V Srbsku žije niečo vyše siedmich miliónov obyvateľov. Okrem už spomínaného Maďarska susedí s ďalšími siedmimi krajinami (a Kosovom, v závislosti od vášho názoru na jeho status). V jeho hlavnom meste, Belehrade, žije milión dvesto tisíc obyvateľov a okrem srbčiny sa tu na niektorých miestach dohovoríte aj po maďarsky, rumunsky, albánsky a v prípade dvoch enkláv aj slovensky. Viete, že Srbsko je najväčším svetovým vývozcom jahôd? I keď v čase, keď som Srbsko navštívila, asi jahody nerástli. Kto vie, či by sa mi úspešne podarilo zahrať sa na Marušku...
Subotica
Našou prvou zastávkou bolo mesto Subotica, štvrté najväčšie v krajine, ktoré má zaujámavé centrum mesta, postavené začiatkom minulého storočia v štýle art-noveau. Spravili sme si krátku prechádzku popri miestnych vianočných trhov a potom sme šli poobdivovať najzaujímavejšiu budovu v meste - radnicu. Práve tento architektonický skvost si vybrala sieť rýchleho občerstvenia Mc Donald's, aby tu otvorila jednu zo svojich pobočiek. A tak sme vyskúšali miestnu srbskú McŠpecialitu, ktorú som pomenovala „Nočná mora doktora Bukovského". Masť z nej len tak tiekla - namiesto hranolčekov sa podávali poskrúcané mastné zamiaky a hamburger o veľkosti štandardného CBO nemal ani ten obligátny kúsok zdochnutého šalátu, či koliesko rajčinky. Namiesto toho mal mäso, syr, slaninu a zemiakovú placku. Tento subotický zážitok ma skutočne odrovnal, mohli sme pokračovať ďalej.
Pokračovali sme cestou nočným východným Srbskom do Zaječaru, stmievalo sa už okolo štvrtej. V živote som popri ceste nevidela toľko dopravných značiek, rôzne zákazovky na úseky dlhé asi 50 metrov a diaľnica nám každú chvíľu propomínala, že maximálna povolená rýchlosť je 120 a pri námraze 60. Väčšina ľudí ale tieto rýchlosti dodržiavala a celkovo jazdili mimoriadne opatrne, akurát sa akosi nekamarátili so smerovkami.
Zaječar a Felix Romulana
Našli sme tú Bubamaru, o ktorej spieva Kmeťoband. Chápeme ich nadšenie...
Na Zaječare bolo najlepšie miestne pivo
V Zaječari sme boli ubytovaní v hoteli Hamburg, ktorý sa nachádzal v budove, ktorá predtým patrila Societé General. Doteraz je tam aj veľký bankový trezor. Hneď ráno sme sa pobrali do miestneho múzea venovaného rímskym archeologickým nálezom, ktoré sme mali cez cestu. Prišli sme asi päť minút pred ôsmou, kedy otvárali a tým sme celý personál mimoriadne prekvapili. Hodnú chvíľu nás nemal kto skasírovať a ako sme prechádzali prvými miestnosťami, sami sme si zažínali svetlá. Potom už prišiel sprievodca, ktorému sa v to ráno pokazilo auto, ale nakoniec sme radi, že sme sa dočkali. Dozvedeli sme sa mnoho zaujáímavých informácií o Felix Romulana, vykopávkach rímkeho paláca z čias cisára Galéria, ktorý si ho dal postaviť ako miesto na príjemné strávenie dôchodku po svojej abdikácii - v časoch tetrarchie si totiž každý z panovníkov vyberal svojho nástupcu.
V otvorenom múzeu v Gamzigrade sa nachádzajú nielen vykopávky paláca, ktorý sme si vedeli predstaviť najmä vďaka rekonštrukcii v múzeu, ale neďaleké vŕšky predstavujú pozostatky obradných nánosov, na ktorých postavili chrámy za účelom apoteózy, teda pozdvihnutiu do božského stavu po smrti, Galéria a jeho matky.
Zimná sezóna znamenala, že ruiny boli síce otvorené, ale o žiadnej turistickej infraštruktúre sa hovoriť nedalo. Vošli sme dnu a zrazu sa oproti nám rozbehli dva psy. Za nimi prišiel správca, ktorý mal priamo v areáli pamiatky svoj domček, aby nám predal lístky. Potom sme poobdivovali pamiatky a spravili si improvizované klzisko uprostred jednej z miestností, poriadne mrzlo.
Kláštory Studenica a Sopočani
Ďalej sme to mali namierené smerom na Novy Pazar, lyžiarske a horské stredisko na juhu krajiny pri Starom Raze, pôvodnom hlavnom meste srbského kráľovstva do 13. storočia. Cestou sme sa zastavili v Studenici, kde sa nachádza pravoslávny kláštor z 13. Storočia. Na prehliadku sme boli opäť sami, tesne sme minuli školské autobusy, ktoré práve odchudzali. Kým sme obdivovali múru kláštora, prišiel ďalší turista, ktorý bozkával zárubne všetkých dverí a v pätách mal kostolnáíka, ktorý nám kostol odomkol.
Aj keď sa to človekú zdá neuveriteľné, tento kláštor ukrýva obrovské poklady srbskej histórie - sú tu pochovaní prví srbskí králi, Sv. Sava Nemjanič tu napísal prvú knihu v srbskom jazyku a bola tu založená srbská pravoslávna cirkev. V areáli kláštora, ktorý je pomenovaný po rieke Studenica, ktorá popri ňom preteká, zasa môžete obdivovať krásne výhľady na okolité kopčiská a prírodu, ktorá sa zelená aj uprostred zimy.
Kláštor Sopočani sa zasa nachádza za mestom Novy Pazar a tvorí komplex Stareho Razu, ktorý má niekoľko kláštorov, kostolov a opevnení. Toto mesto sa v roku 1159 stalo prvým hlavným mestom prvého štátneho útvaru Srbov. Kláštor Sopočani postavil v roku 1260 kráľ Uroš I. a vytvoril v ňom kryptu pre seba a svojich rodičov. O takmer sto rokov neskôr budovu rozšíril panovník Dušan. Kupola kláštora má krásne fresky a predstavuje pravoslávne umenie z čias, kedy bol samotný Konštantinopol pod nájazdmi.
Krásne pamiatky len dopĺňala prívetivosť a pohostinnosť všetkých ľudí, ktorých sme počas tejto etapy stretli. So Srbmi máme veľmi pozitívne skúsenosti a ich úsmevy nás nabili dobrou náladou do ďalších ciest. Tak im touto cestou venujem jeden úsmev ešte z kláštora Sopočani aj ja.
