Mary leží takmer štyristo kilometrov na východ od Ašchabádu, na oáze uprostred púšte Karakum. Žije v ňom asi 125 000 obyvateľov. Kedysi to bola oáza, ktorá sa nachádzala na Hodvábnej ceste. Novodobá história mesta začala v roku 1884, ktoré bolo založené ako vojensko-administratívne centrum cárskeho Ruska.
Po októbrovej revolúcii a nastolení socialistického režimu sa Zakaspická oblasť premenovala na Turkménsku. Merv sa tak stal okresom Turkménskej oblasti Turkestanskej autonómnej socialistickej sovietskej republiky, na Mary sa premenoval v roku 1937. Neďaleké plynové zásoby sú jedny z najväčších na svete. Významné je tiež pestovanie bavlny, na zavlažovanie ktorej preryli kanál cez púšť. Len si súdruhovia akosi nevšimli že tým spustili jednu z najväčších ekologických katastrof našej doby - vysušovanie Aralského mora. Do mesta štát postupne pumpuje finančné prostriedky, ako každé významné regionálne centrum už má svoje múzeum, mešitu aj päťhviezdičkový hotel.
No na Mary sú zaujímavé práve tie zákutia, ktoré stoja ukryté za majestátnymi kulisami. Napríklad tento ruský pravoslávny kostol "Pokrovský sobor", ktorý bol postavený na začiatku 20. storočia. V okolí je malá ruská komunita.
Neďaleko kostola sa nachádza bývalá budova leteckej akadémie, po ktorej zostalo už len lietadlo.
Nášho šoféra a sprievodcu sme poprosili, nech nás odvezie na trh. Trhy máme aj s mužom veľmi radi, ich kolorit porozpráva o krajine často viac ako hlavné pamiatky. Ten v Mary sa volá Zelený bazár.
Na obrázku nižšie je výklad miestnej pekárne, so zaujímavým výkladom z toriet z palaciniek a divnou bahnovou polevou.
Na trhu dostať kúpiť základne potreby, od potravín, orieškov, sušeného ovocia, zeleniny, rýb a mäsa cez rôzne oblečenie viac či menej blšákovej kvality až po domáce potreby, bytovú chémiu a riady. Marne sme však hladnali niečo, čo by sme si mohli odniesť domov ako suvenír. Ako som už spomínala, človeku sa podarí odniesť si maximálne nejakú tú brožúru a veľmi nudné magnetky s nápismi v arabčine, bez obrázkov.
Veľmi ma pobavila kreativita miestnych kvetinárok pri tvorbe kytíc k sviatku MDŽ. Spomínam si na jedného kvetinára, ktorý bol vždy nešťastný, ako má z jedného kvetu pre pani učiteľku vyčariť niečo pôsobivé. Nech sa páči, tu je kreatívna turkménska odpoveď na otázku, ako sa dá z piatich ružičiek či klinčekov vyčariť bohatá kytica!
Mešita Gurbanguly Hajji, ktorá bola postavená v rokoch 2001 - 2009. Nesie krstné meno súčasného turkménskeho prezidenta, pretože Ľudová rada obyvateľov Turkmenistanu z provincie Mary ho poprosila o pomoc s vybudovaním mešity. Ten na ňu vyčlenil z charitatívneho fondu prezidenta milión dolárov.
Na trhu sme v podstate počkali, kým sa skončí obedná pauza v regionálnom múzeu. Opäť raz tu bol personál v ťažkej prevahe. Samotné múzeum je bielo-zlaté, monumentálne a už z diaľky žiari ako tisíce slniečok. Je v ňom niekoľko častí výstavy, od základných vypreparovaných miestnych zvierat a vtákov, cez miestne umenie, až po archeologickú expozíciu, vysvetľujúcu význam neďalekého Mervu. Má niekoľko rekonštrukcií obydlí pôvodných obyvateľov, či karavanseraia a mnoho starých zbraní a šperkov.
Najviac sme sa však zabavili v miestnom agitpunkte, ktorý bol ešte prepracovanejší ako ten ašchabádsky. Opäť raz zachytáva prezidenta Berdimuhamedowa pri mnohých činnostiach, detailne pestujúc kult jeho osobnosti. A tak si môžeme pozrieť pána prezidenta s mnohými koníčkami a vášňami:
Jedna vtipná príhoda na záver. V múzeu musel ísť manžel na WC. Toaleta bola nad pomery luxusná, nemala však toaletný papier. Namiesto neho tam boli noviny, a to len stránky s prezidentovou fotografiou. Neviem či to je forma tichého protestu, alebo sa len všetcia boja "použiť" stránky s podobizňou prezidenta.
Z Mary sme sa lietadlom vrátili späť do Ašchabádu, kde sme prenocovali a nasledujúci deň sa vydali na ďalšiu cestu do púšte Karakum, kde sa okrem iného nachádza povestná brána do pekla...
