Posledné zážitky v Srbsku
Spomínala som, že jazdiť po srbských cestách je zážitok? Skutočne nepreháňam. Oproti Rusku sme zažili obrovský kultúrny šok, pretože každý tu jazdí mimoriadne opatrne a pomaly, skutočne rešpektujúc maximálnu povolenú rýchlosť. Až na tie smerovky, ktoré ich v autoškole nenaučili používať, ale nemôžeme si predsa vyberať.
Pravé srbské špeciality sme v ich najautentickejšej forme ochutnali počas cesty z kláštoru Studenica. Len tak sme autom zastavili niekde pri zostupe kľukatými serpentínami a zaparkovali pri budove označenej ako reštaurácia. Hostia v nej neboli žiadni a pani domácu sme vyrušili od žehlenia, ale ochotne nás usadila. Ponúkla nám rôzne mäsá na grile so šalátom - rozmýšľala som, ako môžu mať v tomto ročnom období v týchto končinách šalátovú zeleninu, ale moja otázka bola rýchlo zodpovedaná: šalát, ktorý sme dostali, bol z nakladanej zeleniny: kapusty, cibule a papriky. A bol vynikajúci. K tomu obrovská porcia mäsa a čevapčiči, všetko s úsmevom a za príjemnú cenu. No ktože by neodolal...
Tanier plný mäsa sme pre veľký hlad oboch účastníkov výpravy odfotiť nestihli...
Noc pred našou cestou do Kosova bola jednou z tých, kedy sme nemali zarezervované ubytovanie a teda mali možnosť improvizácie. Po návšteve kláštora Studenica sa nám príliš nechcelo vrátiť do Noveho Pazaru, ktorý vďaka súmraku, sivej čľapkanici z roztápajúceho sa snehu a dymu odvšadiaľ, ke sa kúrilo, nepôsobil príliš vľúdne. Práve preto sme sa rozhodli zakotviť v motoreste Pazarište, neďaleko jedných z ruín Stareho Razu. Na parkovisku bolo veľa átu, z čoho sme vydedukovali, že je to asi obľúbené miesto u domácich. Ubytovanie to bolo pekné, najväčšou vychytávkou bola veľká rohová vaňa s vírivkou, ktorej kotol však zvládal napustiť ju tak do polovice, kým došla teplá voda. To je také... ruské...
Do Kosova
Cesta na Mitrovicu, ktorá pokračuje do Prištiny, sa najskôr kľukatí pomedzi hory, zatiaľ čo pred srbsko-kosovskými hranicami sa kľukatí popri rieke Ibar a vodnej nádrži Gazivode. Srbskí colníci nám len odmávali, tí kosovskí nám opečiatkovali pasy pečiatkou, vďaka ktorej sa, minimálne na ten opečiatkovaný pas, už do Srbska nedostaneme. Ešteže už stačí občiansky preukaz. Samotné Kosovo je skutočne sčasti srbské a sčasti albánske, nápis hneď za srbskými hranicami hlásal, že „Toto je Srbsko", ale kostoly postupne začali striedať mešity s vytŕčajúcimi minaretmi. Videli sme pokrok v rekonštrukcii stavieb a ciest po bombardovaní, no najmä v okolí Prištiny. Vedľajšie cesty občas nadhadzovali.
Kláštor v Gračanici
Táto pamiatka Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO je v súčasnosti na zozname ohrozených. Kláštor sa v malej, no rušnej dedinke na prvý pohľad stráca, pretože ho chráni veľký múr, ktorému zasa na všednosti pridáva mnoho áut zaparkovaných pred ním. No stačí prejsť cez drevenú bráničku, pred ktorou by vás ešte pred pár rokmi kontrolovali príslušníci KFOR, a ocitáte sa v oáze ticha a zelene.
Tento kláštor postavili na zrúcanine kostola Svätej Bohorodičky z 13. storočia, ktorý bol pre zmenu postavený na základoch baziliky zo 6. storočia. V súčasnosti sa z budov kláštora zachoval v plnosti iba kostol, ktorý časy svojej najväčšej slávy zažil v 16. storočí počas tureckých nájazdov. Boje s turkami v 18. storočí však znamenali jeho skazu a zrekonštruovali ho až mníšky po druhej svetovej vojne, ktoré ho zmenili na svoj konvent. Dnes tu žije 24 mníšok, ktoré sa o kláštor starajú, zároveň šijú, maľujú ikony a starajú sa o drobné políčka, ktoré majú. A kostol, ktorý stojí uprostred ohradeného priestoru ich konventu, je dodnes príkladnou ukážkou srbskej sakrálnej architektúry, ktorá nadväzuje na byzantskú tradíciu.
Národný park Mavrovo
Poviem vám, s diaľnicami smerom do Ohridu sme si v Macedónsku užili svoje. Ešte sme nemali možnosť zameniť si eurá za macedónske denáre a tak som na každej diaľničnej mýtnej bráne, cez ktoré sme prešli a ktoré boli rozostavané s odstupom asi 50 kilometrov, platila kartou. Dvakrát po 39 a dvakrát po 49 centov... Ale aspoň to bola možnosť...
Z Diaľnice Matky Terezy sme zišli na okružnú cestu s pekným výhľadom, ktorá nás doviedla do Národného parku Mavrovo, najväčšieho národného parku Macedónska, ktorý sa nachádza pri jazere Mavrovo a hraniciach s albánskom. Na rozdiel od iných podobných miest vám bohužiaľ nemôžem básniť o krásnych výhľadoch, pretože v ten deň nás takmer po celú cestu sprevádzala hmla a práve v Mavrove bola hustá ako mlieko. Z prekrásnych výhľadov tak nebolo nič a s manželom sme boli radi, keď sme uprostred pustého lesa a pár reklamných pútačov objavili hotelový komplex Radika, kde sme sa naobedovali a nabrali síl na ďalšiu cestu. Do Ohridu, v ktorom sme mali nocovať, to boli len necelé dve hodiny cesty, ale práve pre tú hmlu sme sa nechceli ponáhľať.
Na záver vám ponúkam jediný záber Národného parku Mavrovo, ktorý mám k dispozícii. Musíte mi veriť, že je skutočne odtiaľ...
