Okolo Izmiru sme len prešli, no obchádzali sme ho poriadne dlho. Väčšie mesto, čo do plochy, som už dlho nevidela. Bude to asi tým, že väčšina zo štyroch miliónov obyvateľov, ktorí toto tretie najväčšie turecké mesto obývajú, bývajú v nízkopodlažných domoch, ktoré sú roztrúsené na veľkej ploche. Keďže sa náš autobus krútil len po obchvate okolo mesta, jeho centrum sme nevideli a môj dojem z Izmiru je dodnes taký, že je to asi najväčšia a najhustejšie osídlená dedina, akú som v živote videla.
Autobusová stanica Izmiru je bludisko podobného charakteru ako to istanbulské. Našťastie nástupište nášho dolmusu do Selcuku a nástupište, pri ktorom nás vyhodil náš autobus nebolu od seba ďaleko. A tak sme sa po ďalšej asi hodine cesty úspešne dostali do Selcuku. Tam sme si hneď nakúpili lístky na ďalšiu cestu a potom sa už vybrali do mesta. To je zvyknuté na to, že turisti v ňom prebývajú len noc, maximálne dve, pozrú si vykopávky antického Efezu a idú ďalej. Večer si však užívajú naplno a preto nám k prechádzke po rozsvietenom meste tvoril podmaz smiech a spev ľudí z okolitých barov a reštaurácií.
Ubytovali sme sa v hoteli s výhľadom na starý rímsky akvadukt. Na akvadukte s obľubou hniezdia bociany a jednému sme videli priamo do hniezda. Robil nám príjemnú spoločnosť pri skorom rannom vstávaní ešte za pološera.
Väčšina ľudí sa rozhodne Efez navštíviť s prehliadkovou skupinou. Buď s ňou prišli už do Selcuku, alebo si vyberú jednu z prehliadok so sprievodcom priamo v meste. Výklad síce býva zaujímavý a zábavný, no ak vás nebaví motať sa pol dňa v nepríjemných horúčavách v stáde, asi sa rozhodnete tak, ako my a vyberiete sa do Efezu sami. Prezradím vám ešte jednu pikošku, väčšina prehliadok organizovaných priamo v meste je taká lacná preto, lebo okrem povinnej prehliadkovej trasy vás zatiahne do niekoľkých lokálnych predajní keramiky a kobercov. A tak sa milý turista srdí dvakrát, nielenže stráca čas na somariny, ale ešte ho aj dosť silno nútia si niečo kúpiť.
V skutočnosti sa dá Efez pomalým krokom s dostatočným časom na fotografie a túlanie sa dá prejsť v priebehu dvoch hodín. Dôležité je vedieť pár základných vecí. V prvom rade odporúčam, tak ako sme to spravili aj my, prejsť vchodový turniket o ôsmej hodine ráno, keď sa celé múzeum pod holým nebom otvára, a ani o minútu neskôr. Po prvé sa vyhnete obrovským davom a po druhé nepríjemnému pálivému slnku. Na nás pripekalo v poctivej sile už okolo deviatej ráno, preto si nechcem ani len predstaiť ako musí byť v Efeze okolo obeda. Je to otvorené priestranstvo a tône stromov sa dočkáte až ku koncu prehliadkovej trasy. Povinnou výbavou je dostatočná zásoba studenej minerálky a športová obuv. A keďže celý Efez je na kopci, určite sa nechajte odviezť k jeho hornej bráne. Pokladne sú pri oboch bránach, hornej a dolnej, no takto si ušetríte vysokohorskú turistiku pod pražiacim slnkom.
Len ťažko sa človeku verí, že počas staroveku na tomto mieste, obrovskom obchodnom a kultúrnom centre Malej Ázie, žilo v Efeze štvrť milióna ľudí. Jeho Artemidin chrám bol jedným zo siedmich divov antického sveta. No nebol to prvý chrám, ktorý stál na jeho mieste. Miestny kult Artemis, bohyne lovu, bol rozšírený a chrám prosperova. Práve pre jeho popularitu sa ho rozhodol roku 365 pred naším letopočtom, miestny blázon Herostratus podpáliť. Že aby si ho svet navždy pamätal. Nuž, do večných lovíšť k bohyni Artemis ho miestni Efezania odpravili expresne a miestnym pohrozili, že ho bude nasledovať každý, kto jeho meno vysloví. Na mieste chránu sa rozhodli postaviť nový, lepší, krajší. Keď ho uvidel počas svojich ciest Alexander Veľký, Efezanom ponúkol, že im zaplatí všetky náklady na jeho stavbu, ak mu chrám zasvätia. Túto zaujímavú ponuku však miestni odmietli a chrám bol opäť zasvätený Artemis a stal sa jedným zo siedmich divov antického sveta.
Našu prechádzku sme začali po takzvanej Ceste Kurétov. Bola to jedna z hlavných ulíc mesta, vydláždená snehobielym mramorom Vidno na nej viacero vyhĺbených jamiek, aby sa obyvatelia antického Efezu nepošmykli na hladkom mramore, ktorý okrem toho predavači z okolitých obchodov počas horúcich dní polievali studenou vodou, aby aspoň trochu ochladili horúci vzduch.
Z bielej cesty sa dá odbočiť do oboch strán a z každej z nich objavíte niečo zaujímavé. Herkulovu bránu, Trajánovu fontánu. Obľúbenou zastávkou turistov sú latríny a vedľa nich stojaci verejný dom. Možno práve antický Rím priniesol okrídlený názov sociálne zariadenie, nakoľko, ak ste neboli jedným z najbohatších patricijov, tak bolo pre vás vykonávanie potrieb skutočne spoločenskou záležitosťou. Po zaplatení poplatku vošiel Riman do priestoru latrín, vybral si sedadlo v rade desiatok vedľa seba stojacich a veselo konverzoval s kolegami. Do verejného domu vraj zasa viedol tajný tunel priamo z Celzovej knižnice, ale archeológovia niečo také nikdy nepotvrdili.
Ako je možné vidieť z nasledujúcich fotiek, archeologické vykopávky v Efeze sú stále v plnom prúde a miestnym archeológom a historikom sa vždy podarí objaviť niečo nové. Novinkou sú len nedávno sprístupnené domy na terasách vytvorených na svahu, v ktorých sa zachovalo mnoho z interiérových dekorácií. Platí sa za ne síce oddelene, ale určite sa oplatí ich vidieť. Okrem toho sú kryté a teda vám poskytnú oddych od páľavy dňa.
Koncept domov ako múzea ma mimoriadne prekvapil. Celý priestor vykopávok je krytý a pomedzi jednotlivé úseky vykopávok vedie cesta z mostov a schodov, takže sa častokrát prechádzate aj ponad či popri pracujúcich archeológoch. A v centre tohto obrovského bludiska sa nachádza jedno z najväčších puzzle na svete - archeológovia tu zostavujú jednotlivé platne mramorových dosiek, ktorými boli oblepené steny domov, snažiac sa nájsť kúsky, ktoré do seba presne zapadajú.
Dobre sa pozrieť sa oplatí skutočne všade: červená omietka niektorých domov obsahuje rôzne nástenné grafiti, ktoré obyvatelia domov škrbali do stien. Nájdete na nich kresby gladiátorov, zvierat, nejakú tu poéziu a dokonca aj nákupný zoznam. Chápem, ten základ liter mlieka, dva jogurty, tri rožky a pätnásť deka šunky je aj u mňa nemenný už niekoľko rokov...
Po vynorení sa z príjemného a mierne chladivého tieňa domov na terasách sme vyliezli von, aby sa nám naskytol tento pohľad. Z ničoho nič bol pokoj ranného Efezu narušený davmi turistov, ktorí sa vo veľkých vlnách blížili k nám. Tušili sme, že ak nám je život, resp. aspoň príjemný turistický zážitok milý, musíme sa porúčať nižšie čím skôr, aby sme si aj zvyšok prehliadky užili v pokoji a tichu. Videla som, ako niektorí zastavujú, tlieskajú, vrieskajú, jednoducho robia také tie aktivity namierené na utuženie kolektívu v zmysle hesla: ak robia somariny všetci okolo vás, malo by vám to pomôcť cítiť sa menej ako blázon...
A tak sme pomedzi ďalšie pamiatky dobehli ku chýrnej Celzovej knižnici, pomenovanej na počesť maloázijského guvernéra Celza Polemaenusa, ktorá bola po Alexandrii a Pergamone treťou najväčšou antickou knižnicou s kapacitou dvanásť tisíc zvitkov. Dnes je vďaka úrovni svojho zachovania perlou Efezu a najväčším zážitkom v rámci prehliadkovej trasy.
Dolu chodníčkom po Mramorovej ceste ešte je čo pozerať, okrem iného typická rímska agora - trh, ktorého kolonáda sa zachovala iba v podobe ruín, divadlo, kúpele a konečne široká cesta k južnej bráne, ktorá vedie popod tôňu stromov. Jediným tŕňom v oku milovníka histórie sú okrem davov turistov obchody, ktoré ich lákajú nakúpiť si okrem iného aj nefalšované napodobeniny hodiniek. Za desať eur, no nekúp to...
Na hotel sme sa vrátili po desiatej, vďaka čomu sme ešte stihli raňajky, vďaka ktorým sme nabrali dostatok energie na cestu k nádherným travertínovým terasám v Pamukkale...
