali sa naspäť dole. Auto sme naštartovali, aj keď sme ho museli tak trochu potlačiť, aby sa vyhrabalo zo snehu, no šmykľavá zľadovatelá cesta sa neozvala poslednýkrát. Ušli sme len pár kilometrov cestou dolu, dostali šmyk a šmykli si to do snehového záveja. Velebili sme fakt, že sme šli pomaly, no veľká dodávka sa do snehu prakticky zakopala. Hneď o chvíľu nám zastavila posádka Fabie s ochotou pomôcť, no ich auto bolo príliš ľahké na to, aby to naše čo i len pohlo z miesta. Videla som, ako naši francúzski kamaráti v duchu panikária. My s mužom sme sa spýtali, čo sa dá robiť, povedali mu, že dolu v dedine majú vetriesku a že ho tam odvezú. Vybrali sme batožinu z auta, aby sme ho aspoň trochu odľahčili a čakali. Medzitým sa pri nás zastavilo ďalšie auto a jeho vodič mi povedal, že asi osemsto metrov hore cestou majú traktory, že sa mám vybrať tam. S Olegom sme tak urobili a keď sme k nim prišli, páni traktoristi už o našom probléme vedeli, že im povedal kolega, čo šiel okolo a videl nás. Vzali traktor s kovovými ťahacími reťazmi, prišli k nášmu autu, vzali lopatu, poodhadzovali všetok sneh spod neho a na prvýkrát auto bez problémv vytiahli. Môj muž medzitým prišiel na korbe vetriesky s pohľadom spasiteľa - tiež našiel chlapov ochotných pomôcť, netušiac, ako rýchlo dokáže prísť pomoc na Slovensku. Chlapom traktoristom sme sa poďalovali, ponúkané peniaze odmietli, tak sme im dali do vačku aspoň domáce medovníčky od babky. Naši priatelia len pozerali: celé toto dobrodružstvo sme zvládli v priebehu as štyridsiatich minút a na našej ceste sa žiadnym vážnym spôsobom nepodpísalo. Musím povedať, že táto krásna slovenská, v tomto prípade východniarska ochota pomôcť ma veľmi potešila a zahriala na srdci. Naši priatelia vďaka tomuto zážitku veria, že Slováci sú skvelí ľudia
Zamierili sme si to na sever do prešovského kraja, do dedinky Hervartov, v ktorej sa nachádza jeden z unikátnych drevených kostolíkov z 15. storoča - rímskokatolícky Kostol sv. Františka z Asissi. Považuje sa za jednu z najvzácnejších sakrálnych stavieb na Slovensku, vďaka úctyhodnému veku a skutočnosti, že je postavený celý z dreva, konkrétne z červeného smreka. Zatiaľ čo ostatné podobné stavby bývajú evanjelické, čo súvisí s artikulárnym právom a podmienkami na stavbu takýchto kostolov, ani pravoslávny, tento je, ako som už spomínala, rímskokatolícky. Interiér aj exteriér kostola sú postavené v gotickom štýle. Jeho vnútro je bohato zdobené maľbami, pričom najvýznamnejším je Posledná večera (1653).
Prišli sme popoludní, netušili sme, ako to bude s otváracími hodinami. Na bráne kostola visel oznam s telefónnym číslom pána, ktorý má kľúče. Skúsili sme zavolať, prišiel prakticky okamžite, kostol nám otvoril, rozdal letáky s popisom sôch a malieb v kostole. Boli aj vo francúzštine, aj keď ako výsledok Google Translate, ochota sa však cení. Dve eurá na osobu sme v pokladničke nechávali radi, kostolík bol krásny a pán správca nehundral, naopak, bol milý a ústretový, rozprával sa s nami, zaujímalo ho, odkiaľ je naša návšteva. Opäť patričná fotodokumentácia a vybrali sme sa ďalej, do Bardejova.
Bardejov je v zozname svetového kultúrneho dedičstva zapísaný vďaka tomu, že si zachoval ucelený pôdorys opevneného stredovekého kupeckého mesta so židovskou štvrťou. Jeho nádherné námestie je dodnes dominantou mesta - z jeho severnej časti si môžete odfotiť už takpovediac ikonický pohľad na Bardejov.
Aj keď sme prišli už podvečer, v turistickom informačnom centre mali ešte otvorené: dostali sme mapu mesta s bodmi záujmu a pani nám ochotne poradila hneď niekoľko reštauračných zariadení, kde by sme mohli absolvovať obedovečeru spolu s krátkym popisom kuchyne, aby sme vedeli spraviť informovaný výber. Nakŕm ili nás v stredovekej a zároveň talianskej reštaurácii Gurmán, steaky aj cestoviny boli chutné a naša výprava mala dosť síl, aby pokračovala do Levoče.
