Nakoniec sa všetko podarilo zorganizovať k marcu tohto roku, využívajúc pri tom dva dni voľna pri príležitosti medzinárodného dňa žien a ďalšieho pridruženého sviatku, ktorý sa preniesol, aby mali Rusi štvordňový víkend. Pridali sa k tomu ďalšie tri dni dovolenky a nech sa páči, osemdňová expedícia sa môže začať.
Ako, kedy a s kým
Už vo fáze organizácie, ktorá začala v auguste predošlého roku, sme oslovili niekoľkých našich kamarátov, ktorí už dávnejšie spomínali, že by sa na niektorú z našich ciest k nám pripojili. Ako to však býva, plánov je veľa, no keď príde na lámanie chleba, ostanú len tí najodhodlanejší. Dohodli sme sa, že kto to myslí vážne, kúpi si letenku Moskva – Irkutsk a Ulan-Ude – Moskva. Do konca roku 2015 tak spravili dvaja: náš kamarát a spolužiak z Oxfordu Martin a švagor Peter. Vedeli sme teda, že budeme cestovať v počte kusov štyri a tak sme s týmto počtom ľudí, termínom 6. – 13. marec a orientačným itinerárom oslovili cestovnú kanceláriu s prosbou, aby nám „ušila“ cestu na mieru. Máme radi individuálny prístup, nechceli sme sa pripojiť k žiadnej skupine, keďže termíny sme mali presne dané a vďaka tomu, že aj ja aj manžel hovoríme plynulo po rusky, nepotrebovali sme so sebou žiadneho sprievodcu, ktorý by bol s nami celý čas. V podstate sme potrebovali zabezpečiť ubytovanie, transport a niektoré body programu. Manžel vybral cestovnú kanceláriu Baikalika, ktorá sa špecializuje na organizovanie ciest po jazere Bajkal. Na Bajkale s ňou bol aj jeden z obľúbených ruských blogerov – cestovateľov Sergej Doľa a Baikaliku sme si vybrali na základe jeho pozitívnych zážitkov.
Samozrejme, na to, aby ste sa dostali na Bajkal, nepotrebujete cestovnú kanceláriu – letenky si viete kúpiť aj sami, ubytovanie sa dá zarezervovať cez príslušné rezervačné stránky a taxíky, maršrutky alebo autobusy už splašíte priamo na mieste, ale ak máte naplánované presuny po zamrznutom jazere, je lepšie zveriť sa do rúk niekomu, kto s tým má skúsenosť. (A ako sa neskôr ukázalo, bolo to správne rozhodnutie.) Čo sa týka ročného obdobia, kedy sa na Bajkal vybrať, budem vždy odporúčať zimu, teda vlastne už začínajucu sa jar. Bajkal treba vidieť zamrznutý a popri tom si užiť pravú sibírsku zimu. Zamŕza začiatkom januára, vo februári je na ňom poriadne chladno. Prelom februára a marca je na podobný výlet ideálny čas, aj keď miestni jazdia po ľade až dovtedy, kým sa nezačnú topiť prvé autá. V lete boli na Bajkale naši kamaráti a z výletu sa nevrátili až tak nadšení, ako by sa dalo čakať: bolo teplo, komáre a kvôli pádu rubľa tam dovolenkuje mnoho ľudí, či už v okolitých hoteloch a penziónoch, alebo len tak, v stanoch, čo spôsobuje veľa bordelu všade navôkol. My sme prišli do zimnej rozprávky, z ktorej sme si odniesli len samé skvelé zážitky a pár naozajstných dobrodružstiev k tomu.
Prvá etapa: Z Moskvy do Irkutsku
Naši dvaja odvážni účastníci prileteli z Viedne (švagor Peter) a Londýna (kamarát Martin). Môj manžel ich vyzdvihol na Domodedove, odkiaľ sa taxíkom vybrali do centra Moskvy. Všetci sme sa stretli na Červenom námestí pri Chráme Vasilija Blaženého. Úplne konkrétne pod sochou kniežaťa Dmitriho Pažarského a občana Kuzmu Minina (ktorá tam stojí na počesť toho, ako títo dvaja páni dali dohromady vojsko, ktoré vyhnalo z Moskvy poľsko-litovské vojská v roku 1612 a tým ukončili obdobie smuty v Rusku).
Na fotografii celá mužská časť nášho zájazdu, ktorá bola v rámci prípravy na pravú ruskú zimu vybavená pravými kožušinovými ušankami, najväčším priateľom hlavy v mínus pätnástich. Porast tváre je vlastnej výroby, údajne hrial veľmi dobre.
Večeru sme absolvovali expresným tempom v jedálni Stolovaja 57 na treťom poschodí obchodného domu GUM. Už to nie je tak dobre strážené tajomstvo ako kedysi, chutnú ruskú kuchyňu v retro štýle za príjemné ceny už objavili viacerí a tak nás čakal celkom dlhý rad, ktorý však tety pokladníčky rovnako rýchlo aj vybavovali. Prekvapili ma záblesky anglického jazyka zo strany obslužného personálu. Časy sa skutočne menia. Nuž a ako doplnok k večeri nemohla chýbať ani prvá pollitrová fľaša vodky.
Cez jednu z najkrajších staníc metra Moskvy - Plošaď Revaľucii - sme sa premiestnili na stanicu Tverská a odtiaľ už na Paveleckú želecničnú stanicu, z ktorej chodia rýchlovlaky na Deomodedovo. Krátke posedenie na pive pri našej bráne, nanuk na cestu (na zimu sa predsa treba pripraviť) a už sme nasadali na nočný päťhodinový let do Irkutsku. Hodinky som si posunula o päť hodín dopredu a snažila sa prespať celú cestu. Program sme mali hneď po prílete: pristátie po siedmej, o ôsmej prehliadka mesta, o desiatej raňajky a následne cesta na ostrov Olchon. Takže, dobrú noc, vospolok, vidíme sa v Irkutsku!
