Olomouc
V čase, keď sme ešte bývali v Bratislave, nás z času na čas prišla na víkend navštíviť moja sestra. A keď človek popozerá všetky možné múzeá a galérie v Bratislave, láka ho ukázať a samému navštíviť aj ďalšie zaujímavé miesta. Vtedy prišlo na rad auto, ktoré nás z Bratislavy za dve hodiny dopravilo do neďalekého Olomouca. Ten som ako dieťa poznala výlučne ako miesto, kde vyrábajú smradľavé syry; počas vysokej školy sa naša košická právnická fakulta skamarátila práve s tou olomouckou a vedela som, že minimálne miestni študenti práva sú veselí a družní. A tak som sa veľmi tešila na to, že sa konečne zoznámim aj s mestom samotným.
Bežný turista asi navštívi Olomouc až po tom, čo videl iné "povinné jazdy" Českej republiky: Prahu, Český Krumlov, v prípade ruského a čínskeho turistu aj Karlove Vary a zámok podľa vlastného výberu. A čaro tohto mesta spočíva práve v tom, že je autentické a stojí tu v prvom rade pre svojich obyvateľov, nezmenilo sa na turistický Disneyland a tak si môžete vychutnať malebné zákutia a skvelú atmosféru bez toho, aby ste sa potkýnali vo veľkých davoch.
Prvá písomná zmienka o Olomouci údajne pochádza spred tisícročia. Mesto bolo založené na ruinách rímskeho opevnenia Iulomontium a tento latinský názov sa vraj komolil a komolil, až sa z neho stal Olomouc. V 6. storočí sem prišli Slovania, po zániku Veľkej Moravy v roku 907 sa stal Olomouc súčasťou Moravskej provncie. V roku 1063 vzniklo Olomoucké biskupstvo. K oficiálnemu založeniu mesta došlo v polovici 13. storočia a jeho zlatý vek nastal v 15. storočí. V období reformácie sa mesto stalo protestantským, počas Tridsaťročnej vojny ho osem rokov okupovali Švédi, ktorí po sebe nechali ruiny. Neskôr sa opäť rozvíjalo, tentokrát pod nemeckým vplyvom. Po meruôsmich rokoch sa doň po dlhých stáročiach vrátili Židia, ktorí boli predtým najprv sústredení v gette a neskôr z mesta vyhnaní. Mestské hradby ostali na svojom mieste až do konca 19. storočia - Olomouc bol totiž prevažne nemecký a páni z radnice sa báli, že zbúranie hradieb by podporovalo rozširovanie mesta v prospech českého obyvateľstva z neďalekých luhov a hájov. Po ukončení druhej svetovej vojny sa obnovila miestna Univerzita Palackého a k pripojeniu okolitých obcí došlo v rokoch 1974-1980, čím sa Olomouc rozlohou zväčšil až trojnásobne. Dnes v ňom nájdete druhú najväčšiu pamiatkovú rezerváciu v Českej republike.
Na fotografii vyššie sa nachádza Tritónova fontána na Náměstí Republiky.
Srdcom mesta je Horní náměstí, kde nájdete najvýznamnejšie pamiatky mesta: Mestskú radnicu, Orloj, či obľúbenú Arionovu fontánu.Tá zobrazuje legendu o básnikovi, ktorého vyhodili z lode, no zachránil ho delfín. Vďaka tomu, že je v nej ľahké dostať a teda aj čľapkať sa vo vode, ju majú v obľube najmä miestne deti. Naprieč celým centrom mesta nájdete mnoho barokových i moderných fontán.
Dominantou mesta je však nepochybne Stĺp Svätej Trojice z 18. storočia, ktorý posvätila sama cisárovná Mária Terézia v roku 1754. Predstavuje špecifický typ architektúry typickej najmä pre Strednú Európu, v ktorej sa na počesť ukončenia morovej epidémie a tiež na oslavu a chválu cirkvu stavali podobné mariánske či morové stĺpy. (Olomouc má ešte jeden morový - Mariánsky stĺp na jeho Dolnom námestí). Európske morové stĺpy vraj boli inšpirované stĺpom na Piazza Santa Maria Maggiore v Ríme. Duchovným otcom stĺpu bol miestny architekt Vencel Render, ktorý ho navrhol, presvedčil mestskú radu, aby ho nechala postaviť, stavbu zafinancoval a sám dohliadal nad prvou etapou výstavby. Počas výstavby stĺpu sa na ňom vymenilo ešte niekoľko architektov, viacerí sa výslednej práce nedožili. Taký Simon Forstner, ktorý vytvoril pozlátenú sochu sv. Trojice a Panny Márie sa síce výsledku svojej námahy dožil, no práca s ortuťou mu nadobro zničila zdravie.
Vo vnútri stĺpu sa nachádza malá kaplnka, ktorú je možné navštíviť. Nájdete tu biblické výjavy zo Starého zákona: obetu Kaina a Ábela, obetu Noema po tom, čo sa bezpečne doplavil na súš, Abraháma pripraveného obetovať svojho syna Izáka a jeden výjav z Nového zákona: Boha obetujúceho svojho syna, Krista.
Pozornosť púta aj miestny orloj: pochádza síce z 15. storočia, v päťdesiatych rokoch storočia minulého ho však v rámci opráv po druhej svetovej vojne upravili do jeho súčasnej podoby. Svätých tak vystriedali vedci, robotníci a športovci. Zaujímavosťou je, že ukazuje aj meniny a socialistické štátne sviatky. Dnes je obľúbeným miestom stretávok.
Navštívili sme aj miestne múzeum moderného umenia, v jeho dvore to vyzeralo takto:
Litomyšl
Litomyšl sme navštívili cestou domov z kamarátovej svadby. Názov zámku si pamätám ešte zo starej kartovej hry kvarteto v edícii České a slovenské hrady a zámky a veľmi som sa tešila, že aspoň Litomyšl už nebudem spoznávať len ako nakreslený obrázok. I keď on tak skutočne vyzerá, vďaka jedinečným maľbám na jeho fasáde.
Základy zámky pochádzajú už zo stredoveku, no do svojej súčasnej podoby sa prestaval v rokoch 1568 - 1581. Východné krídlo, severná chodba a spojovacie krídlo boli súčasťou prestavby, západné krídlo je renesančnou novostavbou. Typická výzdoba na fasáde zámku sa volá sgrafitová, alebo "psaníčková", podľa tvaru a vzhľadu tehál - psaníček, ktorých majstri museli namaľovať až osem tisíc. Postavený je v štýle, ktorý odkazuje na taliansku školu.
Interiér zámku bol rekonštruovaný v 18. storočí v barokovom štýle, no exteriér si natrvalo zanechal svoj renesančný charakter. Priamo na zámku sa narodil známy český skladateľ Bedřich Smetana a zaujímavosťou je, že v pánskom salóne sa nachádza hracia skrinka. Prečo? Aby si aj páni mohli užiť muziku, keď im dámy nechceli zo svojho salónu "požičať" malého Bedříška hrajúceho na klavíri.
V reštaurácii Bohem neďaleko zámku na obrázku vyššie som jedla jednu z najlepších sviečkových, aké som mala možnosť v Česku ochutnať. Vrele odporúčam!
Do Česka sa vrátime ešte raz, navštívime Žďár nad Sázavou a Kutnú Horu, a v piatok pokračujeme v potulkách naprieč Uzbekistanom. Budem sa na vás tešiť!
