Sibiu
Poslednou zastávkou na našej okružnej vianočno-novoročnej trasy sa stalo rumunské mesto Sibiu, v ktorom život, na rozdiel od našich predošlých zastávok, pulzoval a mesto slúžilo najmä svoji obyvateľom a až potom turistom. V Sighisoare, ktorá je od Sibiu asi sto kilometrov smerom na severovýchod, už síce turisti valcovali miestnych, no neubralo jej to z jej osobitého šarmu. Uprostred zimy ma najviac potešili fasády budov v žiarivých a teplých farbách.
Rôzne sa krútiace uličky starého mesta obklopujú ulice s beónovými budovami na pôdoryse nakreslennom sťaby na štvorčekovom zošite. Nájdete to tak v mnohých mestách s historickým centrom, no v Sibiu sa mi ten kontrast zdal byť najsilnejší, možno pre ten veľký skok, ktorým sa odrazu stal sivý svet farebným. Šeď na budovách, chodníkoch a občas aj vo vzduchu spôsobila, že veselé fasády budov nám okamžite udreli do očí. Keby len to, tie domčeky sa na nás okrem toho aj dívali: každý z nich má v prednej časti strechy niekoľko svetlíkov, ktoré podľa svojho tvaru dodávajú budovám rôzny výraz.
Sibiu bolo v roku 2007 spolu s Luxemburgom Europskym hlavným mestom kultúry. Pochádzam z Košíc a tak ma vždy zaujíma, ako sa mestá s týmto fenoménom vysporiadali najmä z dlhodobého hľadiska. Sibiu nemá extrémny počet vonkajších inštalácií ani futuristické stavby, naopak, umenie umiestnilo do väčších či menších galérií, aby na seba nestrhávalo prílišnú pozornosť na úkor veľmi pekného historického centra mesta. Keď sme sa vyškriabali po úzkych schodoch radničnej veže, Sibiu pod nami bolo ako obrázok.
Historická časť Sibiu mi silno pripomínala moje rodné Košice. Teda až na to, že aby sa Košice úplne podobali na Sibiu, museli by stáť hneď pod Tatrami. Sibiu totiž obkolesujú mohutné hory, vďaka ktorým pôsobí menšie, než v skutočnosti je. Tešilo ma, že Po kávičke v hipsterskej kaviarni Moustache sme sa pobrali na náš hotel, veď zajtra nás zase čaká deň plný objavovania a dobrodružstiev, rozhodli sme sa totiž navštíviť grófa Drakulu.
Sighisoara
Táto časť krajiny je úzko spätá s príbehom valašského vojvodu Vlada III., ktorý vďaka svojej drsnej a krvavej vláde získal prezývku Napichovač, po rumunsky Tepeš. Bol členom Rádu drakov, ktorý ochraňoval kresťanstvo vo východnej európe a v boji i vo vláde používal dosť krvilačné metódy. Svoju prezývku získal vďaka tomu, že po jeho vojenských kampaňách zanechával polia plné porazených napichnutých na kôl. Vraj si uprostred poľa plného umierajúcich ľudí nechával prestrieť stôl s obedom. Iní spomínajú, že keď za ním prišli tureckí vyslanci a odmietli si sňať z hlavy svoj typický turban, nechal im ho priklincovať na hlavu. Vladov otec Vlad II. si za svoje meno písal prívlastok Dracul, ktorý v rôznych modifikáciách používal aj Vlad III.
Odtiaľ asi pramení názov Dracula, ktorý tak spopularizoval Bram Stoker. O Vladových činoch sa po jeho zvrhnutí rozleteli dobové zvesti do Nemecka a Ruska, okrem iného o ňom rozprával aj uhorský kráľ Matej Korvín. Nuž a práve v Budapešti a z dobových nemeckých kníh narazil na príbeh o Drakulovi Bram Stoker, ktorý, podľa mojich informácií, sám nikdy v tejto časti Rumunska nebol.
A prečo spomínam Vlada III. Tepeša práve pri Sighisoare? Nuž preto, lebo práve ona je mestom, v ktorom sa narodil. Jedna z miestnych reštaurácií dokonca hrdo ponúka, samozrejme za drobné vstupné, možnosť ísť sa pozrieť do izby, v ktorej sa Vlad údajne narodil.
Sighisoara všam má čo ponúknuť aj iné veci, než len tradičné drakuloviny. Je pravda, že cestovný ruch jej miestych trochu pokazil a po ceste ku známemu krytému schodisku nás otravovalo niekoľko malých výrastkov pýtajúc peniaze. O predajcov s rovnako vyzerajúcimi suvenírmi tiež nie je núdza, je ich plné staré mesto. Do toho sa vchádza cez bránu, za ktorou si ihneď všimnete orloj. Pokúšali sme sa dočkať celej, ale hodiny iba čo odbili, žiadne predstavenie sa nekonalo. Možno nabudúce...
Kryté schodisko, cez ktoré vedie cesta k miestnemu evanjelickému kostolu, je veľmi zaujímavé a pripomenulo mi most z Burtonovej Ospalej diery. V centre mesta bolo otvorených pár kaviarní a obchodov, nežilo to tam tak ako v Sibiu, ale po hodinovej prechádzke nám teplý čaj padol vhod.
Mimochodom, v ten deň sme ešte navštívili hrad Bran, mesto Brašov a pozreli si opevnený evanjelický kostol v jednej z neďalekých dediniek. O nich už nabudúce, v poslednom dieli tohto seriálu.
