Turecké Çanakkale si pamätajú operácie pri Galllipoli, ktorých sa zúčastnil aj Armádny zbor austrálskych a novozélandských jednotiek. Vylodenie pri Gallipoli vnímajú mnohí Austrálčania a obyvatelia Nového Zélandu ako významný moment pri formovaní ich národného povedomia a 25. apríl, Deň ANZAC, sa považuje za najvýznamnejší pamätný deň týchto krajín a obrovské straty na životoch si krajania chodia pripomínať na miesta vojenských operácií.
Stotisícové Çanakkale sa nachádzajú v severozápadnej časti krajiny. Náš autobus musel najprv najprv na kompe preplávať Dardanely, mesto sa nachádza v ich najužšom cípe, my sme sa vylodili v prístave a ďalej, do nášho hotela, pokračovali už po vlastných, bol vzdialený asi päťsto metrov. Mesto bolo živé aj v noci a to nie len vďaka pravidelnému prílevu turistov. Nachádza sa tu jedna z popredných tureckých univerzít, ktorej študenti v Çanakkale výrazne znižujú vekový priemer.
Oblasť v okolí mesta bola obývaná už tri tisícročia pred naším letopočtom. Vďaka dobrým podnebným podmienkam sa tu civilizáciám darilo, čoho svedkom sú rozsiahle vykopávky v neďalekej Tróji. Budovy v Çanakkale sú skôr novšie než staršie, mnoho historických budov som počas prechádzky mestom nezachytila. Páčil sa mi v ňom ale kontrast širokých hlavných ciest s úzkymi tienenými uličkami, v ktorých sa ukrývali vchody do hotelov, čajovní, obchodov so suvenírmi či kebabární a iných reštaurácií.
Jednou z neprehliadnuteľných dominánt mesta je táto hodinová veža neďaleko prístavu. Ak máte pocit, že tradičnému východnemu štýlu nemá až tak blízko, nemýlite sa. Bola postavená z prostriedkov, ktoré vo svojej poslednej vôli zanechal benátsky kupec a taliansky konzul v Çanakkale Vitalis. Ten síce zomrel vo francúzskom Nice, no svoj majetok vo výške sto tisíc zlatých frankov zanechal na stavbu hodinovej veže a zavlažovacieho systému pre mesto. Vežu z kameňa z neďalekého Ayvaliku dokončili v roku 1897.
Vraví sa, že darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj, a kto by sa aj, keď Çanakkale dostalo do daru priam filmovú hviezdu - maketu trójskeho koňa z filmo Trója hollywoodskej produkcie z roku 2004, v ktorom si zahrali Brad Pitt, Orlando Bloom, Diane Kruger, Eric Bana a Sean Benn. Vraví sa, že Turecko ťažko znášalo fakt, že film o tomto významnom historickom mieste sa netočil na jeho území a tak sa filmová spoločnosť Warner Brothers rozhodla darovať maketu koňa ako drobné gesto útechy.
Faktom však je, že o desať rokov neskôr pribudlo v meste mnoho nových hotelov a filmu sa podarilo nielen pripomenúť, ale aj spropagovať Tróju - dejisko Homérovho eposu Ílias a skutočné miesto, v ktorom sa prelínalo niekoľko starovekých civilizácií. Filmový kôň správne naladí turistov na tridsať kilometrov dlhú cestu za mesto k vykopávkami nielen Homérovej či Schliemannovej Tróje, ale niekoľkých ďalších Trójí.
Chvíľku však potrvalo, kým sme sa za mesto dostali. Ak necestujete vo veľkej skupine turistickým autobusom, musíte si svoj režim zladiť s tureckými dolmuş mi, ktoré prevážajú na trase Çanakkale - Truva (Trója) individuálnych návštevníkov. Dolmuş po turecky znamená naprataný, ale pravdu povediac som v plne naloženej tureckej verzii ruskej maršrutky ani nešla. Naopak, mali sme šťastie na čisté a pohodlné mikrobusy, ktoré nás za lacný peniaz previezli kam bolo treba. O pol ôsmej, v čase odchodu prvého dolmuşu, sme ešte raňajkovali, no ten o pol desiatej sme už stihli aj s rezervou v podobe zastávky na typický turecký čaj.
Tróju sme stihli relatívne skoro dopoludnia. Neobťažovali nás ani veľké davy turistov, na obrovskom priestore jej poznávacích chodníkov sa priestor navôkol zdá byť väčší a vaše okolie pustejšie než v skutočnosti je. Len škoda, že vchod kazí táto nešťastná atrapa trójskeho koňa. Dal ju vybudovať, respektíve zlátať, súčasný riaditeľ múzea a nemôžem si pomôcť, je to akási vzdialená umelecká intepretácia. S manželom sme dumali, či keby videli milí Trójania na chrbte koňa darovaného od bohov takýto domček, či by im to neprišlo trochu podozrivé... nuž neviem, v každom prípade, na koňa a do jeho útrob som si ako správny turita vliezla.
...ani som nemusela odháňať príliš veľa detí...
A ako je to teda s tými spomínanými Trójami? Nuž vedzte, že prví obyvatelia sa v tejto oblasti usídlili počas doby bronzovej a v priebehu nasledujúcich tisíc tristo rokov tu vznikli mestá, ktoré archeológovia označujú podľa vrstiev vykopávok ako Trója I - V. Trója kráľa Priama s jeho rozprávkovým bohatstvom, ktoré sem prilákalo aj Schliemanna, bola buď Trója VI alebo Trója VII, názory archeológov sa rôznia. Ďalšie Tróje boli postupne gréckymi, rímskymi i byzantskými mestami. Historické záznamy naposledy spomínajú Tróju v súvislosti s návštevou sultána Mehmeta Dobyvateľa v roku 1462, po tom sa po nej doslova zaľahla zem.
Ubehlo štyristo rokov a historici netušili, či Trója, o ktorej tak kvetnato písal Homér, niekedy skutočne existovala. Naopak, presvedčený o tom bol nemecký obchodník Heinrich Schliemann, ktorý v roku 1871 získal od Osmanskej ríše povolenie na vykopávky na mieste, ktoré predtým archeológovia identifikovali ako miesto, kde by sa Trója mohla nachádzať. Nuž, nebolo to až také nepredpokladané, pretože to bol jediný kopec na rovine široko-ďaleko, čo znamenalo, že musí ukrývať ruiny niekoľkých civilizácií.
Schliemann bohužiaľ bol, čo sa archeológie týka, absolútny barbar. Jeho cieľom bolo objaviť bájne bohatstvo kráľa Priama, teda poklad, a podrobná archeologická dokumetácia ho príliš nezaujímala. A tak naprieč miestom, ktoré ukrývalo Tróje z rôznych historických období, vykopal obrovský zákop hlboký až 45 metrov a v ňom kopal a kopal. Dopracoval sa síce k zlatému pokladu, ktorý mu priniesol celosvetovú slávu, miestni archeológovia ho však majú dodnes v zuboch. Nielenže neodhalil a neidentifikoval vek jednotlivých vrstiev vykopávok, no ani len ten jeho zlatý poklad nepochádzal z obdobia Trójskej vojny (Trója VI), ale z obdobia Tróje II.
Našťastie sa po Schliemannovi dostali do Tróje skutoční povolaní archeológovia, ktorí odhalili rozsiahle osídlenie, označili ho a sprístupnili pre široké masy.
A čo sa stalo so Schliemannovým pokladom? Nuž, v Osmanskej ríši sa veľmi nepotešili, keď jeho časť prepašoval do svojho rodného Nemecka. No ani v Berlíne sa zlatý poklad Tróje neusídlil na trvalo, na konci druhej svetovej vojny ho sovietski vojaci ako vojnovú korisť odniesli do Moskvy vďaka skutočnej irónii osudu si ho dnes môžete pozrieť v moskovskej Puškinke - Štátnom múzeu výtvarných umení A. S. Puškina. Handrkovanie o navrátenie pokladu pokračuje podobne ako v prípade iných egyptských, gréckych či rímskych nálezov.
Po návrate z Tróje sme nasadli na autobus smerom na Izmir, čakal nás Selçuk a ruiny miesta jedného zo siedmych divov starovekého sveta - Efezu.
