Butrinti
Butrinti je rušné mesto, ktoré sa nachádza neďaleko turecko-gruzínskej hranice a autobusy z tureckého Trabzonu doň chodia pravidelne, každú polhodinu. My sme natrafili na akýchsi lenivých šoférov, ktorí si hneď po prvej polhodine jazdy spravili obednú kebab-pauzu a po prejdení hraníc nás vysadili ešte pred mestom napriek tomu, že sme mali zaplatený lístok až do Butrinti. Chápem, kvôli dvom pasažierom sa to neoplatí. Našťastie nám odchytili autobus miestnej MHD a to tak, že mu zablokovali cestu a posadili nás doň. Tak sme sa dostali až do centra tohto prímorského mesta.
Pekné butrintské zákutia som bohužiaľ videla až z fotiek spolužiačky, ktorá sa vybrala na okružnú cestu po Kaukaze. My sme sa pohybovali po ulici, ktorou viedla autobusová linka, boli na nej obchody a autobusová stanica. Ako to už býva zvykom, takéto miesta nie su práve najestetickejšie, no zato v nich pulzuje život a zdržiavajú sa tu miestni.
Autobusová stanica bola skôr organizovaným chaosom než akousi organickou inštitúciou. Už v Turecku sme si zvykli na to, že neexistuje centrálny predaj lístkov, ale treba sa ísť informovať k operátorom. Tu boli v podaní operátorov malé kutice po obvode schátralej budovy. Po pár otázkach nám miestni ukázali maršruktu, ktorá mala ísť do Zugdidi a vodič maršrutky zasa miesto, kde si na ňu môžeme kúpiť lístok. Za hodinu do odchodu sa naša maršrutka naplnila tak, že vodič musel do uličky ešte vložiť dva šamerlíky, aby sa všetci pasažieri zmestili.
Gruzínska diaľ bola zaujímavá. Oproti Turecku sme postrehli väčšie množstvo socialistických budov vo vyššom či nižšom štádiu rozkladu, no zároveň krásnu zeleň všade navôkol a svieži vzduch. Mesto s úctyhodným počtom obyvateľov takmer 76 tisíc sa nachádza neďaleko viac či menej (ne)uznaných hraníc Gruzínska a Abcházska. Okrem iného tu v miestnom múzeu nájdete Napoleonovu posmrtnú masku a dokonca aj rubáš, ktorý vraj patril Panne Márii.
My sme si Zugdidi vybrali z prozaického dôvodu: práve odtiaľto totiž chodia maršrutky do gruzínskych hôr Svaneti a to ráno, hneď po tom, čo z vlaku vylezú turisti z Tbilisi. A tak sme sa uložili na spánok v miestnom hoteli Zugdidi za asi dvadsať eur na noc a hútali sme, či sa už v našej izbe, v ktorej vŕzgalo všetko, čo mohlo, stala nejaká vražda. Pozitívom večera bola návšteva jednej z miestnych reštaurácií, kde sa začali hody plné skvelej gruzínskej kuchyne a charčo (pikantný vývar z baraniny so zeleninou a ryžou), ktorú tu podávali, bolo najlepšie, aké som kedy jedla.
Vstávali sme ešte za tmy a okolo šiestej sme už boli pri maršrutkách, ktoré čakali prišelcov z vlakov. Mali sme smolu, že o maršrutku, ktorej vodič sa o nás skoro pobil, nejavili ďalší cestujúci záujem a tak sme aj tak skončili u jeho konkurenta, ktorý sa s nami vybral na trmácajúcu cestu horskou cestou. Je to zaujímavý zážitok a cesta vás každú chvíľu niečím prekvapí: tu nádhernými výhľadmi hôr vykúkajúcich spoza ranného oparu a tam zasa stádom chudých horských kravičiek, ktoré sa promenádujú po ceste na svoju pašu. Občas nám cestu zatarasili napadané kamene a asi v polovici cesty sme zastavili v jednej z horských občerstvovacích staníc na raňajky. Tie pozostávali z čaju a gruzínskeho chačapuri, čo je placka z bieleho kysnutého cesta zapečená s miestnym kravským syrom. Síce sme mali svoju dávku chačapuri vďaka množstvu gruzínskych reštauráciáí v Moskve odjedených, ale práve v Gruzínsku sme prišli na to, že čím korpulentnejšia a protivnejšia teta chačapuri pripravuje, tým chutí lepšie.
Okolo desiatej ráno sme sa konečne dostali do Mestie, strediska svanetských hôr. Náš vodič sa pokúšal predať nám doplnkové služby v podobe ubytovania na nejakom priváte asi dva kilometre od centra mesta, s ktorým má podľa všetkého dohodu, slušne sme však odmietli a vydali sa preskúmať ubytovacie možnosti sami.
Divoké a tajomné Svaneti
Národný park Svaneti je vďaka svojej odľahlej polohe miesto, ktoré nikdy nepostihol masový turizmus a počas svojej histórie ho nikdy nedobyl žiaden panovník. Dokonca aj počas obdobia hlbokého socializmu si obyvateľstvo v tomto kúte Sovietskeho zväzu udržalo svoj prirodzený pastiersky spôsob života. Na malebnosti scenérie len pridávajú typické stredoveké kamenné dediny a domčeky s vežami.
Svaneti sa písomne prvýkrát spomínajú na prelome epôch, pričom už vtedy boli osídlené po niekoľko generácií. Kamenné veže sa volajú koški a v čase značne krvavých miestnych konfliktov slúžili ako bezpečné mieto, kam sa mohli miestni obyvatelia ukryť.
Gruzínsko začalo v priebehu posledných pár rokov laškovať s modernou architektúrou, čím podľa mňa dosť pokazilo pohľad na Tbilisi a od podobných výdobytkov nebola uchránaní ani Mestia. Na hornej fotografii môžete vidieť policajnú stanicu, na spodnej obvodný úrad. Asi najväčšou šialenosťou je svanetské letisko (skúste si ho vygoogliť), ktoré síce obsluhuje minimum letov, no halu spolu s riadiacou vežou má ako zo surrealistického sna.
Našťastie okrem administratívneho centra prevládala typická rurálna architektúra spolu s priam búkolickými výjavmi všade, kam oko dovidelo.
Keďže počas svojej histórie zažilo Svaneti len lokálne konflikty spôsobené zápletkou, ktorej sa horúca kaukazská krv chopila s obrovskou vervou, Gruzíni sem chodili ukrývať pred nájazdníkmi, ktorých si ich krajina užila požehnane, svoje najväčšie poklady. A aj dnes by ste v drobných dedinských kostolíkoch našli vzácne fresky staré vyše tisícročie. Krásne exponáty ukrýva aj miestne múzeum, ktoré sa rozhodne oplatí navštíviť.
V Svaneti sme pokračovali v ochutnávaní skvelej gruzínskej kuchyne prekladanej miestnymi červenými vínami a počas obeda zažili výjav vraj typický pre gruzínske stolovanie a síce stolu, doslova spievanie pri stole. Pred jedlom a medzi chodmi začne jeden zdatný spevák ťahať melódiu a postupne sa k nemu pridajú aj ďalší muži. Spievali krásne a od srdca a po takomto vystúpení nám hneď viac chutilo.
V Svaneti sme dokonca našli nových priateľov, s ktorými sa stretávame dodnes: keď sme pri vedľajšom stole na večeri v našom penzióne počuli štyroch mladých ľudí sa medzi sebou rozprávať po francúzsky a následne objednávali perfektnou ruštinou, dali sme sa do reči a zistili, že sú to dva manželské páry, ktoré žijú a pracujú v Moskve. Bielorus a Ukrajinec v mladosti emigrovali do Francúzska, kde si našli manželky. Stretli sme sa ešte v Tbilisi a odvtedy sa stretávame pravidelne. Oleg zdieľa s mojím manželom záľubu v "zbieraní" pamiatok UNESCO a vo februári sme s nimi precestovali všetky slovenské. Seriál o tom, aké je to byť turistom vo vlastnej krajine, už pripravujem.
Svaneti sme opustili nasledujúci deň skoro ráno smerom na Tbilisi, s kláštorom a katedrálou v Kutajsi po ceste.
