12.15 Prechádzame sa po parku, na mieste ktorého stál kedysi hippodrom. Dnes je tu zeleň a mnoho predavačov suvenírov a občerstvenia. Vraciame sa do jednej z užších uličiek Sultanahmetu, starého mesta Istanbulu, a absolvujeme jednu z miestnych foriem obeda. Za zaskleným pultom vidíme všetky jedlá v ponuke, ukazujeme na tie, ktoré sa nám páčia. Kuchár nám ich naloží na tanier a my sa usádzame za stôl. Mletá jahňacina zapekaná na baklažáne je chutná a dávam za pravdu tomu, že Turci vedia baklažán pripraviť skutočne vynikajúco. V ďalších etapách našej cesty ho ešte ochutnáme na niekoľko spôsobov.
13.00 Naše kroky tentokrát vedú k Starému bazaru, v ktorom sa strácame na dobrú hodinu. Predávajú tu rôzne druhy tovarov, od šperkov, kožených výrobkov, textilu a obuvi, cez koberce, koreniny, suveníry, lampy, vodné fajky až po hračky. Z neskoršieho rozhovoru s predavačom vo Fethyie sme sa dovedeli, že tu nakupujú nielen turisti, ale v rovnakom objeme aj miestni, tí sa však spoliehajú na svoje kontakty a už presne vedia, za kým majú zájsť v závislosti od tovaru, ktorý potrebujú.
Bazar je obrovskou spleťou uličiek a dá sa tu kúpiť všetko od výmyslu sveta. Do očí nám udierajú trblietajúce sa šperky, mnoho oblečenia, suveníry, lampy, korenie... V duchu si spomínam na trhy so šperkami a korením v Dubaji a uvedomujem si, aké boli vlastne jednoducho navrhnuté a prehľadné. Navigácia v tomto zlatom bludisku dá človeku zabrať. Pri vchode a na niektorých miestach síce je malý plánik, z toho ale nemá návštevník na prvýkrát šancu si rozloženie zapamätať. Chvíľku sa preto len tak nechávame unášať davom a nasávame atmosféru. Najviac sa mi páčia časníci zo všadeprítomných čajovní, ktorí na veľkých táckach na retiazkach nosia čaj predavačom do okolitých obchodov, prípadne ho majú v obrovskom čajníku, z ktorého čaj do pripravených tulipánovitých pohárov nalievajú predklonením sa.
S úžasom odhaľujeme sekciu oblečenia, ktorá v sebe zahŕňa obrovskú podsekciu napodobenín známych módnych značiek. Sú tu asi všetky, v rôznej kvalite a cenových reláciách. Napriek tomu, že sme videli mnoho zaujímavých kúskov s obligátnym "Elvéčkom", vrátane posteľnej bielizne pre super luxusný spánok, všimla som si, že táto značka fejkov je na ústupe a frčať začína Michael Kors, teda "Emká". Môj manžel objavil napodobeninu s typickým označením "genuine replica" hodiniek Patek Philippe, ktoré na pravej ruke nosí aj ruský prezident Putin a hútal, že ich kúpi ako recesiu do rodinného kabinetu kuriozít. Za nie príliš podarenú napodobeninu však predajca pýtal asi stopäťdesiat eur, čo nám prišlo veľa...
Nakoniec sme si odniesli suvenír v podobe malého mlynčeka na korenie, ktorý som už počas svojho varenia mnohokrát použila, najmä na horčicové zrnká a vločky chilli. Dalo by sa tu nakúpiť tých suvenírov neúrekom, šetrili sme si však miesto v ruksaku na odľahlejšie časti Turecka, do ktorých sme sa chystali. Určite na niečo zaujímavé natrafíme aj tam.
Bazar vás prekvapí viacerými spôsobmi, okrem iného aj tým, že naozaj netušíte, kam z neho vyleziete. V jednej chvíli sme sa ocitli uprostred akéhosi dvora plného reštaurácií, inokedy pri sklade. Nakoniec sme však správne vyšli do uličiek, ktoré sú plynulým pokračovaním bazaru a ponúkajú niekoľko ďalších nákupných možností pre miestnych. Predáva sa v nich najmä oblečenie a obuv a sú plné ľudí, občas musíme dávať s manželom pozor, aby sme sa jeden druhému nestratili. Ceny bez turistickej prirážky s radosťou využívame a občerstvujeme sa čerstvo vytlačeným pomarančovým džúsom.
14.00 Plnými uličkami sme sa pretmolili až k moru a ocitli sme sa pred mešitou Yeni Cami alebo takzvanou Novou mešitou. Dokončená je síce už od začiatku 18. storočia, názov nová má však preto, lebo je poslednou dokončenou spomedzi hlavných mešít Istanbulu. Kedysi sa volala aj Yeni Valide Sultan Camii, teda Mešita kráľovnej, na počesť matky sultána Mehmeta III., ktorá jej stavbu objednala. Po smrti sultána však prišla o svoje postavenie, vplyv aj rozprávkové bohatstvo a mešita ostala rozostavaná. V jej diele pokračovala až matka Mehmeta IV., ktorá priviedla stavbu Yeni Cami do zdarného konca.
14.30 Prichádzame k prístavu a pokrik "Bosporu, Bosporu" nás naláka absolvovať dvojhodinovú vyhliadkovú plavbu po Bosporskom prielive, ktorý oddeľuje európsku a ázijskú časť Turecka. Tento najužší medzikontinentálny prieliv má v najužšom bode šírku len 660 metrov a spája dve moria: Marmarské a Čierne. Na jeho pobrežiach leží nielen Istanbul, ale aj mnoho ďalších miest a usadlostí. Turisti sa môžu kochať pohľadom na pompézne vily tureckých sultánov, do ktorých sa presťahovali po tom, čo opustili palác Topkapi.
Naša loď nám poskytovala možnosť výhľadu z hornej odkrytej paluby, ako aj z teplého podpalubia. Najprv sme posedeli a poobdivovali krásu bosporského pobrežia na palube, no studený vietor nás po polhodine zahnal dnu. Ďalšie vyhliadky sme si potom užívali pri pariacom sa čaji. Teplo pôsobilo viac než upokojivo a pridala sa k nemu moja supervlastnosť: schopnosť vyspať sa v ľubovoľnom pohybujúcom sa dopravnom prostriedku. A tak som na chvíľu zalomila...
16.30 Plavba sa skončila a my sa ocitáme pri moste Galata, ktorým prechádzame do rovnomennej štvrte, kde máme hostel. Najprv nás však čaká prechod cez rušný Galatský most s belasým zábradlím. Za ním stoja rybári, ktorí sa z mora pod sebou snažia uloviť niečo na večeru. Pod nimi sa zasa nachádzajú reštaurácie špecializujúce sa, ako inak, na dary mora, jedna vedľa druhej. Dav prúdi jedným aj druhým smerom a v pozadí sa nám už odhaľuje veža Galata, dominanta tejto časti mesta.
Strmými, úzkymi a nerovnomerne vydláždenými uličkami sa pomaly šplháme na kopec k veži. Táto zaberačka nám ale neprekáža, pretože sme v malebnom susedstve plnom príjemných čajovní a obchodíkov, ktoré nepredávajú typické turistické gýče, naopak, dá sa tu nájsť mnoho zaujímavých suvenírov.
17.00 Pod vežou Galata je rad ako za socíku na banány, neostáva nám však nič iné, len sa doň postaviť a čakať. Neskôr zisťujeme, že jeho dĺžku spôsobili dva výťahy s malou kapacitou. Na jazdu na vyhliadkovú plošinu vo výške 51 metrov (samotná veža je vysoká 67 metrov) si jednoducho treba počkať. Vstupné je sedem eur na osobu, čo považujem za trochu prehnané, keďže vo veži nie je žiadne múzeum, iba výťah s vyhliadkou a niekoľko turistických atrakcií ako napríklad fotenie sa v kostýmoch a kopa obchodov s generickými suvenírmi. O nič lepšie to nie je ani na vyhliadkovej plošine, ktorá aspoň ponúka tristošesťdesiatstupňový výhľad na panorámu Istanbulu. Akurát sa musíte pretlačiť cez davy ľudí...
17.30 Utekáme na náš hostel, ktorý je hneď pri veži. Vlastne je to tiež veža, na jej štyroch poschodiach sú skromné ale čisté izby a na vrchu terasa s krásnym výhľadom na Istanbul. Jeho jedinou nevýhodou je blízkosť mešity a teda aj neželaný ranný budíček v podobe muezínovho spevu, náš recepčný nám ale vysvetľuje, že to je v Istanbule dosť bežným javom, keďže v tomto meste je asi najhustejšia koncentrácia mešít na kilometer štvorcový na svete. Teraz ale nikto nespieva, čo využívame na krátky odpočinok.
18.00 Déja vu, opäť sa ocitáme pri veži Galata, kde sa stretávame s mojou spolužiačkou z Oxfordu, právničkou Sinem. Berie nás na večeru do jednej z reštaurácii na námestí Taksim. Pochutnávame si na tureckom ekvivalente tapas, meze, ktoré zapíjame raki zriedeným s vodou a ľadom, takže je snehobiele a nepriehľadné.
21.00 Ukladáme sa do postele, ráno nás čaká opäť skoré vstávanie, aby sme stihli autobus do Edirne.
