O leteckom nešťastí, ktoré sa na irkutskom letisku odohralo pred desiatimi rokmi, sme našej posádke rozpovedali až po tom, čo sme bezpečne pristáli: 9. júla 2006 ranný let spoločnosti S7 Airlines, teda rovnaký let, na ktorom sme sa nachádzali aj my, prepálil pristávaciu dráhu a následne sa začal šmýkať po klzkej pôde, až prerazil betónovú bariéru, narazil do hangárov a vznietil sa. Umrelo 125 ľudí. Myslím si, že Peťo a Martin boli radi, že sme ich tejto informácie pred letom ušetrili.
Vyzdvihli sme si batožinu. Ak by ste niekedy leteli do niektorého z lokálnych letísk v Rusku, rada nad zlato, majte po ruke svoj batožinový lístok: pri východe z priestorov výdaja batožiny stojí pracovník, ktorý kontroluje, či sedí číslo na lístku a číslo na batožine. Nikdy neviem, či je to opatrenie proti krádežam, alebo len umelé vytváranie pracovných miest rovnako ako pani, ktorá pečiatkuje palubné lístky pred vstupom na bezpečnostnú kontrolu... K batožine sme sa však úspešne prepracovali a stretli sme sa s Júliou, sprievodkyňou, ktorej úlohou bolo pokúsiť sa ukázať nám za dve hodiny hlavné pamiatky mesta. Júlia bola vybavená znalosťou anglického jazyka, takže môj nevyspatý a jemne primrznutý mozog nemusel tlmočiť, čo som veľmi ocenila.
Z historického okienka vyberáme: Irkutsk vznikol v roku 1661 a premenil sa na úspečné kupecké mesto. Jeho rozvoju pomohla transsibírska magistrála, ktorá obišla napríklad taký Tomsk, no irkutskí kupci spravili všetko preto, aby cez mesto železnica viedla. Dnes má 580 tisíc obyvateľov. Z Moskvy je to do Irkutsku 5185 kilometrov, no do Pekingu "len" 1650, čo je aj dôvod, prečo nájdete na Bajkale toľko čínskych turistov. Za obdobia socializmu zasa Irkutsk a jazero Bajkal lákalo nemeckých turistov.
Od letiska vedie Bajkalská cesta, skoro ako v Bratislave, lenže z tej irkutskej sa dá dostať až na jazero Bajkal - do strediska Listvjanka je to asi sedemdesiat kilometrov . Prehliadku sme začali v novej starej časti mesta, kde sa radnica pokúsila zrekonštruovať ideu výzoru mesta z dávnych čias - obchody a reštaurácie sú umiestnené na úhľadných uliciach v replikách zdobených drevených domčekov. Zdobené drevené domčeky sú špecialitou sibírskych miesto, doposiaľ som tie najkrajšie historické videla v Tomsku a čoskoro vám ich ukážem aj na tomto blogu pri miniseriáli o výlete za krásami Altaja.
V tejto časti sa nachádza socha symbolu z mestského erbu Irkutsku - babr, teda tiger so soboľom v papuli, tieto dve zvieratá symbolizujú silu a prosperitu. Keďže slovo babr, označujúci druh tigra, ktorý kedysi lozil po okolitých lesoch, je perzského pôvodu a úradníci priklepávajúci erb si mysleli, že sa jedná o bobra, tak ten tiger vyzerá dosť bobroidne, najmä jeho nohy. A čo má soboľ s prosperitou? Z jeho srsti sa vyrábajú tie najdrahšie kožuchy v Rusku.
Pokračovali sme do historického starého mesta, ktoré leží na sútoku riek Irkut a Angara, z tretej strany ho ešte obkolesuje rieka Ušakovka - bola to teda dobrá strategická pozícia, ktorá sa ľahko bránila. Pozreli sme si sochu cára Alexandra III., ktorá tu stojí na počesť toho, že cár založil transsibírsku magistrálu. Socha stojí na nábrežnej promenáde rieky - komunisti ju svojho času zvalili a ostal len podstavec, no v roku 2000 ju mesto dalo nanovo odliať.
Prešli sme sa po ulici Karla Marxa, na ktorej sme videli múzeum geografickej spoločnosti v peknej historickej budove a budovu miestnej univerzity. Júlie som sa spýtala, ktorý odbor je najobľúbenejší, prezradila mi, že čínština, vďaka veľkému množstvu čínskych turistov. Ďalej po ulici bola aj budova v typickom stalinistickom empíre a socha Lenina (podľa výzoru tipujem, že Saratov aj Irkutsk si objednali z tej istej stránky katalógu Leninov).
Ďalším bodom prehliadky bolo takzvané Námestie troch kostolov, kde je údajne miesto, kde bol Irkutsk založený a je ním pravoslávny kostol, ktorý je postavený na mieste starodávneho pohrebiska. Ďalšími dvomi kostolmi sú poľský katolícky kostol a pravoslávny biely Blagojavlenský kostol s farebným lemovaním, ktorý takmer zhorel počas požiaru mesta, no oheň sa zastavil tesne pred ním. Od toho tepla sa ale roztopil kostolný zvon.
Na našu prosbu nám Júlia ukázala aj dva domy dekabristov, na prvej fotografii dom Trubeckého, nasleduje takzvaný Dom Kupca. Povstanie Dekabristov sa v Rusku uskutočnilo 14. (resp. 26.) decembra 1825, kedy asi tritisíc vojakov cárskej armády protestovalo proti nástupu cára Mikuláša I. na trón. Protesty sa uskutočnili na Senátnom námestí neďaleko Katedrály sv. Izáka na ľavom brehu Nevy. Piatich vodcov rebélie popravili v poslednej verejnej poprave v cárskom Rusku, pričom na prvýkrát sa povrazy pretrhli, na čo si jeden z odsúdených povzdychol, že v tejto krajine človeka ani obesiť poriadne nevedia. Ostatných, vrátane členov šľachty, vyslal cár do vyhnanstva na Sibír pracovať do baní a lomov. Najviac z nich skončilo v Čite, ďalší v rôznych mestách, okrem iného práve v Irkutsku. Spolu s dekabristami odišli do vyhnanstva ich rodiny, ktoré sa zároveň museli vzdať svojich majetkov a žiť sprvu v ťažkých podmienkach, z toho vzniklo ruské označenie oddanej manželky, ktorá manžela všade nasleduje bez ohľadu na svoje pohodlie ako "žena dekabristu". Skutočne to nemali ľahké, niektoré po pár rokoch umreli. Po skončení doby nútených prác dekabristi väčšinou ostali v mestách vyhnanstva, vzdialené rodiny im napriek zákazu posielali peniaze, vďaka ktorým si mohli dovoliť postaviť krásne drevené domy.
Ranná prechádzka po Irkutsku nám dala predstavu o zime, ktorá bude naším spoločníkom najbližší týždeň. Ja som nadávala, že som si pod rifle predsa len nenavliekla vrstvu termoprádla, Martin zasa nestihol vymeniť tenisky do lietadla za teplejšie turistické topánky. Noc strávená v lietadle nám len prispela k pocitu "sviežosti" a tak sme boli veľmi vďační za raňajky v hoteli Mariott, ktoré nám naša cestovná kancelária pripravila. Teplý čaj a čo-to do žalúdka nám pomohlo pripraviť sa na nasledujúcu etapu cesty.
Po raňajkách sme si prehodili veci do auta nášho vodiča Dmitriho, ktorý sa stal našim spoločníkom a sprievodcom na nasledujúce dva dni. Dmitrij má takéto auto, po domácky prerobený Chevrolet Explorer, ktorý položil na masívne nápravy s obrovskými kolesami, aby bolo pripravené na ľubovoľný terén. Veľmi štýlové, vždy, keď sme sa niekde zastavili, každý si našu mašinu obzeral. Aj keď švagor Peťo s láskou v očiach pokukával po "batónčikoch", terénnych autách značky УАЗ (UAZ), ktoré sa vyrábajú dodnes a ako jedny z mála áut sa dajú opraviť za pomoci "vercajgu", ktorý máte so sebou.
Obed nás čakal v etno-reštaurácii Jurta, kde nám naservírovali typické burjatské jedlá. Burjati sú národ, ktorý žije v republike Burjatia (hlavné mesto Ulan-Ude) a tiež na druhom brehu jazera Bajkal v Irkutskej oblasti. Sú to prevažne šamanisti, niektorí aj budhisti, kedysi kočovníci, teraz už žijúci viac tradičným spôsobom života, ale niektoré zvyky a obyčaje si zachovali do dnešných čias. Ich lokálna kuchyňa je svedkom tohto životného štýlu, kedy treba vedieť z toho mála, čo mali po ruke počas ciest a ulovili, vytvoriť rôzne jedlá. Na fotografiách nižšie je jemne údená ryba omuľ, typická pre jazero Bajkal: toto jedlo sa nazýva sagudaj a môže sa robiť z rôznych druhov rýb. Typická je jemná chuť ryby, ktorej nedominuje ani údená pachuť, ani prílišné množstvo soli.
Buchlar je typická kočovnícka polievka - vývar len z baranieho mäsa na kosti, bez použitia akejkoľvek zeleniny. Ako bonus je v polievke malá barania klobáska. Dmitrij nám vysvetlil, že tajomstvom takéhoto stravovania je, že z barana treba zjesť všetko, teda aj vnútornosti, ktoré sú dôležitým zdrojom vitamínov a minerálov. Potom sú tu ešte takzvané pozy (alebo buzy, ako ich volajú v Burjatii) - mleté mäso v batôžku z cesta, v ktorom sa na vrchu ponechá malá diera. Pozy, podobne ako manty (a aby sme to skomplikovali, na rozdiel od chinkali) sa varia na pare, nie vo vode. Dobré sú vtedy, keď mäso pustí šťavu. Do pozu sa zahryzne, následne hlasným sŕkom vychlípe všetka šťava vo vnútri a po tomto úkone sa zje mäso aj cesto. Čo vám poviem, počas tejto cesty sme vychlípali mnoho šťavy z mnohých poz.
Prechod z cesty na ľad ma mimoriadne prekvapil: tu si len tak ideme a zrazu bum, ocitávame sa na ľade. Keby na ľade, dokonca na oficiálnej zimnej ceste, ktorá v zime funguje medzi pevninou a ostrovom Olchon (čítaj Alchon), štvrtým najväčším jazerným ostrovom na svete, dlhým 71 kilometrov a širokým 21 kilometrov. Oficálna zminá cesta, alebo zimník, je pravidelne kontrolovaná, označená a bezpečnosť na nej je v podstate garantovaná. Každý z nej, samozrejme, schádza, to je už ale na vlastnú zodpovednosť. My sme sa ale nemali čoho báť, hrúbka ľadovej vrstvy počas našej návštevy dosahovala 80 centimetrov, pričom už polovica stačí na to, aby sa po ľade bezpečne premiestňovali aj väčšie autá. Ako sa vie, aký je ľad hrubý? Veľmi jednoducho, spýtate sa rybára, ako hlboko musel do ľadu sekať, aby sa dostal k vode.
Pocit jazdy na ľade je však niečo úplne nové a dosť dlho trvá, kým si na to človek zvykne. Ako je vidieť aj z fotografií, ľad nie je jednoliata plocha a napriek svojej vysokej priezračnosti, vďaka čomu vďačí čistej vode z jazera, je popretkávaný bielymi bodmi zlomu. Vďaka tomu zamrznuté jazero pôsobí dojmom rozbúrenej vodnej hladiny a vy hodnú chvíľu nechápete, ako to, že auto ide ďalej a vy ste sa ešte nepotopili. Ľad pracuje celú zimu: rozpína sa, pričom vznikajú zlomy, medzi ktoré sa vtláča voda, ktorá mrzne. Niekde to vytvorí iba hlboké biele útvary uprostred tmavomodrej ľadovej plochy, inde sú v bodoch zlomu vytlačené na povrch veľké ľadové kryhy. Prvá zastávka na ľade slúžila na to, aby sme si vyskúšali, ako sa po ľade chodí a aký je to pocit, pozerať sa na tmavomodrú hlbinu pod nami. Nuž, zvláštny a najmä sa poriadne šmýka. Naša cestovná kancelária nám dala celý zoznam vecí, ktoré si máme zobrať, aby nám nebola zima, no zabudla na jednu dobrú radu: kúpiť si gumenné násadky na topánky s malými hrotmi, ktoré výrazne zjednodušujú pohyb na ľade. Nuž, nabudúce.
Mimochodom, jazero Bajkal sa hrdí piatimi NAJ. Je to NAJhlbšie a NAJstaršie jazero sveta, no napriek tomu sa nespráva ako staré jazero. Malo by sa zmenšovať, no vďaka trhline v tektonických doskách zväčšuje svoj objem a posúva sa o dva centimetre ročne. Má NAJväčší objem vody, NAJväčšie množstvo fauny v rámci ekosystému (asi 4300 druhov žijúcich v jazere) a NAJväčšiu priezračnosť vody - potápači, ktorí plávu v jazere, vidia až do diaľky 42 metrov.
Útesy na brehu jazera získali vodnou eróziou mnoho výklenkov a keď pod nimi zamrzne voda, stávajú sa z nich dočasné jaskyne. Ľad v nich vytvára zaujímavé a rôznorodé útvary. Len sa v nich treba pozerať pod nohy, pretože tie turisti na ľade najčastejšie využívajú ako toalety. Nuž, keď treba tak treba a ak je okolo vás šírošíry ľad... aj Nasťa z Baikaliky, ktorá našu cestu organizovala, sa nás pýtala, či nemám problém s vykonávaním potreby na ľade...
Cestou na Olchon sme sa ešte zastavili v budhistickej stupe na ostrove Ogoj, ktorý sa nachádza v časti Bajkalu s názvom Malé more. Neobývaný ostrov sa nachádza medzi mysom Šara-Šulun ostrova Olchon a Kurminskou zátokou. Moskovské budhistické centrum tu v roku 2005 postavilo na najvyššom bode ostrova malú bielu stupu, na veľký hnev miestnych šamanistov, pre ktorých je to rovnako posvätné miesto a stupa údajne im... ruší kruhy, ako by povedal Archimedes. Okolo stupy sa má trikrát prejsť s pozitívnymi myšlienkami v hlave. Okrem toho návštevníci na svahu skladajú malé pagody z kameňov či dreva. Na to, že ostrov nie je obývaný, na ňom bolo dosť veľa turistov.
Ďalšie miesto, kde sme sa zastavili, už leží na ostrove Olchon - mys Burchan so svojou červenou skalou Šamanka, posvätné burjatské miesto, kde ich šamani vykonávajú svoje obrady. Šamanku sme si pozreli zospodu, vyhliadku z druhej strany sme mali naplánovanú na nasledujúci deň. Mimochodom, pri prvom vstupe na ľad sme aj my podľa miestnej tradície pozdravili duchov jazera: Dmitrij nám rozlial domácu "kedrovicu" - samohonku, v ktorej sa lúhovali cédrové orechy, vďaka čomu má sýtohnedú farbu a pred vypitím sme do nej namočili prsteník a otáčajúc sa okolo svojej osi fŕkali alkohol okolo seba. Duchovia boli pozdravení, potom sme si ešte dali na vyrovnanie rovnováhy, do každej z našich šiestich nôj - predsa len, celkom slušne primŕzalo.
Posledné chvíle pred západom slnka sme strávili chodením po ľade, obzeraním priezračných ľadových krýh a užívaní si tejto jedinečnej atmosféry. Až keď sme kvalitne vymrzli, Dmitrij nás odviezol do Chužiru na "bázu oddycha", ktorá sa stala našim miestom prebývania na nasledujúce dva dni. V typickej ruskej tradícii sme si na večer zajednali ruskú báňu - saunu, vrátane dubových a brezových vetvičiek, máčanými vo vode, ktorými sa saunujúci navzájom (alebo aj sami) šľahajú Dobré na rozprúdenie krvi v skrehnutých končatinách!. Nasledujúci deň nás čakali ďalšie dobrodružstvá na ľade.
