Návštevu národného parku Khao Yai sme pôvodne neplánovali, názor sme zmenili až počas cesty, takže nastalo zariaďovanie na poslednú chvíľu: namiesto jednodňového výletu do Ayutthaye sme sa rozhodli sa z nej previesť vlakom do Pak Chongu, kde prenocujeme v jednom z miestnych penziónov, zahovoríme si prehliadku národného parku a večer sa vyberieme späť do Bangkoku. Tri noci v Bangkoku sme tak okresali na dve (s jednou v Pak Chongu medzi nimi), čo vďaka bezplatnej manipulácii s rezerváciou cez booking.com, ktorý používam na rezerváciu ubytovania najčastejšie, nebol problém. Lístok na vlak z Ayutthaye do Pak Chongu sme si kúpili ešte na železničnej stanici v Bangkoku, pre istotu, aby sme mali miesto. Ubytovanie, dopravu zo železničnej stanice a na autobusovú stanicu plus samotnú prehliadku sme si zahovorili cez Greenleaf Guesthouse, ktorý odporúčal Lonely Planet. Za málo peňazí málo muziky (sparťanské ubytovanie bez teplej vody, prevážanie sa na korbe nákladiakov), ale boli sme radi, že vedeli veľmi pružne reagovať.
Najstarším národným parkom Thajska je Khao Yai, ktorý si rovnako drží prvenstvo v počte návštevníkov. V rozlohe je tretí najväčší, pokrýva oblasť tristo kilometrov štvorcových. Leží v nadmorskej výške 400 - 1000 metrov nad morom, jeho najvyšší vrch Khao Rom sa šplhá až do výšky 1351 metrov nad morom. Nájdete v ňom 3000 rôznych druhov rastlín, 320 druhov vtákov a 66 druhov cicavcov, z ktorých najobľúbenejšími zástupcami sú opice a slony. Chránenou oblasťou sa stal 18. septembra 1962.
Dovolenka v Thajsku?
Na dovolenka.sme.sk si môžete vybrať vhodné termíny na last minute Thajsko.
Návštevu parku sme začali v novovybudovanom návštevníckom centre, ktoré poskytuje základné informácie o prírode a jej obyvateľoch. Už na ceste do parku stretnete všadeprítomné makaky, ktoré už berú turistov ako súčasť kŕmiaceho režimu. Makaka nie je problém nájsť ani vzhliadnuť, na asfaltovej ceste ich vysedáva hneď niekoľko.
Zato gibony v korunách stromov a mnohé krásne druhy vtákov sa už ukrývajú omnoho poctivejšie. V ich vzhliadnutí bol mimoriadne nápomocný náš sprievodca, ktorý všade so sebou ťahal ďalekohľad so statívom, podľa zvukov hľadal gibony aj vtáčiky, následne na ne namieril ďalekohľad, pri ktorom sme sa vystriedali. Gibony patira medzi ohrozené druhy a tento národný park je jediným miestom, kde sa prekrývajú miesta, kde žijú bielohlavé a kampučijské gibony a dokonca sa medzi sebou pária.
Pokračovali sme prechádzkou naprieč pralesom. Na túto príležitosť sme vyfasovali veľmi užitočnú pomôcku a síce takzvané protipijavicové ponožky - návleky na nohu, ktoré sa obúvaju do topánky a viažu tesne pod kolenom. Sú z hrubej tkaniny a v období dažďov zabraňujú tomu, aby sa hladné pijavice, ktorých je v parku neúrekom, prisali na nohy nič netušiaceho turistu. Počas cesty sme videli rôzne druhy chrobákov, škorpióny a prechádzali sa popri stromoch, ktoré bez ľudského zásahu rastú do bizarných tvarov.
Nasledoval takzvaný pochodový obed: prišli sme k vyhliadkovej veže, asi dva kilometre od parkoviska, kam nám náš sprievodca priniesol obed: ryžu so zeleninou a tofu syrom. Aj keď studené, ale po dlhej ceste chutilo. V modifikácii pre turistov bol obed pripravený bez obyčajnej štedrej porcie korenia.
Po nasledujúcich dvoch kilometroch sme nasadli do auta a prehliadka pokračovala tentokrát už autom popri rieke a ďalších zaujímavých miestach. Na pláne bolo hľadanie miesta výskytu divokých slonov. Úprimne, z tohto nápadu som nebola až taká nadšená, porovnávajúc veľkosť nášho mini nákladiaku a slona, ale miestne slony sú údajne veľmi plaché. Niektoré dokonca nedávno vrhli malé sloníčatá, ale na tie sme šťastie nemali. Po dlhom hľadaní na typických miestach výskytu sme našli jeden jediný sloní zadok. Slnko začalo svoju dlhú cestu za horizont a tak sa pri tomto majestátnom sloňom zadku zišli hneď tri skupiny turistov, nech sa páči, odfoťte si slona. A tak je na nasledujúcej fotografii všetko, čo sme mali zo slonov, žijúcich vo voľnej prírode, možnosť vidieť. Okrem nich sme po ceste mali šťastie ešte na niekoľko živočišných zástupcov.
Večer sme si vzali veci z nášho penziónu a po rýchlom pho u tety vedľa nás jeden z pracovníkov odviezol na autobusovú zastávku do Pak Chongu. Autobus do Bangkoku odchádzal až o hodinu a tak sme voľný čas využili prechádzkou po miestnom trhu s jedlom. Hral všetkými možnými farbami a vôňami, najlákavejšie vyzerali stánky s čerstvým ovocím. Kúpili sme si dužinu jackfruitu, plodu chlebovníka rôznolistého, tvrdú a sladkú. Miestni vegetariáni ju používajú ako mäsovú náhradu, po tepelnom spracovaní údajne pripomína chuť bravčového mäsa.
Nedalo nám pri stánku čínskej predavačky praženého hmyzu a zo všetkého sme trochu ochutnali. Mne osobne najviac chutili tie malé koníky, viem si ich predstaviť s pivom namiesto čipsov. Najmenej som bola stotožnená s konceptom veľkých cvrčkov, ktoré síce boli zvonku chrumkavé, ale vnútro mali mäkké, vytvárajúc nie práve najpríjemnejší senzorický pocit.
Po dojedení porcie hmyzu sme nasadli na autobus, ktorý nás odviezol opäť do Bangkoku. Usínali sme v hosteli na Siamskom námestí, pripravení na skoré ráno, aby sme si stihli pozrieť hlavný chrámový komplex a neskoro popoludní nás už čakal let do Singapuru.
