Do Omska prichádzame, ako inak, vlakom, po trase transsibírskej magistrály z Jekaterinburgu. Máme za sebou nočnú jazdu dlhú pätnásť hodín. Po troch nociach strávených vo vlaku sa neuveriteľne tešíme na hotel a sprchu s teplou vodou. Hotel máme pri obľúbenej omskej pláži. Na stanici nás vítajú manželovi kamaráti, ktorí nás odvezú až do hotela a dohodneme sa, že sa zídeme podvečer. Manžel má možnosť sa opäť spoznať s mestom, kde maturoval.
Omsk sa nachádza na sútoku riek Om a Irtyš. Mesto začalo svoju históriu ako drevená pevnosť postavená kozákmi v roku 1716. Počas svojej histórie bol administratívnym centrom Západnej Sibíri a v jednom momente, počas Ruskej občianskej vojny, aj hlavným mestom protiboľševíckeho Ruského štátu a skladovali sa tu cárske zlaté rezervy. Pôvodnú drevenú pevnosť na mieste dnešného mesta založil kozák Ivan Buchholz aby tak ochránil územie pred stepnými kočovníkmi. Pôvodná pevnosť sa neskôr premiestnila, no Tarská brána je vo svojej zrekonštruovanej podobe v Omsku dodnes. Táto brána viedla do bašty pevnosti a každý deň ňou prechádzal Fjodor Dostojevský, ktorý tu strávil štyri roky v exile. Legenda vraví, že čo si želáte, keď popod ňou prejdete, sa vám aj splní.
Blízko pri tejto bráne je aj novopostavený pravoslávny kostol, ktorý je svedctvom zlatých čias mesta. Čias, keď si mesto mohlo dovoliť nanovo postaviť historický pravoslávny chrám, ktorý sa za čias sociaizmu vyhodil do vzduchu a na jeho mieste stála fontána. Omsk počas celej svojej histórie súperil s Novosibírskom, hlavným mestom Sibíri. Niekedy sa mával lepšie, inokedy horšie a v súčasnosti sa po dobe rozmachu dostal opäť do obdobia stagnácie. Stačila nám krátka prechádzka po meste a bolo nám to viac než jasné - budovy sa nerekonštruujú, mnohé komerčné priestory sú prázdne, alebo sú ponúkané do nájmu. Mesto aj ľudia v ňom však naďalej žijú, čo je skvelé a my sme tento nočný život dva večery po sebe odskúšali.
Najprv sme si pozreli manželovu školu, ktorá je na ruské pomery výnimočná práve tým, že bola orientovaná na jazyky - počtom hodín venovaných cudzím jazykom by predčila aj slovenské štandardy. Šesť vyučovacích hodín angličtiny týždenne a štyri vyučovacie hodiny druhého jazyka vybavili absolventov veľmi slušnými jazykovými znalosťami. V tom čase som bola v Rusku presne jeden mesiac a preto mi dosť pomohlo, že som mohla svoju ruštinu doplniť anglickými slovami a „rybjata" mi rozumeli.
Na moje veľké prekvapenie celé mesto žilo v piatok aj v sobotu večer dlho do noci. Vystriedali sme viacero podnikov, do jedného nás nechceli pustiť, pretože sme, vzhľadom na dlhú cestu vlakom, boli aj s mužom oblečení športovo - v teniskách a ja v šortkách. Žiadne lodičky a sukňa, žiaden vstup do klubu. Nepomohol ani argument, že sme inostranci, čo občas zaberie. No ďalšie s tým nemali problém a oba večery sme strávili sediac v tureckom sede okolo stolíka s vodnou fajkou, čajom a, čo ma veľmi prekvapilo, majonézovým suši. V Rusku je to celkovo veľmi obľúbená vec, no Sibír a majonéza, to je večná lovestory. Predstavte si rolky plnené okrem iného aj hustou bielou majonézovou hmotou. Keď som si ju začala z roliek vyberať, miestni sa na mňa nechápavo pozerali, veď je to z toho celého to najlepšie!
Reč padla samozrejme aj na život. Jeden z manželových bývalých spolužiakov robí vysoko kvalifikovanú prácu v ropnom priemysle za relatívne nízke ohodnotenie v porovnaní s tým, čoho by sa dočkal niekde trochu viac na západ. Vyžiť sa dá, ale rozdiel je cítiť. Priemerná mzda v Omskej oblasti je v prepočte asi 500 eur. Snúbenica druhého spolužiaka zasa stelesňuje sen mnohých Rusov z odľahlejších oblastí a to dostať sa do Moskvy. Väčšinou je to bludný kruh, trvalý pobyt vám dajú ak tam máte prácu a do zamestnania vás prijmú, ak máte trvalý pobyt. Jej sa to podarilo a v rámci toho istého zamestnávateľa sa dostala až do Moskvy. Nie je to však med lízať, rozdiel medzi Moskvičmi a cezpoľnými dávajú niektorí zamestnávatelia dosť pocítiť. Táto krehká dievčinka robí vo svojom zamestnaní od vidím do nevidím a niekedy nemá čas sa ani naobedovať. Napriek tomu je však spokojná vzhľadom na možnosti, ktoré jej hlavné mesto ponúka. Svojho snúbenca presvedčila, aby sa, napriek dobrému rodinnému zázemiu, presťahoval za ňou a našiel si prácu v Moskve.
Omsk má aj naďalej obrovský potenciál a čas ukáže, ako sa finančná a lokálpolitická situácia vyvinie. Nesie v sebe kus ruskej histórie a miestni majú svoje mesto radi. Mesto podporuje šport a v zlatých časoch pred krízou v ňom postavili mnoho zimných štadiónov pre hokejové a korčuliarske talenty, popri veľkej Omsk Aréne, v ktorej hrá mužstvo KHL Avantgard Omsk. Hral tu Jaromír Jágr aj Richard Kapuš. Možno mu pomôže veľká pozornosť, ktorá sa naň uprie v rámci Ruska v roku 2016, kedy bude oslavovať okrúhle, tristé výročie svojho založenia.
