Bunkre
Po prvýkrát som sa s nimi stretla práve na pobreží Ohridského jazera, ďaleko pred albánskymi hranicami. To si tak idete po ceste a z ničoho nič na vás vykúka malá betónová kupola s priezorom. Najprv som nechápala, čo to je, pretože som niečo také v živote nevidela. Ale potom mi manžel porozprával celú históriu týchto bunkrov, ktoré sú roztrúsené po celom Albánsku a, ako v tomto prípade, aj pohraničných oblastiach jeho susedov.
Spôsobil to aj na ruské či čínske pomery pomätený diktátor Enver Hodža, ktorý sa v istom momente svojej vlády dištancoval od čínskeho aj ruského komunizmu, ktoré sa na jeho pomery začali príliš zjemňovať a liberalizovať. V zahraničí ho zasa mali, v najlepšom prípade, za čudáka. Počas trvania svojho režimu sa Hodža najviac bál invázie a jadrových útokov a tak dal vystavať 750 tisíc betónových bunkrov - jeden na štyroch obyvateľov krajiny. Pri rozlohe Albánska to znamenalo, že na jeden kilometer štvorcový krajiny pripadalo 24 bunkrov.
Ich dizajn navrhol Josif Zagali, ktorý bojoval počas druhej svetovej vojny s partizánmi. Práve on má na svedomí typický hríbikový tvar bunkrov. Keď sa ho Hodža spýtal, nakoľko verí tomu, že jeho vynález odolá aj plnému útoku z tanku a Zagali odpovedal, že si je tým istý, skončil zavretý v bunkri, do ktorého napálil tank všetku svoju muníciu. Zagali vyviazol „len" s menším šokom, no práve tento test zaručil, že sa bunkre začali stavať po celej krajine.
Bohužiaľ osud ich vynálezcu naberal trpkú príchuť aj naďalej - paranoidný Hodža ho uvrhol do väzenia na osem rokov, počas ktorých museli jeho deti trpieť odsúdenie zo strany svojich rovesníkov, jeho žena sa zbláznila a jeho dcéra ochorela na rakovinu.
Bunkre však majú aj svoju pozitívnu stránku, bolo v nich počatých mnoho obyvateľov Albánska.
Kláštor sv. Nauma
29 kilometrov od Ohridu leží miesto, ktoré spája dvoch učeníkov Cyrila a Metoda, ktorých mená si možno spomeniete z učebníc dejepisu. Jedným z nich bol Kliment, ktorého si naplno uctieva Ohrid a druhým bol Naum, ktorý svoj kláštor založil na mieste, ktoré dnes leží na skok od hraníc s Albánskom.
Samotné miesto posledného odpočinku svätca, kostol, a kláštor okolo neho sú síce posvätným miestom, no jeho prevádzkovatelia si už dávno uvedomili turistický potenciál, ktorý červený tehlový kláštor na jazere pri bublinkujúcich prameňoch má. Prípravu na leto predstavovala rekonštrukcia príjazdového areálu. Po zaparkovaní prejde turista veľkou drevenou bránou, za ktorou ho čaká dlhý rad obchodov so suvenírmi a stánkov, v ktorých sa griluje voňavé mäso, čmudiac celú cestu. Takto to však vyzerá len v mojej predstavivosti, pretože stánky boli opustené a namiesto trávy lemovala vydláždenú cestu ku kláštoru len rozoraná čierna zem.
Cesta sa našťastie zmenila a čiernu vystriedala zelená. Vodu sme odrazu videli aj z druhej strany, nielen od jazera - kláštor leží vedľa prameňov, ktorých prúd vytvára na hladine vodnej nádrže malé bublinky. V lete sa po nej dá previezť loďkou. Samotný kláštor má v sebe komplex hotela a reštaurácie a po pozemku pobehuje asi tridsať pávov. Pravidelne umiestnené nápisy nás niekoľkokrát upozornili, že pávy môžu byť nebezpečné pre nás aj naše deti. Pohľad na nich bol krásny, avšak ich rev už veľmi príjemný nebol. Najmä jeden vydával zvuk, ktorý sa nedá prirovnať k ničomu inému len k vuvuzele.
Kostol uprostred kláštora, zasvätený Naumovi, ktorý je v ňom aj pochovaný, je malý, zato vyzdobený množstvom vzácnych ikon z 18. storočia. V jednej z bočnej kaplniek sa nachádza hrob Nauma, len tak na zemi, kamenná doska prikrytá červenou látkou. Vraj ak k nej priložíte ucho, začujete tlkot Naumovho srdca. Vyskúšala som to, no asi som neverila dostatočne...
Múzeum v Zátoke kostí
Pri Zátoke kostí, sčasti na brehu a sčasti aj priamo v jazere, leží zaujímavé múzeum s jednoduchým názvom „Múzeum na vode". Z cesty ho nie je príliš vidieť, z parkoviska vedie cestička dole svahom až k brehu jazera. Tam sa nachádza múzeum, ktoré sa rozhodlo zrekonštruovať zvláštne praveké osídlenie, ktoré si jeho obyvatelia vybudovali na pontónoch na vode.
Archeologické vykopávky, v tomto prípade by však vhodnejšie bolo použiť slovo výlovky, sa nachádzajú v budove múzea na brehu. Pôvodný most, ktorý spájal osídlenie s brom sa dal vtiahnuť na pontón, tým oddeliť osídlenie od brehu a chrániť jeho obyvateľov. Jednotlivé chyže sú zrekonštruované kompletne, vrátane vnútorného zariadenia. Do viacerých z nich sa dá vojsť.
Múzeum na vode je zaujímavý zážitok na míle vzdialený od klasických suchopárnych múzeí a vrele ho môžem odporučiť najmä rodinám s deťmi. A aby tých zaujímavostí nebolo málo, objavili sme takýto podvodný vianočný stromček:
