Typické letné destinácie navštevujeme veľmi radi práve v zime. V minulom živote som musela byť z nejakého severského národu, pretože teplo nad 25 stupňov Celzia z duše nenávidím. Nemám rada, keď mi je teplo, naopak, omnoho lepšie znášam zimu. Rovnako nemám rada veľké davy ľudí. Paradoxne mi nevadia napríklad tu v Moskve, alebo na hudobnom festivale, kde sa to akosi očakáva, ale na miestach, kde oddychujem, sa cez veľké a pomaly sa tmoliace davy pretláčam veľmi nerada. Trpím, ak mám stáť v dlhom rade do múzea a na skutočné zblíženie sa s mestom potrebujem priestor. Preto je pre mňa zima, ktorá z južných častí Európy vyháňa turistov, ktorí sem idú najmä za morom, požehnaním.
Je pravda, že človek musí v podstate oželieť kúpanie sa v mori a opaľovanie, ale to nás nikdy nedokázalo zabaviť na dlhú dobu. Naposledy sme sa o to pokúšali na ostrove Santorini, kde sme vydržali ležať na pláži presne dve hodiny. Ako mladí ľudia, ktorí pracujú v kancelárii za počítačom, nepotrebujeme dať naším telám oddýchnuť, ale práve naopak, rozhýbať ich. Myseľ si zasa od zhonu pracovných dní a riešenia úloh v sprievode počítača oddýchne poznávaním a nasávaním nových názvov, miest, obrazov, ľudí a atmosféry. Zima je na cestovanie úžasná práve preto, lebo mimo sezóny je všetko pokojnejšie, ceny sú nižšie, no hlavne, nikde vás neobťažujú davy predavčov suvenírov, ktorých väčšina má aj tak označenie Made in China. Na druhej strane vás privíta miesto, ktoré sa môže plne venovať vám a len vám. Nikdy nezabudnem na ten úžasný pocit, že v celom areáli Plitvických jazier sme boli dve hodiny ráno úplne sami – na rozdiel od leta, kedy sa pomalým krokom tmolíte v zástupe turistov po úzkych uličkách pod škvariacim sa slnkom, sme si dali po chodníkoch ranný beh, počas ktorého sme počuli iba vlastný dych a škrípanie snehu pod topánkami.
Nuž a presne takýto bol aj Nesebar, ktorý očividne spal a oddychoval, aby sa pripravil na ďalšiu várku letných turistov. Problém s parkovaním sme nemali žiadny, malé parkovisko pri hoteli bolo poloprázdne. Ešte aj naše auto malo krásny výhľad na more, nad ktorým začalo zapadať slnko.
Pred tromi tisíckami rokov tu ležalo trácke osídlenie Menebria, ktoré neskôr osídlili Dórske kmene a obdobie antického grécka dalo Nesebaru mnoho pamiatok, ktoré sa zachovali dodnes: akropolis, Apolónov chrám, agora. Pánmi mesta sa v prvom storočí pred naším letopočtom stali Rimania a po nich Byzantská ríša, ktorá sa najviac podpísala na typickej miestnej architektúre. Z tohto obdobia pochádzajú jeho najznámejšie pamiatky, ako napríklad bazilika Stara Mitropola, Nova Mitropola, Kostol svätej Bohorodičky a mnoho ďalších, menších kostolov, ktoré sú vo viac či menej zachovanom stave roztrúsené naprieč celým polostrovom.
Prechádzka pomedzi ich ruiny je zaujímavá najmä večer, keď sú krásne nasvietené. Nesebar má krásnu atmosféru na večerné túlanie sa mestom. Žiadne ulice neostávajú úplne tmavé a vďaka tomu, že výklady obchodov a reštaurácií nekričia ani nepútajú pozornosť, svoj zrak môžete namiesto nich upriamiť na takzvané plovdivské domy, typické pre Nesebar. Na kamennom prízemí je pristavené vápnom natreté poschodie, ktoré je často väčšie ako prízemie a ako podpora mu slúžia drevené trámy farebne ladiace s okenicami a strechou. Tieto domčeky majú milé okienka a lákavo vyzerajúce verandičky. Mnohé z nich sú reštaurácie či obchody, majitelia využívajú prízemie ako komerčnú časť a sami bývajú na poschodí. V zime síce bola väčšina z nich pozatváraná, podarilo sa nám nájsť jednu, kde nás privítali, usadili a nakŕmili. Najviac ma však prekvapil veľký usmievavý černoch v teplákoch, ktorý nás oslovil plynulou ruštinou.
Na druhý deň ráno, pred tým, než sme sa pobrali na ďalšie cesty, sme ešte navštívili kostol Sv. Jána Krstiteľa, z ktorého je dnes archeologické múzeum dokumentujúce dlhú a zaujímavú históriu Nesebaru. Napriek tomu, že jeho expozícia je relatívne malá, je v nej z každého rožku trošku, dokonca aj pred múzeom: na tráve pred ním ležia fragmenty antických sôch a stĺpov.
A ak ste hádali, že sme ho mali celé pre seba, hádali ste správne. Musím povedať, že sme miestnemu personálu asi spôsobili menší šok, keď sme už o deviatej ráno stepovali pred bránou múzea, čakajúc na to, kedy sa otvorí. Nuž ale, cesta pokračuje a deň treba využiť za svetla, preto hor sa do múzea a ďalej po ceste, tentokrát sme už auto zvrtli smerom na sever, k rumunským hraniciam.
