Trácka hrobka v Kazanlaku
V Bulharskom vnútrozemí leží mesto Kazanlak s takmer päťdesiatkou tisíc obyvateľov. Obklopuje ho údolie s romantickým názvom – Údolie ruží. Okrem ďalších zaujímavých pamiatok tu nájdete jednu z tráckych hrobiek, ktorú objavili úplne náhodou, počas stavby protileteckého krytu v roku 1944. Z tejto časti Bulharska pochádza aj náš spolužiak Viktor, ktorý, keď sme mu povedali kam ideme, len mávol rukou a skonštatoval, že áno, v jeho rodnom kraji sa ľudia doslova potkýnajú o trácke hrobky. Je ich tu skutočne požehnane, ale ak chcete vidieť tú najkrajšiu a najzachovalejšiu, namierte si to práve do Kazanlaku.
Množstvo tráckych hrobiek, údaje hovoria o vyše piatich stovkách, súvisia s tým, že neďaleko Kazanlaku, v súčasnosti uprostred vodnej nádrže Koprinka, ležia ruiny tráckej usadlosti Seutopolisu. Kazanlacká hrobka zo 4. storočia pred naším letopočtom už leží na malom kopci a pozostáva z viacerých miestností presne tak, ako to vyžadovali trácke pohrebné obrady: predsieň, v ktorej uložili koč, kone a otrokov, ktorých zosnulý bude potrebovať v budúcom živote, malú chodbu pre osobné veci zosnulého a nakoniec miestnosť, v ktorej uložili jeho telesné pozostatky. Všetky tieto miestnosti sú vyzdobené jednými z najlepšie zachovaných fresiek z helénskeho obdobia. Neznámy umelec pracoval so štyrmi základnými farbami: čiernou, červenou, žltou a bielou, spolu s doplnkovými farbami však maľby svietia a obrazy nepôsobia vyblednuto. Archeológovia z kostrových pozostatkov zistili, že v hrobke sa uskutočnili dva pohreby: muža a ženy. Vykrádači hrobov sa tu realizovali už počas obdobia antiky.
Veľmi nás zaujalo riešenie vstupu do tak stiesneného priestoru, ktorý je náročný na konzerváciu: do tej pravej hrobky sa v súčasnosti dostanú len vedci a archeológovia a aj to len s použitím ochranného oblečenia. Kultúrne dedičstvo hrobky je tak vzácne, že miestne úrady museli pristúpiť ku kurióznemu rozhodnutiu: v kopci vedľa hrobky vyhĺbiť, zhotoviť a vymaľovať čo najvernejšiu repliku v mierke 1:1. Tú navštevujú turisti, môžu sa po nej pokojne prechádzať, chytať, dýchať, jednoducho obdivovať vzácne exempláre umenia bez toho, aby poškodili originály. Nebrali sme to ako sklamanie a plne sme rešpektovali, že je to nevyhnutné pre zachovanie tohto výnimočného miesta a jeho kultúry pre budúce generácie.
Horský priechod Šipka
Ak som si myslela, že Kazanlak bude najväčšou kuriozitou toho dňa, hlboko som sa mýlila. Keďže času bolo dosť a počasie nám prialo, dopriali sme si ďalšiu zachádzku v podobe horského priechodu Šipka. Toto utešené scénické miesto, nachádzajúce sa v Národnom parku Bulgarka, sa na konci devätnásteho storočia stalo dejiskom bojov Rusko-Tureckej vojny. V rokoch 1877 a 1878 tu bojovali Bulhari a ruskí dobrovoľníci proti Osmanskej ríši. Dnes je na počesť týchto bojov a ľudí, ktorí v nich zahynuli, postavený pamätník v neďalekom Parku Stoletov.
My sme zaparkovali na najvyššom bode, kam ešte naše auto vyliezlo a v duchu velebili fakt, že cestujeme v zime. Aj uprostred pracovného týždňa začiatkom januára nebola Shipka pustá, turistov tu bolo nemálo, čo znamenalo, že úzke strmé cestičky musia byť uprostred letnej sezóny permanentne upchaté. Takto sme mali dosť času vyšľapať po zľadovatelých schodíkoch, popri niekoľkých delách až na samý vrch, kde leží pamätník v tvare zrezaného ihlanu, vysoký vyše tridsať metrov. Postavený je z kameňa, jeho vchod stráži obrovský lev a v jeho vnútri sú telesné pozostatky bulharských a ruských vojakov. Na vedľajšom kopci zasa stojí veľký drevený kríž.
Len pár kilometrov od Šipky leží vrch Buzludža. Vidieť ho už zo Šipky, vďaka jeho neprehliadnuteľnej stavbe, ktorá na prvý pohľad pripomína lietajúci tanier. Čo to je? Čudesnú budovu s vežou, na ktorej svieti veľká komunistická hviezda, postavili ešte za starého režimu na počesť socialistov, ktorí sa tu tajne stretávali na konci 19. storočia. Podľa všetkého ju začali stavať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a oficiálne ju otvorili v roku 1981, na tisíc tristé výročie vzniku Bulharska. Jej vnútro je vraj vyzdovené sochami a mozaikami so socialistickými motívmi, o Leninov, kosáky a kladivá tam nie je núdza.
Vzhľadom k tomu, že posledných dvadsať rokov sa o tento pamätník nikto nestará, nie je práve najbezpečnejšie vchádzať dnu, teda ak nechcete, aby vám niečo spadlo na hlavu. Je to však výnimočná stavba, ako svojim modernistickým dizajnom, tak veľkosťou a tiež si treba uvedomiť, že toto obrovské čudo leží v nadmorskej výške 1441 metrov nad morom. Rovnako bizarne pôsobí inštalácia dvoch rúk s fakľami na ceste pod pamätníkom. Ak by vás zaujímalo, ako tento kolos vyzerá zvnútra, odvážnejší ako ja sa doň vybrali a napísali zaujímavú reportáž.
Ďalšia etapa našej cesty bola o pár hodín úspešne za nami a na noc sme sa uložili v nádherne vyľudnenom starom meste Nesebaru.
