Autobus – váš najlepší priateľ
Po Turecku sa cestuje veľmi ľahko a pohodlne vďaka rozsiahlej sieti autobusových dopravcov. Na prepravu medzi jednotlivými mestami krajiny ich využívajú v rovnakej miere turisti aj miestni a je možné sa na ne spoľahnúť. Chvíľku síce trvá, kým človek pochopí systém a síce, že všetky informácie sa v podstate dozviete na stanici. Žiadna centralizovaná web stránka, žiaden online rezervačný systém. Jednoducho prídete na autobusovú stanicu, popýtate sa na časy vášho spoja, ceny sú zhruba podobné, a vyberiete si ten, ktorý vám najviac vyhovuje. Internetové fóra odporúčali spoločnosť METRO a tak sme sa vybrali pohľadať jej stánok. Istanbulský otogar, ako sa po turecky autobusová stanica nazýva, bol obrovský a nemali sme ani poňatia, kam sa vlastne vybrať. Našťastie nám jeden z okoloidúcich poradil číslo ich predajne/nástupíšť a tak sme si už o pár minút kúpili lístok do Edirne na spoj, ktorý odchádzal asi o trištvrť hodinu. Akurát sme stihli poraňajkovať šošovicovú polievku merczemek v jednom zo staničných bufetov.
Zvyknutá na naše linkové spoje som bola z tureckých autobusov príjemne prekvapená. Sedadlá sú pohodlné, vybavené obrazovkou na sedadle pred vami, kde si väčšinou môžete vybrať z predvoleného zoznamu filmov alebo naladiť niektorý z miestnych telekanálov. Počas jazdy vás autobusový steward pravidelne kŕmi keksíkmi a pečivom, ku ktorému dostanete teplé aj studené nealko nápoje.
Mesto najkrajšej Sinanovej mešity
A autobusom sme sa do Edirne dopravili aj my. Miestna autobusová stanica je síce asi tri kilometre od mesta z kapacitných dôvodov, no do centra Edirne vás prepraví autobus. Je príjemné sledovať, ako riedke predmestie postupne hustne a z oboch strán cesty na vás začínajú vyskakovať historické budovy. A že ich je požehnane! Edirne bolo na prelome 14. a 15. storočia sto rokov hlavným mestom Osmanskej ríše, až pokým Turci nedobyli Konštantinopol.
Najväčšou a najkrajšou pamiatkou mesta je jednoznačne mešita Selimiye. Svoje meno nesie po sultánovi Selimovi II., na objednávku ktorého túto mešitu navrhol najslávnejší architekt Osmanskej ríše Mimar Sinan. Kým istanbulské mešity Sehzade a Süleymaniye nazval prácou učňa a prácou tovariša, až mešitu Selimiye nazval prácou majstra. Je vyvrcholením jeho životného diela a pri jej tvorbe zúžitkoval svoje dlhoročné skúsenosti a postupy.
Selimiye je celý komplex, do ktorého okrem samotnej mešity patrí aj seminár, trh a knižnica. Práve cez krytý trh sa do komplexu mešity vchádza, čo som ešte nezažila. Na druhej strane je príjemné, že z mešity sa stáva aj miesto určené na bežný život, rýchle občerstvenie či nákup po ceste na modlitbu. Sinan celý svoj život hľadal spôsob, akým ponechať priestor vo vnútri mešity čo najvoľnejší, čo chcel dosiahnuť práve pomerom plochy kupoly a pôdorysu mešity. Oporné stĺpy totiž priestor opticky zmenšovali a zakrývali. Práve v Selimiye sa mu podarilo dosiahnuť pomer obsahu mešity a pôdorysu až 80 percent.
Lokálne atrakcie
Z mešity sme sa vybrali do miestneho archeologického a etnografického múzea, ktoré vám za malý peniaz vo svojich príjemných priestoroch poskytne mnoho informácií o meste a jeho histórii. Múzeum so štvorcovým pôdorysom má vnútorný dvor, na ktorom sú vyložené archeologické artefakty a do tematicky rozdelených miestností sa vchádza cez pavlač. Veľmi sa mi páčil krátky film o Sinanových architektonických riešeniach na príklade troch mešít, ktoré som spomínala v článku vyššie.
Práve toto múzeum nám poskytlo viac informácií o Kirkpinare, tradičnom zápasení miestnych borcov odetých iba v kožených šortkách, ktorí sa pred zápasom poctivo naolejujú. Tradícia tohto zápasenia pochádza údajne z 14. storočia, kedy sa dvaja vojaci po dobytí byzantskej pevnosti rozhodli premerať svoje sily. Obaja boli nadšenými zápasníkmi, no vo svojich schopnostiach boli tak vyrovnaní, že zápasili niekoľko dní, až kým obaja nezomreli od vyčerpania. Miesto, kde sa to stalo, pomenovali Kirkpinar a na jeho mieste dnes nájdete dedinku Samona. Pri Edirne sa každoročne koná trojdňová súťaž v tomto špecifickom druhu zápasenia. Zápasníci sú rozdelení podľa výšky, veku a skúseností a na rozdiel od svojich stredovekých predchodcov muži zápasia maximálne 30 až 40 minút.
Počas našej návštevy Edirne sme si našli čas aj na ďalšiu Sinanovu stavbu: Sokollu Mehmed Paša Hamam. Ten sme navštívili a teda videli pekné mramorové miestnosti aj zvnútra. Opäť raz to vyžadovalo, aby sme sa s mužom rozdelili a za tretinovú cenu než v Istanbule som absolvovala hamamovú očistu, počas ktorej som bola ja väčšou atrakciou pre miestne ženy ako naopak. Najprv za mnou prišla pani, ktorá ma začala oblievať vodou a ja som si myslela, že to je moja umývačka, ale ona si len chcela pošúchať moju, na miestne pomery extrémne bielu, kožu. Uznanlivo pokývla, že nie je zanedbaná, v hamame som našťastie bola len nedávno. A potom som opäť absolvovala tradičnú tureckú očistu. Zároveň som sa zaprisahala, že jedna návšteva hamamu za týždeň mi bohato stačí...
V obchode s týmto lákavým výkladom sme si nakúpili pár "tureckých potešení", alebo lokumov, škatuľka nám vydržala počas cesty dosť dlho.
Ak si chcete odniesť suvenír, ktorý je typický pre Edirne, práve sa naň pozeráte. Miestnou špecialitou sú voňavé mydielka, ktoré sú zafarbené ako kúsky ovocia - to, ktoré sa tvári, že je broskyňa, malo v sebe skutočnú broskyňovú kôstku. Voňajú príjemne, akurát chvíľku trvá, kým sa z nich zmyje vrstva farby. Je to však určite zaujímavý suvenír, ktorý sa dá využiť ako kúpelňová dekorácia a keď vás omrzí, tak sa použije ako normálne mydlo.
Edirne má veľmi príjemnú pešiu zónu, ktorú tvorí niekoľko navzájom sa pretínajúcich ulíc. Pobavilo ma, že na mnohých z týchto priesečiek bola postavená fontána. Napočítala som ich dobrých desať. Budovy sú nižšie, zväčša vykladané drevom. Počas prechádzky sme videli mnoho obchodov a reštaurácií, stačí si vybrať. Miestnou špecialitou sú kúsky pečene vyprážané v trojobale. Chutia veľmi dobre.
Ako som už spomínala, atmosféra v meste bola uvoľnená a priateľská, bolo zrejmé, že toto mesto je najmä pre miestnych. Na rozdiel od Istanbulu sa tu dá len tak sadnúť na lavičku v parku a sledovať ľudí okolo seba, čo je zážitok sám o sebe. Vyhovovala mi táto pokojná atmosféra a tešila som sa na ďalšie menšie mestá, ktoré počas cesty navštívime.
Večer sme sa s Edirne rozlúčili a na autobusovej stanici nasadli na spoj do Canakkale, mesta pri bájnej Tróji.
