Už samotný letiskový folklór bol mimoriadne veselý. Prilietajúc do Taškentu si o vás miestni taxikári myslia, že ešte nemáte poňatie o cenách za taxík a tak nám klasicky ponúkali odvoz výmenou za dvadsať eur. Nakoniec sme jedného lapili, ale polopatisticky sme mu vysvetlili, že náš hotel je vzdialený päť kilometrov a že sa od nás dočká maximálne somový ekvivalent troch eur. Nakoniec súhlasil, ale aj tak si ich zaslúžil len z polovice: odviesť nás síce odviezol, ale celú cestu sme ho navigovali...
Ráno to isté, len v bledomodrom: vybehnúť z hotela s ruksakmi na chrbtoch, postaviť sa na správnu stranu cesty smerom k stanici taxíkov, ktoré to majú namierené smerom na Ferganu, mávať na okoloidúce autá a čakať, kým nám niekto zastaví. V poriadku, to bola zábavka na päť minút a o desať minút sme už zastavovali pri stanici pre taxíky. To som ale netušila, aká mela sa tam strhne: pri aute nás čakalo asi päťdesiat taxikárov, každý po nás kričal, že nás vezme, snažili sa nás uchmatnúť. Vybrali sme si náhodným výberom, dohodli sa na cene a počkali, kým k nám pribudne ešte jeden pasažier. Zvyšné miesto sme si vykúpili, pri toľkom počte taxíkov by inak hrozilo, že na štvrtého pasažiera budeme čakať ešte pol dňa. Aj pre uzbeckú devušku, ktorá sa viezla s nami, sa náš taxikár-dohadzovač poriadne pohádal. Ako sa ukázalo, na lákanie ľudí a odbíjanie konkurencie mala nami zvolená "taxislužba" mohutného pracovníka, ktorý taxík už naplnený pasažiermi priniesol na kraj cesty, aby si doň následne sadol Uzbek rozmerov bežného závodníka formuly 1 a rovnakého štýlu jazdenia. Len škoda, že cesty Uzbekistanu majú od ľubovoľného autodromu na míle ďaleko...
Precestovali sme naprieč horským chrbtom a ja som túžobne hľadela na sneh na vrcholoch hôr. Spomínala som už, že milujem zimu? Milujem zimu! Napríklad momentálne novembrové teploty v Moskve okolo nuly si neviem vynachváliť, človeka tak skvele vyštípe, kým príde domov, ale zima mu ešte nie je. Toľko meteorologické okienko.
Ferganská dolina je miesto, kde sa v Uzbekistane pestuje ovocie a bavlna. Zo severnej strany ju obkolesuje pohorie Ťanšan a z juhu Pamir. Poľnohospodárstvo sa tu mohlo rozvinúť vďaka najkvalitnejšej pôde v krajine, o ktorej vedeli Peržania, Gréci i Číňania v čase ešte pred naším letopočtom. Dolina o sebe dala vedieť neslávnym spôsobom začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy sa stala rodiskom miestnej verzie islamského terorizmu. Ten bol potlačený, no do dnešných dní je to typicky konzervatívna oblasť - pre turistov stále bezpečná, no odporúča sa obliekať sa trochu striedmejšie. Pred vstupom do doliny je policajný kontrolný post, na ktorom sa musí každý cudzinec vchádzajúci smerom do Ferganskej doliny zaregistrovať. V našom prípade však tieto papierovačky netrvali dlho.
Necestovali sme na jeden raz priamo do Fergany, cestu sme si predĺžili zastávkou v Kokande, dvestotisícovej vstupnej brány do regiónu. Názov mesta vznikol skomolením historického mena "Chavakend", ktoré spomínali viacerí cestovatelia. Z histórie mesta vieme, že od prelomu vekov patrilo Číne, neskôr ho získali Arabi a v 13. storočí ho zničili Mongoli. Súčasný Kokand píše svoju históriu od roku 1732. Kokand nie je síce tak vybavený medresami a historickými pamiatkami ako jeho turistami frekventovanejší kolegovia, no keď už pamiatka, tak poriadna: obrovský Chánov palác. Nebolo to vždy tak, v 18. a 19. storočí bol Kokand centrom Kokandského chanátu a podobne ako Buchara bol významným náboženským strediskom; nachádzalo sa tu asi 35 medres a 300 mešít.
Prakticky hneď po vystúpení z taxíka nám bolo jasné, že turista v Kokande je mimoriadne zriedkavý zjav, pretože kamkoľvek sme sa pohli, všade sa na nás miestni pozerali ako na božie zjavenie. Neveriacki si nás obzerali, malé deti nám aj zamávali. Park pri Chánskom paláci bol plný ľudí, mladé dievčatá sedeli na tráve a kreslili si, chodník bol lemovaný stánkami s občerstvením, jednoducho, Kokand žil.
Chánsky palác, dominanta mesta, má 144 miestností rozložených okolo siedmich rôznych nádvorí. Turistom nie su sprístupnené všetky, prehliadková trasa je ale aj tak dlhá a kľukatá, človek netuší, kam skôr, čo skôr pozrieť a obdivovať. Niektoré miestnosti suplujú múzeum a tak je v nich možné nájsť artefakty a písomnosti z histórie mesta. S popiskami v uzbečtine a ruštine, prirodzene. Palác Kundajára-Chána sa prezýva Perlou Kokandu, pričom si ho nechal vybudovať posledný kokandský panovník, ktorý si ho príliš neužil - dva roky po dokončení paláca ho jeho vlastní poddaní pre jeho veľkú krutosť vyhnali z Kokandu a milý chán sa uchýlil ku svojim kamarátom Rusom do Orenburgu. No jeho nasledovníci sa začali škriepiť o trón a tak si nevšimli, že im tam medzitým napochodovali Rusi a zrovnali chanát so zemou. Nešťastný Kundajár-Chán sa vydal na cestu domov, počas ktorej umrel. Polovicu paláca tvoril hárem, chán mal vraj až 43 konkubín no a keďže islam mu umožňoval mať len štyri manželky, jeden tento post bol neobsadený a menil sa každú noc. Aby bolo na papieri všetko v poriadku!
Po prehliadke paláca sme sa naobedovali, trochu prešli po meste a skončili v obytnej štvrti plnej rôznych obchodov, kde sme najprv našli ďalšiu zmenáreň v podobe dvoch miestnych mládencov a následne splašili taxikára, ktorý nás odviezol do Fergany so zastávkou cez Margilan, kde sa nachádza známa látková manufaktúra, ktorá vyrába tkaniny z hodvábu a bavlny tradičným spôsobom.
Po nej nás previedol jeden z miestnych pracovníkov a cestou sme sa zastavili na všetkých úsekoch výroby. Najprv nám babička ako z rozprávky ukázala, ako naťahuje z povarených zámotkov hodvábnika vlákna - každé vlákno meria okolo jedného kilometra, pričom na jednu hodvábnu niť sa ich použije asi tridsať, hrúbku určí odhadom a skúsenosťami samotná priadka. Namotávajú sa na cievky a následne ochladzujú v chladnej vode.
Nasleduje ich viazanie do dva metre dlhých zväzkov, ktoré sa ručne farbia od najsvetlejšej farby po najtmavšiu tak, že časti, ktoré už nemajú byť zafarbené, sa prelepia lepiacou páskou. Ako ste správne uhádli, spotrebuje sa jej mimoriadne veľa.
Na farbenie sa používajú prírodné farbivá a ich zmesi, okrem iného aj šupky z cibule, rôzne chrobáky a podobne.
Zväzky sa roztiahnu a natianu na tkáčsky stav. Ten môže mať od dvoch po osem pedálov a v závislosti od nich vzniká rôzne komplikovaný vzor v rôznych farbách. Ochotná tkáčka nám ukázala, ako sa pracuje na stroji s ôsmimi pedálmi, nuž, chce to poriadny cvik.
Okrem tkanín sa začala manufaktúra nedávno venovať aj ručne tkaným kobercom, na čo si pozvala majstra z iránu. Práca je to ťažká a najmä dlhá - utkanie jedného koberca trvá aj tri mesiace nepretržitej práce, denne je to niekoľko riadkov - každý uzol treba správne umiestniť podľa vzorov a potom nite urezať na správnu dĺžku. Nečudo, že sú ručne tkané koberce také drahé.
A čo samotná Fergana? V tej sme skončili na konci dňa. V centre samotného mesta sme neboli, noc sme strávili na periférii mesta asi päť minút od letiska, z ktorého sme na druhý deň ráno leteli späť do Taškentu. Naša agentúra nás ubytovala v hotelovom komplexe, ktorý bol kedysi nový a pekný - vo dvore mal bazén obkolesený bungalovmi, len bohužiaľ v máji bol vypustený. Zato sme objavili Pub No. 1, zašitý uprostred obytnej časti plnej panelákov, kde, netradične, tradičná uzbecká kuchyňa absentovala. Poviem vám, potešilo ma to, lebo síce mám rada aj plov aj šašlíky, ale je len určitý počet dní po sebe, kedy ich človek zvláda jesť. Vedeli sme, že zajtra v Taškente nás čaká Centrum uzbeckého plovu a tak sme si od neho dali na večer pauzu.
